blog - slovensky

« Back

Kto za pravdu horí...

Kto za pravdu horí...

Dnes pri modlitbe mi prišiel na um text tejto piesne od Karola Kuzmányho.

A nedá mi pokoja. Prenasleduje ma. Javí sa mi viac, ako pieseň. Ako nádherná modlitba za Slovensko a Slovákov. Nech znie v našich srdciach čím hlasnejšie a čím dlhšie. Isto ju poznáte (a ak aj nie, na internete je odkazov na ňu požehnane). Pre uľahčenie vyhľadávania ju ponúkam tu:

Karol Kuzmány: Kto za pravdu horí

Kto za pravdu horí v svätej obeti,
kto za ľudstva právo život posvätí,
kto nad krivdou biednych slzu vyroní,
tomu moja pieseň slávou zazvoní. 

Keď zahrmia delá, orol zaveje,
za slobodu milú kto krv vyleje,
pred ohnivým drakom kto vlasť zacloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní. 

Kto si stojí slovu: čo priam zhŕkne svet,
komu nad statočnosť venca v nebi niet,
koho dar nezvedie, hrozba neskloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Pán Boh šľachetnosti nebo vystavil,
večné on pre podlosť peklo podpálil,
kto ctí pravdy božskej božské zákony:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Comments
sign-in-to-add-comment
o.Tomáš, vďaka Ti za celý text tejto piesne....v r.1968, keď začal proces uvoľňovania a vznikla federácia, mnohí sme si priali, aby táto pieseň bola slovenskou hymnou, lebo je oveľa krajšia melódiou i textom ako tá, ktorá je.
Keď som ju naučila mojich študentov v r.1970, bola som predvolaná do riaditeľne na pokarhanie. Hoci som Čecho-Nemka, pracovala som vtedy nadšene v Matici slovenskej.. O pol roka som zo školstva musela odísť....A slovenská pieseň, či od skladateľa, alebo ľudová ( ak nemá vulgárny text) je pre mňa vždy pokladom. A album čaká...už pýtali aj iní. Ale čo som sľúbila, sľúbila som.Kedy sa k Tebe dostane, záleží v hojnej miere od Otílie.
Posted on 3/4/12 8:42 PM.
vďačne. mne pri nej vždy stisne hrdlo a srdce - ako aj pri mnohých iných. a nielen slovenských...
teším sa, že patríš medzi ľudí, ktorí nezohli chrbát a nedali sa zaslepit... čo si učila?
ešte raz vďaka aj za album, keď budem na rodnej hrude a Otília ho dovtedy nebude mať, niečo vymyslíme, aby som sa preň zastavil emoticon
Posted on 3/4/12 9:47 PM in reply to Mária-Irma Danieliszová.
Mária už chápeš? Toto som cítila, že treba urobiť naozaj osobne. Ale nechcela som to nikomu z vás dvoch navrhovať, lebo som vedela, že náš Boh to vie lepšie zrežírovať!!! BINGO!!! to je ale Boh, on vám zavolal, a ja ani kredit nemusím míňať, On všetko zariadi!!!
Posted on 3/5/12 5:36 AM in reply to tomáš kuník.
A teraz k piesni, básni, modlitbe.

Raz dávno, na gymnáziu, na Slovenčine, pri poľskej literatúre, môj drahý pán profesor, ktorého už 17-ty rok kryje rodná hruda, napísal na tabuľu začiatok knihy
Pan Tadeusz od Adama Mickiewicza:

Ojczyzno moja! ty jesteś jak zdrowie.
Ile cię trzeba cenić, ten tylko się dowie,
Kto cię stracił.

voľný preklad: otčina moja, si ako zdravie, ako si ťa treba vážiť ,si uvedomí len ten, kto ťa stratil.

Študovala som v Moskve, hoci len tri roky... viem čo je to byť mimo domova, mimo rodnú reč, mimo systém, ktorý dôverne poznám, mimo rodinu, priateľov... a v dobe kedy nebol internet... ani mobily...

Aj preto viem, že poodídením za naše hranice sa vlasť stáva akosi viac viditeľnou, a jej absencia citeľnou. A možno aj srdcu milšou.
Koľko amerických kanadských slovákov si udržiava reč už viac generácií, nehovoriac o rumunských slovákoch, ktorí si zabalzamovali a udržiavajú naozaj ľúbozvučnú slovenčinu. Stretla som slovákov z Kovačie nádherne insitne maľujúcich v Snine v Galérii MIRO, aj tých od Nadlaku, píšúcich, na literárnom Kežmarku pred pár rokmi a bol to zážitok.

pridala by som Tomáš, do zbierky možných hýmn:

Hoj vlasť moja, ty zem drahá....

aj


Keď sa dúha dvíha...
Posted on 3/5/12 5:47 AM.
A ešte mi nedá nedotknúť sa jedného veľkého pozitíva.

Dnes pri modlitbe...

Je veľmi dobré dať vedieť, že ešte aj v dnešnej dobe kňazi majú ( chvála Bohu) aj osobný modlitebný život.

Máme kňazov redaktorov, vydavateľov, katechétov, neúnavných staviteľov kostolov, a farských budov, ... mnohé aktivity vystavované na obdiv, alebo na modlitebnú podporu, ale asi najnúdznejšia zo všetkých na podporu, je táto.

Aby kňazi mali aj dostatok času na ich osobnú modlitbu, na budovanie osobného vzťahu s Ježišom, S Duchom Svätým, s Nebeským Otcom.
Aby neprestali byť napájaní zo zdroja.
Kto vie o čom hovorím vie, že nestačí denne odslúžiť jednu dve aj tri sväté omše, naopak, bez hlbokého osobného modlitbového života asi človek aj keď s pomazanými rukami, nedokáže dlhodobo zvládať nápor služby.
a na to sme tu aj my, laici, aby sme podopierali ruky našich kňazov svojimi modlitbami, praktickou pomocou, pôstom , almužnou...každý podľa toho, čo mu je bližšie.
Posted on 3/5/12 5:56 AM.
Otília, zrejme pri písaní tých slov si mala pred očami konkrétnych kňazov, ale byť kňazom, tak sa ma to dotkne, lebo si to nejako nechtiac dala ako všeobecnú črtu kňazov. Ako vhodné by sa mi javilo pridať slovo "niektorým", ale "mnohým" by sa mi zdala už silná káva.
Pamätám si kňaza ešte z hlbokého socializmu - na myjavských kopaniciach - u ktorého na fare sme mali nejakú duchovnú akciu. Tak to vyšlo, že som spal u neho v izbe: ráno zazvonil budík a on skočil rovno na kolená a dlho zotrval v modlitbe pred Pánom, potom v priebehu dňa breviar, ... Bol to kňaz, ktorého pre to, že silne oslovoval mládež v Bratislave (Blumentál), preložili do obce, kde bol vlhký kostol a chodili tam iba ženy a fara tiež nie príliš na bývanie. Spýtal sa tých žien: "kde sú muži?" - "v krčme" odpovedali. A tak pán farár začal chodiť za chlapmi do krčmy... jeho "norma" bola pohárik vína. Keď sme tam my prišli, tak vedľa starej fary rástla nová fara. Čo ma prekvapilo na stavbe, bola fľaša rumu na stole a okolo nej množstvo "frťanov". Pýtal som sa ho, či to je zvládnuteľné. Jeho vysvetlenie ma očarilo: To sa chlapi z farnosti rozhodli postaviť si novú faru - je to ich fara, ja tu dnes som, zajtra ma môžu preložiť a tá voľne položená fľaša je prejav dôvery, moja úcta voči chlapom - jeden frťan na začiatok práce, jeden na koniec. Kostol bol už suchý - chlapi odkopali hlinu od stien, dali drenáž, ... v kostole na omši boli muži a ženy tak 50/50. Pán farár aj nám venoval dostatok času - počúval, delil sa s nami, povzbudzoval nás ... (táto zmena vo farnosti bola ovocím asi 1 - 2 rokov kňaza vo farnosti - ale jeho vplyv určite neušiel pozornosti cirkevných "tajomníkov" nadlho: ešte mu mohli zobrať "štátny súhlas" - ale myslím, že toho Božieho človeka by ani to nezastavilo v jeho službe Pánovi celým srdcom, ...
Preto by som k výpočtu osobných vzťahov, ktoré si uviedla, doplnil osobný vzťah kňaza k ľuďom, ktorý dokáže meniť týchto ľudí a následne celú farnosť: dôvera, povzbudenie, spájanie, ... a dnes by som povedal aj, že budovanie spoločenstiev veriacich (farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev) a tiež spoločenstiev kňazov samotných, ktoré budú pre nich zdrojom kresťanského rastu (aby sami robili to, čo nám kážu - "verba movent, exampla trhunt").
Posted on 3/5/12 11:15 AM in reply to Otília Ferenčíková.
Peter, vďaka. vždy sa teším, keď počujem, ako niekto s vďakou spomína na svojho kňaza... na druhej strane... nezakrývami si oči a viem, koľko a akých kňazov chodí po svete. to, čo napísala Otília sa ma nedotklo. ak by sa ma hej, musel by som sa nad sebou zamyslieť. má pravdu... ja ďakujem mojim predstaveným zo seminára, že nás naučili, že modlitba je bytostná súčasť kňazského života. presne, ako si napísal - exempla trahunt - kto chcel, nechal sa pritiahnuť: rektorom, ktorý sa denne modlil 4 ružence, prefektom, ktorý v kaplnke poctivo dral lavice alebo špirituálom, ktorý keď nesedel v kaplnke, tak to bolo preto, že buď práve spovedal, alebo bol mimo seminára...
Posted on 3/5/12 8:03 PM in reply to Peter Václavik.
otilia, vďaka.. hej, je to tak nejak.. aj toť na sme.sk som sa pod to podpísal v jednom komentári... a čo sa láske k rodnej hrude týka, napísal som ti Štefánikov príbeh emoticon
piesní o Slovensku mám do zásoby na každý deň. ale nespievam si ich. len ich nechávam vo svojich ušiach znieť mamičkiným hlasom... len to nemôžem často, lebo mi z toho schne v krku emoticon
ako nám to vyzerá so stretnutím podporného teamu misie? emoticon pohlo sa niečo?
Posted on 3/5/12 8:10 PM in reply to Otília Ferenčíková.