« Back

Kam smeruje súčasné kázanie?

Kam smeruje súčasné kázanie?

Žeby „kázeň“ o kázňach? :-)

Tento, pre mňa netypicky dlhší blog, začnem obrazne o obraze. Možno sa už aj vám stalo, že ste x-krát prechádzali okolo nejakého obrazu, ale vediac, čo je na ňom, nevenovali ste mu zvláštnu pozornosť. Až raz, zhodou okolností, ste neplánovane pred ním pobudli a začali ste si viac všímať veci, ktoré vám doteraz na ňom unikali. Niečo podobné sa stalo aj mne.

Prednedávnom som sa ocitol dlhodobejšie na PN-ke, a tak častá účasť na sv. omšiach v Božom chráme nebola možná. Našťastie, vďaka rádiu Lumen, som o ne neprišiel, ale zúčastňoval sa ich takmer dennodenne aspoň cez éter.

Počas slávenia Eucharistie plynie požehnanie z ktorejkoľvek jej časti, chcem písať o tej, ktorá patrí kázaniu. Už z predošlých sv. omší, ako aj nejednej omše mimo éteru, som vedel, o čom sú mnohé kázne. Avšak teraz ma to upútalo viac a žiaľ, naplnilo aj bolesťou. Ak by som to mal približne vyjadriť percentuálne, tak počas tých 10 týždňov bolo v kázňach asi tak 25 % povzbudenia a ostatok o niečom inom.

Počas desiatich týždňov, pri počúvaní piatich - šiestich kázní za týždeň, to boli celkovo tri povzbudzujúce kázne. Nie som ten, ktorý potrebuje hladkať a čičíkať v ťažkostiach, no za ten celý čas, bola len jedna kázeň „aj o mne“, aby ste ma chápali – kázeň, v ktorej kňaz vošiel do mojej situácie (zhodou okolností práve vtedy, keď mi bolo najťažšie),  pomenoval ju a ukázal na Krista, na jeho blízkosť. Ďalšie dve kázne boli taktiež sťaby balzamom na dušu, boli tak  kristocentrické, že sa pri nich nedalo odtrhnúť oči od Krista a nepobudnúť pri ňom aj po skončení prenosu sv. omše. Spolu to boli teda tri kázne, ktoré sa ma hlboko dotkli. Počas ďalších kázní som si neraz pripadal buď ako malý žiačik v školskej triede alebo ako obžalovaný v súdnej sieni. Priblížim to.

Obsah posledných spomínaných kázní tvoria, nazvem to dve línie. Prvá a dominantná spočíva v poučovaní a nakladaní úloh, toho, čo máme, musíme robiť a čo nemáme a nesmieme robiť. A druhá sa niesla v duchu kritiky, že tak nekonáme, resp. konáme ako nemáme. Počúvajúc kritiku a obvinenia som sa neraz pýtal: Kde tu má miesto Boh? Dôvera v Kristovu blízkosť, jeho pomoc... Kde je svedectvo o jeho pôsobení? – Medzi nakladaním na plecia ľudí a kritikou je istá súvislosť – vnútorný logický vzťah poukazujúci na to, na koho sa spoliehame. Pokúsim sa to objasniť. Keď sa náloží na ľudí a potom kritizuje, to znamená, že tu niekto zlyhal. Boh určite nie, pretože v tej námahe a úsilí nebol. Ak by bol a sprevádzal by to svojou mocou, nebol by dôvod na kritiku, ale na svedectvo. Pochopiteľne, vždy bol v kázňach viac či menej Boh spomínaný, ale niekedy sa mi zdalo akoby „do počtu“ resp. ako dôvetok z povinnosti a nie ako ten, od ktorého to všetko začína a závisí a ktorý prvý koná.

Tu sa dostávam k tomu, čo mi najviac chýba v nejednej kázni, a to je kerygma. Ohlásenie Kristovho tajomstva, to, kto On je – jeho identity, aký je – jeho charakteru, toho, čo urobil, ale i robí a zvlášť jeho prítomnosti. Až ma príjemne prebralo, keď istý kňaz na začiatku sv. omše pred spytovaním svedomia s vierou povedal: „Stojíme tu v Božej prítomnosti...“  Neviem, ako to vnímali ľudia tam v kostole, ale mne doma pomohol ponoriť sa do Božej prítomnosti. Zaujímavé, že v kázňach je toľko dokazovania viery, domáhania sa záväzkov z nej plynúce (katechéza), ale ako málo je ohlasovania, ktoré otvára srdcia pre vieru (kerygma), teda toho, čo stojí na začiatku viery.  – Všetci sme nedokonalí a každý z nás potrebuje usmernenie, niekedy napomenutie, ale žeby až toľko?  Nepotrebujú ľudia aj povzbudenie a potešenie? Veď niektorí sú tak doráňaní, ubolení, a často bez vlastného pričinenia. Ako sú len potrebné slová o Božej blízkosti, o jeho pôsobení v našom živote, o tom že on v nás vidí aj to dobré aj to zlé, a predsa nikoho neodmieta, ale bez podmienok miluje, rád odpúšťa, že každého chce viesť, mať s každým dôverný vzťah...

K prostriedkom, ktoré napomáhajú k odovzdaniu posolstva, slúžia príklady. Či už vymyslené alebo tie zo života. Udivuje ma, koľko sa používa príkladov s negatívnym záverom. Až ma zamrazilo, keď istý kazateľ k tomu, aby rodičom poukázal na isté povinnosti vo výchove detí, použil príklad, v ktorom syn preklínal otca a matku kvôli tomu, že mu neposkytli, čo potreboval.  Ak je Kristus základom našej viery, kde sú svedectvá toho, čo robí? A nemyslím na svätcov a na minulosť. Alebo inak. Nakoľko sa spoliehame na Božiu milosť, pomoc a vedenie? Aké a kde je vlastne svedectvo života z evanjelia, keď je toľko kritiky? Alebo vidíme len jedným okom? – V tejto súvislosti ma napadá skoršia kázeň o. Fabiána, v ktorej použil, naopak, príklad s pozitívnym záverom, pri ktorom sa mi slzy tlačili do očí (celú kázeň aj s príkladom som v audio ako aj textovej forme uverejnil v ponuke Obohatilo ma pod názvom Keď má Boh svoj stan uprostred ľudí).

To, čo ma ďalej upútalo, bol spôsob, akým kto hovoril, čiže spôsob jednak vo vzťahu k poslucháčom ako i k ohlasovanému. Vrátiac sa k už spomenutej triede či súdnej sieni napíšem ešte dva, ale opačné príklady.

Teším sa, keď môžem byť „účastný“ sv. omše, ktorú celebruje o. Marián Bublinec, momentálne administrátor Banskobystrickej diecézy. Nepoznám ho a ani som ho nikdy nevidel a neviem, aký je v bežnom živote, ale oddýchnem si pri jeho pokojnom a láskavom spôsobe kázania, pretože vnímam, že aj keď ma nevidí, má ma rád. Odbočím od éteru, pretože mi tu nedá nespomenúť terajšieho staroľubovnianskeho dekana Vdp. Lacka. Pri jeho kázňach sa nemôžem ubrániť dojmu, že tento kňaz mi pokorne kľačí pri nohách a umýva mi ich.

A čo sa týka spôsobu podania toho, čo je ohlasované, či skôr ohlasovanej osoby, teda Krista. Keď v telke moderátorka predpovede počasia s nadšením ohlasuje, že zajtra bude slnečné počasie – no dobre. Ale keď kňaz na sv. omši smutne povie: „Ježiš uzdravuje“ – to mi akosi nejde dokopy. Aby sme sa rozumeli, nejde mi o to, aby každú chvíľu kričal: Ježiš je Pán! Aleluja! – tak, že až z toho uši bolia, nie o to ide! Ale kde je vášeň, chvenie srdca i hlasu, ten zvláštny záblesk v očiach pri ukazovaní na Krista?!

„Čo je také zvláštne a príťažlivé na jeho kázňach, že ľudia na ňom tak visia a jeho slová nechávajú na nich (teda aj na mne)taký hlboký účinok?“ Nie raz som sa takto v duchu pýtal po kázni kňaza, ktorého mám možnosť poznať a spolupracovať s ním. A pritom jeho kázanie, to nie je lacné šteklenie uší, ale hovorí aj ťažké a nie vždy príjemné veci. Dal som si tú námahu a začal hľadať „know-how“ účinku jeho slov. Netvrdím, že mám 100% odpoveď, ale to, čo som spoznal, mne dáva uspokojivú odpoveď. – Ako prvé mi neušlo, že počúva ľudí. S otvoreným srdcom vníma ich radosti, bolesti – to čím žijú a prežíva to s nimi. Nehrá sa na ich mesiáša, ale vie, kde hľadať pomoc, a to ho vedie k tomu, že Bohu hovorí o ľuďoch. Počas modlitby, rozjímania nad Božím Slovom, počúva Boha, a tak následne hovorí k ľuďom. Ľudsky, s chápajúcim srdcom, bez palice v ruke či bez toho, aby im umýval hlavy, ale citlivo spája realitu ľudského údelu s evanjeliom a napĺňa srdcia ľudí nádejou. Pochopiteľne, že jeho služba stojí na intenzívnom duchovnom živote, kňazskej vernosti a pozorujem, že čím je starší a skúsenejší, tým viac je pokornejší.

Samozrejme, nie každý kňaz je vychýrený kazateľ a služba kňaza nie je len o kázaní, preto mám v úcte nielen vyššie spomínaného kňaza, ale každého, či už som po jeho kázni znechutený alebo nadšený. Na tom táto úcta nestojí (to skôr sympatie), ale na Božom povolaní a pomazaní, ktoré každý kňaz má a ktoré ho uschopňuje robiť to, čo nikoho iného – slúžiť sviatosťami, čím sa stáva jedinečným nástrojom Božej starostlivosti o svoju Cirkev a neoddeliteľnou súčasťou nášho duchovného života.

K napísaniu tohto blogu, mojich subjektívnych pohľadov a pocitov, ma vedú tri pohnútky a síce: podeliť sa so svojou radosťou, no žiaľ viac s zármutkom a obavami, ktorú vo mne opísaný stav spôsobuje. Dennodenne sa na daný úmysel modlím a toto je snaha podnietiť aj iných k modlitbe za kňazov v tejto intencii. A nakoniec, ak si to prečítajú nejakí kňazi, nech im moje podelenie sa slúži ako ozvena od poslucháča kázní.

Jozef

Zdroj ilustračnej snímky: http://www.photohome.com/photos/sunrise-sunset-pictures/pier-trail-path-fog-1.html

všetko má svoj čas

Comments
sign-in-to-add-comment
Jozef, slovenské publikum asi nie je zvyknuté na takéto (odvážne) hodnotenie, ale vyjadril si to, čo majú mnohí na srdci a podľa DVK je potrebné komunikovať obojstranne. Budem citovať:

Druhý vatikánsky koncil potvrdil, že členovia Cirkvi by mali slobodne a s dôverou dávať najavo svojim pastierom „svoje potreby a želania, ako sa svedčí na dietky Božie a na bratov v Kristovi ; lebo podľa svojho vzdelania, odbornosti a vážnosti, ktoré požívajú „sú oprávnení, ba niekedy aj povinní povedať svoju mienku o veciach, týkajúcich sa dobra Cirkvi
(porov: Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky: Cirkev a internet; Vieroučná konštitúcia o Cirkvi Lumen gentium 37 ) Odporúčam prečítať si to celé, výborné čítanie!

Keď sa po dočítaní evanjelia začínam tešiť na jeho vysvetlenie v homílii a hneď na to príde spŕška typu "nemôžeš a musíš", prílišné moralizovanie, alebo kázeň ako pre neveriacich ( smerovaná ľuďom prítomných na sv. omši ) bez kristocentrického zámeru, tiež zostávam rozčarovaný. Často sa vtedy premáham, aby som nekritizoval, ale žehnal a modlil sa za kňaza. Moje sympatie sú určite veľmi subjektívne, píšem len o svojich pocitoch a určite každému sedí iný typ kázania. Niekto má možno rád moralizovanie bez zmienky mena Ježiš v kázni.

Sledujúc kázne rôznych kazateľov prichádzam na to, že (podľa mňa) dobrá, oslovujúca kázeň nezávisí ani od veku, ani od akademického titulu a množstva prečítaných kníh, ale ako spomínaš od toho, nakoľko daný kňaz prežíva svoj osobný vzťah s Bohom. Ale myslím, že takto je to s každým z nás, lebo "z plnosti srdca hovoria ústa". Keď prežívam hlbokú lásku ku Kristovi, nedá mi asi ináč, iba hovoriť o o ňom, aký je úžasný a pod.
Na sv. omšu chodím kvôli Ježišovi a som veľmi povzbudený, keď hovorí o ňom aj kazateľ v kázni. Som vďačný Bohu, že osobne poznám mnohých kazateľov (diakonov, či kňazov), ktorých hlcem každé slovo a po kázni moje srdce horí túžbou priblížiť sa k Ježišovi.
Viem, že tieto slová budú súdiť aj mňa a uvedomujem si tento záväzok aj voči svojim slovám a ohlasovní Krista.
Posted on 10/24/12 9:31 PM.
Ešte som sa chcel poďakovať Jozefovi za pripomenutie modlitby za kňazov. Verím, že máme takých kňazov, akých si vymodlíme. Som vďačný Bohu, že máme dobrých kňazov, za ich obetu a za všetko, čo musia podstúpiť a nie je viditeľné našim očiam. Modlime sa za nich, za ich občerstvenie v Pánovi, za silu a aj za to, aby cítili naše prijatie a úctu.
Posted on 10/24/12 9:21 PM.
Jozef, otázku si systematicky preskúmal, myslím, že zhrnutím by mohlo byť to, čo si napísal o známom kazateľovi: hovorí s Bohom o ľuďoch a potom s ľuďmi o Bohu. V tomto kontexte nie je nič dôležitejšie, čo Boh chce povedať ľuďom, ako kerygma - to sa mi zdá byť rýchly test na "hodnotenie" kázne.
Pri kázni by mal nastať zázrak Turíc: "A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili?" (Sk2,8). V kostole, pri rádiu, či inom médiu, sedia pri kázni rôzní ľudia, s rôznymi životnými situáciami a každému slovo hovorí do jeho konkrétnej situácie (rovnako je to aj pri čítaní Písma). Toto je práca Ducha Svätého na obidvoch stranách (kazateľa - poslucháča).
V čase, keď bol za pápeža zvolený Ján Pavol II, som začal odoberať poľský týždenník (Tygodnik powszechny), ktorý prinášal množstvo pápežových príhovorov a medzi iným i jeho kázne. Po krátkom čase som objavil "tajomstvo" jeho kázní, ktoré oslovovali milióny ľudí na celom svete (mňa osobne cez noviny). Pápež začínal svoje homílie zopakovaním niektorého verša z čítaného Božieho slova. Jasne tým dával najavo, že tu hovoril Boh a on sa snaží iba priblížiť obsah jeho slov. Ako som to pochopil, tiež som začal "analyzovať" kázne iných kazateľov. Keď v tých časoch kázeň začínala: "včera večer dávali v televízii ..." (a použil nejaký príklad z filmu), začal som byť skeptický na jej obsah. (často sa aj stávalo, že čítania a homília boli "o inom").
Posted on 10/25/12 12:16 AM.
Jozef, ďakujem! Podali ste pravý , nefalšovaný postreh. Za tú lásku otcov kňazov k Božiemu ľudu sa nánm treba veľa modliť, lebo vzdelanie väčšinou majú solídne, ale tu ide o vzťahy. Aksi Vás nájdem medzi priateľmi, napíšem Vám krátky príbeh.
Posted on 10/25/12 12:44 AM.
Niet čo dodať... pre hore opísané som začala účasť na Liturgii bez kázní... ďakujem Bohu za autentických kňazov, ktorí žijú Slovo Božie a aj ho kážu. Modlím sa za kňazov aj za nás, lebo ak by sme sa my správne modlili, menil by sa svet... nie iba kázne kňazov. Vďaka za úžasný príspevok!
Posted on 10/25/12 6:46 AM.
Ja si, Martin, len dovolím poznámočku k jedinej vete, a to k tejto "určite každému sedí iný typ kázania." Možno práve toto je kľúčový problém, prečo často kázne vyzerajú tak, ako vyzerajú. Po a) preto, že kňaz káže to, čo baví jeho. Po b) zhodnotí stav svojich veriach a snaží sa neprekročiť ich latku, aby vyhovel všetkým.
Kňaz však nemá kázať tak, aby to vyhovovalo ušiam ľudí, ale tak, ako ho vedie Boh. Má ich viesť k živému Bohu, vydávať svedectvo o tom, ako mu zmenil život a čo ponúka im emoticon, proste dobrú zvesť, dobrú správu, slobodu, nádej, dôveru, milosť, povzbudenie. Omša je najnízkoprahovejšia udalosť v živote Cirkvi. Museli by síce veci isto iste fungovať celkom inak... ale mojím snom je vidieť Cirkev, kde sa v kázňach ohlasuje evanjelium, ľudia pijú živú vodu, odchádzajú nadšení pre Boha, nasýtení, motivovaní slúžiť... a všetko vyučovanie, rady, katechéza sa potom deje v skupinkách, spoločenstvách, kde kňazi slúžia, tvoria jeden ľuď s veriacimi... ale to je môj sen emoticon.

Ja osobne vnímam veci podobne - je mnoho sociálneho učenia, návodov, ako sa stať lepším človekom. A málo živého ohlasovného slova, ktoré by prichádzalo od Ducha. Ale to je zrejme aj sterilitou prostredia, v ktorom sú naši kňazi i dnes formovaní, odtrhnutí od bežného života a v istom zmysle, bez spoločenstva a blízkosti veriacich, ponechaní sami na seba. A potom jednoducho robia to, čo vedia a vládzu.
Posted on 10/25/12 8:15 AM in reply to Martin Lojek.
Aj ja ti Jožko ďakujem za tento blog. Nechcem sa teraz viac rozpisovať, iba dávam všetkým, ktorí by sa chceli zjednocovať na modlitbách za kňazov do pozornosti novú komunitu. Volá sa "Modlitby za kňazov", kde každý môže vkladať svoje úmysly za kňazov, rehoľníkov a nové duchovné povolania. Ešte o tom napíšem viac na svojom blogu. Pekný požehnaný deň!
Posted on 10/25/12 8:22 AM.
Napísal si to veľmi dobre a veľmi láskavo, Jozef. Ďakujem Ti.
Je však vo mne otázka, čo sa s týmto problémom dá okrem modlitby robiť. Možno by stálo za to už v seminári viesť bohoslovcov k tomu, aby si vo farnosti vždy našli pár laikov (veď na Slovensku sú už hádam aj tisíce laických absolventov teológie, ak by sme chceli ako oponentov len takto vzdelaných ľudí), ktorí im dokážu povedať (fundovaný) názor na ich kázeň. Možno by stálo za to osloviť biskupov, aby k tomu viedli kňazov vo svojich diecézach.
A ďalším riešením je úsilie vytvoriť si s kňazom taký vzťah, aby som mu mohol slobodne kázeň nielen pochváliť, ale aj "pohaniť" :-)
Problém kázní na Lumene (aj nedeľných omší v Slovenskom rozhlase) je v podstate obrazom toho, čo sa deje v našich farnostiach.
A pripájam sa aj k tomu, čo napísal Peter Václavík - homília má vychádzať z liturgických textov. Je zážitok čítať homíliu Svätého Otca pri otvorení biskupskej synody (http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20121007002). Vychádzal z textov nedeľnej liturgie, neboli to nijaké osobitné texty pre túto príležitosť. A predsa dokázal skĺbiť texty Písma s udalosťou synody.
Posted on 10/25/12 8:26 AM.
Ďakujem za tento blog otvorené pomenovanie jedného z problémov v našej cirkvi! emoticon
Modlime sa za našich kňazov!
Posted on 10/25/12 9:22 AM.
x-krát, keď mi niekto povedal, že spal na kázni, alebo naopak bol z kázne nadšený som sa spýtala, bol si to povedať kazateľovi?
Ak nie, nehovor to ani mne.
Kňaz by mal dostávať spätnú väzbu od veriacich. Ak si niekoho vážim a mám ho úprimne rád, nájdem toľko síl a odvahy a poviem aj nepríjemné veci, ak to môže pomôcť do budúcna. nemusím iba kritizovať, ale spýtam sa : Otče, je neičo s čím by som vám vedel, mohol pomôcť ja? Chcem, aby ste vedeli že sa za vás modlím, a mám vás rád, ale tá kázeň dnes...viete, podľa mńa mala také a také trhliny, nedostatky... Hovorím vám to medzi 4 očami. Nebudem o tom hovoriť verejne. Naopak verejne vás pochválim za toto, toto a toto. Toto si na vás veľmi vážim....
Máte dar kńazstva, hocikto ho nemá. Ste zodpovední za Ohlasovanie v inej miere, ako my laici. Budem sa za vás modliť.verím že dobré dielo ktoré vo vás Boh začal aj dokončí....
Posted on 10/25/12 10:00 AM.
ak je možnosť takého dialógu, je to skvelé... emoticon
Posted on 10/25/12 10:01 AM in reply to Otília Ferenčíková.
Janka, načo sú farosti? Aby kňaz bol na fare sám? a staral sa o všetko sám?
NIE, aj na nás záleží, akú rodinu s kňazom tvoríme. On sa vzdal tej svojej, aby mal farskú rodinu, aby mohol s nerozdeleným srdcom slúžiť svojim deťom. Aj od nás záleží, či má rozvadenú netolerantnú rodinu, alebo zjednotenú v Kristovi.V KAždej rodine sa nájdu problémy, ale aj krásne vzťahy. Nezištné. Aj vo farskej.
Ba sú rodiny, ktoré prekračujú farnosti a ťahahjú sa s tými ich kňazmi aj naprieč slovenskom. Nevadí preloženie kňaza, duchovné otcovstvo a synovstvo pretrváva aj napriek diaľke a času. Mám pár kňazov, od ktorých som si po ich kázni vypýtala mailom ich kážeň. Lebo ma tak oslovila, že som ju chcela šíriť. Máme rodinného priateľa , kňaza, ktorý má neskutočný problém s prípravou homílie. v utorok začína pripravovať nedeľnú kázeň a v sobotu ešte stále nevie čo povie. Stačí telefonát, modltiba spoločná, lebo tam, kde sú dvaja či traja v mojom mene.... ak je sám... niekedy si ťažko poradí...
Sú dni , kedy mi napadne predobedom myšlienka, zavolám mu tesne o 12,00 a pomodlím sa s ním cez telefón Anjel Pána. Nič viac, len utvorím modltibové spoločnestvo na minútku dve, ak je sám. Nemusí byť.
Naozaj si nič nechcela, iba sa so mnou pomodliť? Naozaj IBA sa pomodliť s priateľom k Priateľovi. Je to aj o nás a našom prístupe k Ním. Ak bude takýto vzťah, nebude problém aj "zjazdiť" priateľa kňaza, ak treba, ak odbočuje niekam z cesty dú tŕnia, do skál...do priepasti.

Idem ešte ďalej. Ak mám priateľa kňaza, ktorý vie, že sa na mńa môže spoľahnúť, zavolá mi, ak jeho kamarát, či spolužiak zo seminára uvažuje o dochode z kňazstva a nemodlí sa za tento jemu zverený problém sám. Mňa nezaujíma ani kto to je, ani ako sa volá. Boh vie o koho ide.Aj tu je pomoc laikov nesmierne veľaká, modlitbové reťaze, obety, sväté prijímania. Máme takých kňazov ,ako sa za nich modlíme a obetujeme. Vytrhnutie toho dotyčného kňaza nebolo jednoduché, a trvalo to vyše pol roka a ešte trvá udržiavacia liečba modlitbami, aby sa stav nezvrtol do recidívy... a Boh ho naplnil novým evanjelizačným zápalom, novou silou, novým vínom zaplnil jeho vnútro. Lebo so svojim problémom nezostal sám, ale zveril ho dôvernému priateľovi, ktorí má dôverných priateľov, ( virtuálnu rodinu?) ktorá neváha a modlí sa za potreby svojich svätých. nemaú si brať ani palicu ani dvojo šiat...
Posted on 10/25/12 10:21 AM in reply to Janka Guričanová.
Otili, vďaka za príkladné svedectvo pomoci. Veľmi inšpiratívne.
Posted on 10/25/12 10:32 AM in reply to Otília Ferenčíková.
Jozef prepáč z odbočenie od témy.

vrátim sa k nej.

Bola som na svadbe, na sobášnej svätej omši mladučký kňaz daroval novomanželom sviecu, ktorá horela na obetnom stole od začiatku sobáša. A vysvetlil, že tá svieca je symbolom prítomnosti Svetla, Krista v ich manželskom živote. Že je to symbol, ktorý je od začiatku ich manželstva s nimi. nech si ju zapália stále, ak sa radujú, keď sa dozvedia, že počali dieťa, keď majú dôvod sa hádať, nech si stále uvedomujú, že je tu NIEKTO, kto je v tom neustále s nimi. že nie sú sami na ten svoj život. Ak budeš sedieť pri umierajúcom partnerovi, zapáľ vašu svadobnú sviecu a pripomeň mu všetko, čoho bola vo vašom živote svedkom,koľko radosti bola účastná, koľko ťažkostí ste vďaka kristovi spoločne zvládli... a že tu bude Kristus stále, aj keď zostaneš už sám... Lebo ty vlastne sám nezostaneš nikdy.len z toho vášho dovolenémo manželského trojuholníka odíde len jeden a stále ostanú ešte dvaja. Nikdy nie jedôvod na zúfalstvo. Stále je tu Kristus. On na človeka nezabudne. Iba ty môžeš na neho pozabudnúť.... ako sa dá zabudnúť na sviečku, ktorú založíš do skrine dozadu... ale príde čas kedy zisťíš že niečo ti chýba... a nájdeš ju a zažneš.... lebo v jej svetle lepšie vidno na nasledujúci krok....


pamätám si z tej kázne veľmi veľa a veľmi ovplyvňuje moj život.
... pred troma týždńami som sa stretla s tými manželmi, čakajú už druhé dieťatko, pripomenula som im tú sviecu... asi je čas, aby ju vybrali zo skrine a postavili na stôl....

A otcovi Petrovi Sabolovi, ktorý sobášil mladých, v kostole v Humennom, pred pár rokmi, aj touto cestou opakovane ďakujem.
Posted on 10/25/12 10:34 AM.
Mozno trochu skepticky zaver.. ja ako knaz sa velmi tesim z bratov v knazstve, ktorí sluzbu ohlasovania evanjelia zameriavaju na Krista a nie na maleho princa a podobne retorické slepé uličky. V sucasnosti registrujem prebudenie ku kerykmatickemu ohlasovaniu.. aspon v tých najblizsich knazov som si to vsimol. Mariana Bublinca osobne poznam a je to jeden z knazov, ktorych povazujem za vzor - mam to aj v profile uvedene emoticon Takze tuto skusenost mozem potvrdit aj svojou.
Posted on 10/25/12 11:07 AM.
Jožko tvoj záver: "Na tom táto úcta nestojí (to skôr sympatie), ale na Božom povolaní a pomazaní, ktoré každý kňaz má a ktoré ho uschopňuje robiť to, čo nikoho iného – slúžiť sviatosťami, čím sa stáva jedinečným nástrojom Božej starostlivosti o svoju Cirkev a neoddeliteľnou súčasťou nášho duchovného života." je v podstate odpoveďou na to o čom hovoríš, čo ti v homíliách chýba. Je ideálne, keď je kňaz výborný kazateľ, výborný spovedník, výborný človek, ktorý si dokáže urobiť čas pre mladých, starých..., vie poradiť, vie sa obetovať. Je mi jasné - viera je z hlásania a ohlasovanie kerygmy je veľmi dôležité, ale sú aj takí "dobrí" kazatelia, pri ktorých má človek pocit, že blízkosť Boha už ani bližšia byť na tejto zemi nemôže a je tu zase iný problém. Napríklad pýcha, nedostatok času na spoveď, žiadne osobné vzťahy. Niečo falošné, aj keď na prvý pohľad veľmi príťažlivé, ako si sám napísal sympatické, povzbudivé.
No ani my nie sme dokonalí. Nikto. Ani ako manželia, manželky, či otcovia, resp. maminy, alebo ako deti svojich rodičov, ktorí nás potrebujú a my si nevieme na nich nájsť čas. Alebo vo svojej profesii. Našlo by sa toho dosť čo by sa dalo naprávať, vylepšovať :-)
Ale určite je dobré o tých veciach hovoriť. Súhlasím s týmto blogom. Máš 100% pravdu. Na myseľ mi prišiel Ján Mária Vianney. Nepatril práve k veľkým kazateľom. Zato dvierka na spovedeľnici sa nezatvárali. Tento patrón kňazov "zmenil svet" mnohým ľuďom.
Posted on 10/25/12 1:14 PM.
Vyjadriť kritiku medzi štyrmi očami - to je ideál. No zväčša nemožný.
Vie si niekto predstaviť, žeby po nejakej kázni prišlo za kňazom napr. 10 ľudí so svojimi výhradami? Musel by mať svätú trpezlivosť a nervy neviem z čoho, aby čo i len jeden z tých ľudí neodišiel prinajmenšom s dlhým nosom.
Tuším som to tu už písal, že naše vzťahy sú ako mosty a čím sú pevnejšie, tým ťažšia pravda po nich môže prejsť. Koľkí že z nás majú vybudované s kňazmi také vzťahy??? A platí to aj pre druhú stranu. Ak niekto niečo proti niekomu má, tak lepšie je to od komunikovať medzi štyrmi očami ako spoza ambóny. Ale znovu - to je ideál. Čo sa týka ocenenia, keď mám možnosť rád tak robím. Napr. jednému z tých kňazov ktorého spomínam a ktorého kázeň ma povzbudila som osobne poďakoval.
Avšak vyššie opísaná situácia je vďaka éteru špecifická.
Posted on 10/25/12 6:10 PM in reply to Otília Ferenčíková.
Príjemne ma prekvapila diskusia a tak ďakujem tým ktorí sa do nej zatiaľ zapojili. Škoda, že to nie je širšia diskusia s kňazmi preto zvlášť ďakujem (verím, že ostatní mi to nebudú mať za zlé) o. Štefanovi. Tak blog a diskusia už nie sú pojednávaním o nich – bez nich. Prekvapila ma taktiež ozvena ľudí, ktorí mi píšu na mail. Až teraz po prečítaní niektorých mailov si uvedomujem, že som sa dotkol niečoho čo je veľmi bolestivé. Chcem pripomenúť, že môj článok nie je len o kritike, ale aj o pozitívnych príkladoch a o mojom vyznaní ako vnímam kňazov.
Počas čítania diskusných príspevkov, či ešte skôr pri písaní článku ma napadali niektoré veci a tak sa nimi podelím.

Tak ako nikto z nás ani kňazi nie sú imúnni napr. voči kríze viery, či povolania, pokušeniu, chorobám, nepochopeniu a nedorozumeniu vo vzťahoch, opustenosti a voči mnohým ďalším problémom. Navyše niektorí z nich, nie všetci, podotýkam niektorí z nich to majú naozaj veľmi pestré. Vyučovanie náboženstva, spovedanie, pohreby, ktoré často škrtajú ich plány napríklad aj na oddych, rôzne náuky, sv. omše, administratívne práce, atď. atď. A od nás to chce presne to čo očakávame my od nich – pochopenie. V tejto súvislosti sa mi veľmi páči Jankin komentár.

Boli tu spomínané vzťahy. Tu si myslím, že je potrebný normálny rešpekt, ktorý je nevyhnutný pre zdravé vzťahy medzi kňazmi všeobecnými a sviatostnými (laici a kňazi). Pretože tam kde ho niet, tam sa nenájde na kňazovi ani suchá nitka. A naopak tam kde je až priveľký, tam to vedie (ja to nazývam) ku glorifikácii osoby, ktorá je vnímaná len v tom pozitívnom svetle. Teda normálny rešpekt pre fungovanie normálnych vzťahov, kde triezvo a v úcte vidíme aj dobré veci, ale aj chyby.

Pri písaní blogu som sa pozastavil aj nad samotným názvom. Kam smeruje súčasné kázanie? Uvažoval som nad tým kam a ako to pôjde ďalej, ale aj nad tým odkiaľ sa to vzalo? A vôbec prečo to tak často vypadá. Odpoveď asi nie je príliš jednoduchá a dôvodov prečo je tomu tak je, je určite viac, no zastavil som sa pri jednom možnom. Spovedanie. Totižto nie je ľahké často a niekedy aj hodiny počúvať to čo zaznieva resp. nezaznieva (a malo by zaznieť pričom kňazi to s bolesťou vnímajú – myslím na neúprimnosť a povrchnosť) vo sviatosti zmierenia. V dobrej vôli to chcú nejako ovplyvniť, ale nie vždy sa to podarí a konečný efekt je opačný. V tomto mám nepríjemnú, ale i príjemnú skúsenosť. Podelím sa s tou pozitívnou. Šokovalo ma, keď mi nemenovaný kňaz počas sviatosti zmierenia po mojom vyznaní hriechov, ukázal ako Boh na mňa pozerá a ako si cenní to dobro vo mne, moju úprimnosť a dobré úmysly. Ešte som nedostal ani rozhrešenie a už sa vo mne srdce roztápalo v Božom objatí a pod návalom Božej lásky.
Posted on 10/25/12 6:14 PM.
Ešte ma niečo k téme napadlo: v podstate nevadí, či kňaz začne kázeň z dojmu z filmu, veď aj filmy môžu byť zo života a môžu osloviť. Čo som ešte chcela dodať bolo, niekde som počula - od kňaza - že ak sa mi kázeň "nezdá" pre mňa vhodná, miesto hovorenia o tom, čo začína samozrejme myslením o tom už počas omše, sa môžem hneď namieste modliť za kňaza... nie štýlom, že ach Bože to a to, ale skutočnú hlbokú modlitbu za to, aby Boh naplnil Svetlom a Duchom svojho služobníka... a vôbec, kňazov, ktorí slúžia omšu...Začala som to robiť, je to úžasná vec! Ani ma nenapadlo "myslieť" nespravodlivo... nie je vôbec jednoduché kázať pre nás, veľmi sme sa zmenili... sme tak kritickí, že nám nikto nemôže povedať pravdu rovno do tváre, nemáme rešpekt asi pred nikým... pamätám sa na farnosť, kde kňaz mal veľké problémy u "veriacich"... pre svoju mienku, s ktoru veriaci nesúhlasili, aj keď na to kňaz mal právo... a isto je aj opak možný. Osobne teraz čítam encykliky, a pozerám, čo by som mohla urobiť z mojej strany... nie opačne. Modlím sa za farské rodiny, za kňazov, lebo ak budeme mať zdravé vzťahy, nebude ani kázeň problémom, veď to človek vidí aj vo svete. Kto sa vie zhodnúť s inými, nemá problémy aj keby nemal vôbec mimoriadne schopnosti:0)) A na omši je dôležitý Pán... nie kázeň... alebo sympatia kážuceho kňaza.
Posted on 10/25/12 6:47 PM.
Mária máš pravdu na sv. omši kázeň nie je najdôležitejšia. Dokonca ani nie je nutná. Keď sa ju slúžiaci kňaz rozhodne vynechať - sv. omša je v poriadku. Čo sa o iných častiach napr. o vynechaní premenenia nedá povedať. Avšak kázeň je ohromnou pomôckou, spôsobom kedy môže človek prijať nemálo požehnania, ale žiaľ aj nemusí. Nie raz sa mi stalo, že po kázni som sa tešil a nevedel dočkať premenenia a následného sv. prijímania. Ale už aj to, že vďaka kázni som to prežil ležérne.

V týchto dňoch, keď si hore uverejnený blog prečítal istý môj známy – kňaz, tak následne pri osobnom stretnutí mi humorne navrhol, že by som mu mal prísť zhodnotiť jeho kázanie. Na to som mu odvetil, že na sv. omše nechodím kôli tomu, aby som hodnotil kázne, ale predovšetkým kôli niečomu resp. Niekomu inému.

Že vraj v istom seminári, keď sa bohoslovci učia kázať používajú spôsob Ježiš – farizeji a zákonníci. Teda, že jeden káže a ostatný ho potom chytajú za slová, oponujú mu. Škoda že len tam. Ako Marián píše bolo by fajn, keby sa také niečo dialo aj potom. No žiaľ tu sa obávam jednej veci a aj to že tak málo kňazov je aktívnych tu na MK mi dáva sčasti za pravdu. Totiž to ono je lepšie povedať niečo z kancľa, pretože potom je ticho – nikto nič, žiadne námietky. A tu v diskusii je riziko, že popri niektorých „poklonkových“ komentároch niekto môže aj oponovať. Prečo tomu tak je??? Neviem. Možno preto, že na Slovensku nám v Cirkvi podľa mňa chýba dialóg. Dialóg medzi biskupmi a kňazmi, i veriacimi. Medzi kňazmi a veriacimi, .... A v dialógu bráni strach. Strach pred pravdou, pred odmietnutím, strach niečo meniť, atď. Ale to je téma sama o sebe a možno na niekedy inokedy (?).
Posted on 10/28/12 6:18 PM.
Showing 1 - 20 of 25 results.
of 2