blog - slovensky

« Назад

Prečo súhlasím s dobrovoľným celibátom

Prečo súhlasím s dobrovoľným celibátom

Téma, o ktorej sa často hovorí a o ktorej som presvedčený, že to bude jedna z prvých otázok, ktoré dostane nový pápež (ak nie pre iné, tak už len preto, že ju počnúc Pavlom VI. dostávajú všetci pápeži, niektorí aj viackrát). Ja sám plne súhlasím s dobrovoľným celibátom hneď z niekoľkých dôvodov.

Povedzme si otvorene, že keď sa pápež vyjadrí o celibáte ako o „dlhej a chvályhodnej tradícii západnej Cirkvi“, je v tú ranu liberálnou loby odsúdený ako nejaký senilný tradicionalista, ktorý si nemohol užiť keď bol mladý a teraz to na oplátku nikomu nedopraje (ospravedlňujem sa za tvrdosť vyjadrenia, budú nasledovať ďalšie). Je to klasická pseudoargumentácia na podpásovej úrovni. Možno preto, že jej autori na premýšľanie používajú časti tela práve od pása nadol...

Tak sa teda vyjadrujem k (dobrovoľnému) celibátu ja, mladý zdravý chlap a obyčajný dedinský farár v jednej osobe.

Zaujímavé je, že tí, ktorí sa takto navážajú do pápeža (a teda do celej Katolíckej cirkvi!) vedia o celibáte menej ako ja o Higgsovom bozóne. Teda asi toľko, že niekde vo svete je skupina ľudí, ktorá sa niečím takým zaoberá.

„Cœlebs“ latinsky znamená „neženatý“. Zámerne nepíšem „slobodný“, lebo byť „neženatý“ ešte ani zďaleka neznamená byť „slobodný“ a naopak. „Sloboda“ je omnoho širší pojem. A práve na nej – na slobode – chcem postaviť argumentáciu o dobrovoľnom celibáte.

Celibát je súčasťou života Cirkvi, Západnej rovnako ako Východnej, hoci rozličným spôsobom. V prvom rade treba vykoreniť omyl, veľmi často rozšírený aj medzi roduvernými rímskymi katolíkmi, že kňazi Pravoslávnej cirkvi (prípadne východných obradov Katolíckej cirkvi) sa môžu ženiť. Nemôžu. A nikdy sa nemohli. Môže sa však stať, a deje sa to často, že ženatý muž je vysvätený za diakona a potom za kňaza, teda opačný postup. Ale raz vysvätený diakon sa už oženiť nemôže, myslím (tu prosím o doplnenie), že ani ak by ovdovel.

Opakujem, že som presvedčený, že celibát nielen môže, ale MUSÍ byť dobrovoľný. Prečo?

Je to celkom jednoduché. Nie je dôvod skrývať, že celibát nie je prirodzený stav človeka. Pre človeka je prirodzené mať rodinu, byť otcom či matkou. Ak by sme chceli ostať na rovine pudov, môžeme pridať, že sexuálny (rozmnožovací) pud je v človeku – ako v každom živom tvorovi – druhý najsilnejší hneď po pude sebazáchovy.

Preto zvoliť si celibát znamená zvoliť si životný stav, ktorý ide ponad prirodzenosť človeka, ktorý žiada určitý spôsob života a sám sa ním stáva. A toto rozhodnutie, keďže je spečatené doživotným sľubom pred Bohom, je tak vážne, že musí byť dobrovoľné. Spomínam si na radu jednej rehoľnej sestry, ktorú si veľmi vážim: „Celibátom neberieš zodpovednosť za seba, ale za iných.“ Už vtedy, pred rokmi ma pri tej vete striasalo a trvá to dodnes. Žiadna švanda, ani nasladlé rečičky. Tvrdá realita. Ale realita, ktorá stojí za to. Realita, ktorá musí byť podopretá modlitbou a pokorou, lebo inak neobstojí.

Takže: celibát – bezženstvo – musí byť dobrovoľný. Za týmto výrokom stojím, aj keby ma to malo stáť hlavu. Vysvetlím.

Už som načrtol, že celibát je stav, ktorý ide mimo prirodzené potreby človeka. Stav, v ktorom, ak je celibátnik úprimný, cíti, že po čisto prirodzenej ľudskej stránke „čosi“ chýba. To „čosi“ nie je len sexuálny pôžitok, ale aj určitá citová samota, ktorá žiada postoj zrelej slobody voči sebe samému a voči blížnemu pre Boha – v zodpovednosti za seba i za iných a vo vedomí, že Boh toto prázdno napĺňa. Ťažko sa to opisuje, treba to zažiť.

Cirkev to vie a správa sa podľa toho. Cirkev dobre vie, že celibát ako stav ide ponad prirodzenosť človeka, nie však proti nej, a nie nadarmo hovorí o zasvätených ako o „znamení nebeského kráľovstva, v ktorom sa ľudia neženia a nevydávajú“ (porov. Lk 20,35). Cirkev veľmi dobre vie, aký zrelý a slobodný musí byť človek, muž či žena, aby sa dokázal slobodne rozhodnúť pre celibát.

A tu je celé tajomstvo. Pred diakonskou vysviackou každý kandidát dostane od biskupa otázku: „Chceš svoju oddanosť Kristovi spečatiť celibátom pre nebeské kráľovstvo v ustavičnej službe Bohu i ľuďom?“ Ja som 8.XII.2007 verejne, slobodnedobrovoľne odpovedal: „Chcem.“ Nechválim sa, nemám sa čím. Všetko je milosť. Nech sa však prihlási ten, kto na túto otázku odpovedal ono „Chcem“ z donútenia alebo neslobodne. Taký sľub by nebol platný...

Takže podčiarknuté a zrátané: Celibát JE v Katolíckej cirkvi dobrovoľný, je slobodnou a vedomou voľbou každého, kto chce slúžiť ako kňaz či rehoľník Bohu a ľuďom. Sloboda je totiž hodnota, na ktorú nesiaha ani sám Pán Boh. A pre istotu ešte raz: nech sa prihlási ten, kto bol k celibátu donútený.

A je to. Súhlasíte so mnou, že celibát v Katolíckej cirkvi je dobrovoľný? Ak aj nie, nevadí. Váš nesúhlas nemá vplyv ani na prax Cirkvi, ani na môj názor.

Iste, žiť celibát nie je ľahké. Ale je to možné a je to krásne. Celibát má okrem apoštolských základov korene aj v Tradícii Cirkvi. Keď prestalo prenasledovanie kresťanov, vždy sa našiel niekto, kto chcel pre Ježiša stoj čo stoj vyliať svoju krv, dávať Bohu zo seba to najlepšie. Títo muži (neskôr aj ženy) odchádzali do púšte, kde objavili, že celibát, ak sa žije naplno, je každodenným vylievaním vlastnej krvi z lásky k Bohu. Čuduj sa, svete, týchto šialencov zvykneme po smrti volať svätými. Panenstvo pre nebeské kráľovstvo rovná sa novodobé mučeníctvo. Slogan ako z reklamy.

Tvrdím, že muž je na svete na to, aby sa stal otcom – žena zasa na to, aby sa stala matkou. Či je toto otcovstvo alebo materstvo duchovné alebo telesné, je druhoradé. No ak chýba, život takého človeka je prázdny a premárnený, teda zbytočný.

Zopakujem, že som mladý a zdravý chlap. Do celibátu som nešiel bezhlavo a ani preto, že by sa mi nepáčili ženy alebo preto, žeby som nebol schopný manželského života. Len Pán Boh vie (a môj spovedník tuší), čo ma stálo, kým som dorástol do rozhodnutia pre celibát. Ten na oplátku dostal so zasvätením sa Bohu nový rozmer. Celibát je dar. V prvom rade pre toho, kto sa ho rozhodne žiť, a potom – bez preháňania – pre celú Cirkev.

Celibát je svojou podstatou znamením protirečenia – a nemôže to byť inak, ak má svedčiť o Kristovi. S ironickým úsmevom stoika sledujem, ako do celibátu najviac bijú tí už spomínaní, čo na druhej strane vyčítajú farárom, že keďže nemajú rodiny, nevedia poradiť rodičom, ako vychovávať deti, že nechápu. On mi ten úsmev potom občas zamrzne, ale to nič.

Nuž takto by som to... Na začiatok by som odporučil začať žiť podľa Desatora. Lebo často sa stáva, že títo kňazobíjci sú celkom slušné prasce, pre ktoré sú pojmy ako zdržanlivosť či predmanželská čistota alebo dokonca vernosť partnerovi/ke známe len z temných dejín a patria na ich smetisko; však „zmena partnera osviežuje vzťah.“ Juj, drúčok môj (alebo rovno ozembuch)... Zdravo usudzujúci človek toto spoza zubov nevypustí. To si radšej zahryzne do jazyka. Stáva sa totiž, že jednotlivci sú z toho zamieňania takí osviežení, až ich z toho mrazí. A keďže následkom toho majú podchladené mozgy, nevedia potom, komu vlastne patria; nasledujú rozvody, násilie a (samo)vraždy. Je len prirodzené, že týmto indivíduám vadí, že existuje niekto, kto sa usiluje celkom vedome žiť vernosť v manželstve, alebo čistotu v celibáte. Ťažko ľahko žiť. Posadnutosť sexom je tiež diagnóza. Dúfam, že nie prognóza.

Mám po krk všetkých tých odborných vyhlásení o intímnom živote, v ktorých niet zmienky o ľudských (nie kresťanských) hodnotách. Protivia sa mi samozvaní sudcovia, ktorí stále dokola odsudzujú Cirkev za škandály, ktoré ona sama v osobe pápeža odsúdila, lebo to často robia len preto, aby zakryli morálnu žumpu vlastného života. Hnusia sa mi krikľúni, ktorí na základe niekoľkých kňazov, ktorí nezvládli celibát hádžu do jedného vreca všetkých farárov, často s cieľom už spomenutým vyššie. Iste, v lese narobí viac rachotu jeden strom, ktorý padá, ako tisíc, ktoré rastú. A žiaľ, padajú aj libanonské cédre.

(Apropo škandály... Ak ich v Cirkvi máme, tak preto, že sa prípady neriešili hneď a zametali pod koberec a preto, že deviantné správanie jedincov bolo tolerované v príkrom rozpore s evanjeliom a morálnou náukou Cirkvi. A áno, bola to hrozná chyba. Ale to už pápeži povedali.)

V praxi to vyzerá tak, že tá istá loby, ktorá bije do Cirkvi pre pedofilných kňazov, bije zároveň do svetových organizácií, s výsledkom, ktorý hovorí sám za seba: zvrátené snahy (b********v) homosexuálov a lesbičiek dosiahli, že v niektorých štátoch bola hranica veku „schopnosti mať pohlavný styk“ znížená na vek 12 rokov! Napríklad v Japonsku takmer súčasť histórie; v Holandsku od roku 1990 stačí mať na pohlavný styk s dieťaťom starším ako 12 rokov jeho súhlas a vedomie, že rodičia nemajú nič proti... Väčšina týchto perverzných indivíduí považuje 13-ročné dieťa za dospelého jedinca „s právom ... mať... sexualitu a mať vzťahy medzi sebou alebo s dospelými.“ A sa im to máli, chcú ísť ešte nižšie. Schválne, vaše tipy? 7 (slovom: sedem) rokov!!! A pri tom všetkom si samozrejme nezabudnú obtierať o Cirkev svoju zvrátenú papuľu. Nuž čo... Vyššie som písal o jedincoch, ktorí na premýšľanie používajú časti tela od pása nadol. Produktom takéhoto myslenia je v lepšom prípade lajno. Nie som xenofób. Len som pomenoval, čo okolo seba vidím.

Nedá sa svietiť. Uzatváram, lebo som otvoril ďalšiu tému. Vraciam sa k celibátu. Celibát ostáva znamením protirečenia práve preto, že je znamením totálneho odovzdania sa Bohu a zrieknutia sa seba a tak vyžaduje slobodu, ktorá sa v dnešnej modernej otrokárskej spoločnosti hľadá často. Celibát ostáva znamením Toho, „ktorému budú odporovať“ (Lk 2,34). A tak je to dobre.

Viem, že nemám vyhraté. Ak mi Pán Boh dopraje ešte pár chvíľ života, viem, že v nich bude ešte mnoho bojov. Ale verím, že Boh je verný, že ma nedovolí skúšať nad moje sily, že vie, že som sa pre celibát rozhodol vedome a dobrovoľne – rovnako, ako každý, kto mu túži patriť úplne.

Prosím Vás o modlitby za kňazov. Aby sme ostávali verní a slobodní.

 

obrázok: detail ruky Jána Krstiteľa na mozaike v Badíne (ruka, ktorá krstí za zároveň ukazuje na križ)

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Vynikajúci a totálne výstižný článok :-) super :-)
Отправлено в 03.03.13 20:35.
Modlím sa za teba a za kňazov! modlím sa, aby ste sa nedali od nikoho obalamutiť rečičkami o "slobode" od celibátu! Ďakujem za super blog!
Отправлено в 03.03.13 21:07.
Отправлено в 03.03.13 21:13.
Nemám slov, je to skrátka super. Ak máte takéto aj kázne, tak to je radosť počúvať. =)
Отправлено в 03.03.13 22:21.
Úžasný príspevok, drahý o. Tomáš!
Zdravé jadro v kňazskej službe je tak veľmi potrebné v dnešnej dobe!
Oceňujem priame, jasné a hlavne pravdivé vyjadrovanie, nehranie sa so slovíčkami (aby som náhodou niekoho neurazil).
Nech Slnko, ktoré vyžaruje z Vašej duše, osvieti naše životy, aby sme aj my boli verní v DOBROVOĽNOM SĽUBE, ktorý sme dali Bohu aj my, každý v tom stave, aký si vyvolil a bol Bohom požehnaný.
Bohu vďaka za Vás, verní synovia, učeníci, kňazi a apoštoli Božského Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie!
Отправлено в 03.03.13 22:23.
idem pridat prispevok,, k tejto teme.. emoticon blog sa vola "do kelu aj s celibatom!!!!"
Отправлено в 04.03.13 0:34.
Отправлено в 04.03.13 8:14 в ответ на Štefan Hrbček.
Otec Tomáš, i Ty, i zosnulý otec Jožko to viete podať tak krásne, že ani moji birmovanci necekli....nie že by som mala rada tichú mládež, ja sa teším živým debatám, ale to je znekom, ako je to presvedčivé.
Ešte stále pretrváva vo vedomí niektorých ľudí túžba- aby sa kňazi mohli ženiť ! Žiaľ, aj niektoré slečny katechétky očakávajú od "nového pápeža", že také dačo povolí, vraj či sú kňazi východných obradov horší.....Tu to majú čierne na bielom....
Nakoniec trochu žartovne: Som konvertitka, mali sme veľmi milého českobratrského pána farára....V odľahlých kútoch severnej Moravy sa venoval mládeži, biblickým krúžkom, kapele, spevokolu....a teraz si, duchovní otcovia, predstavte, že v najlepšom by sa napastoračnom centre či v chráme otvorili dvere a nejaká nežná dáma by po vás zarevala: "Karle, domů, večeře je hotova!" emoticon
Отправлено в 04.03.13 10:46 в ответ на tomáš kuník.
Anna Petrášová
Otec Aleš Opatrný v jednom rozhovore povedal: "Že celibát není pro kněžství podstatně nutný vím (snad i jako vy) z teologie a také z praxe řeckokatolické církve, která světí ženaté muže."

Treba oddeliť dve veci - slobodné rozhodnutie a povinnosť. Ak by sa mal kňaz rozhodnúť pre celibát alebo nie, obidve cesty môžu byť krásne, ak po nich kráča s celým srdcom. Ale dôležité je, aby sa mal možnosť rozhodnúť a rozhodovať počas života, pretože každá duša sa vyvíja.

Všetko je zlé, keď je realizované len z povinnosti - či už celibát alebo sex s partnerom, ktorý argumentuje vašou manželskou povinnosťou.
Veľkosť je v tom, čo je zo srdca.
Отправлено в 04.03.13 13:45.
Aha, co som dnes uplne nahodou nasla... to len ak by niekomu nestačilo, čo si napísal ty, alebo co pridal od o. Krisandu náš o. Stefan
http://donbosco.sk/tovar/celibat-pretvarka-alebo-znamenie
Отправлено в 04.03.13 15:02.
presne o tom slobodnom rozhodnutí to malo byť... je mi ľúto, ak som sa nedokázal vyjadriť dosť presne a jasne.
latinská cirkev je náročná v tom, že dozretie k tomuto rozhodnutiu kladie ako podmienku k sväteniu. sám Ježiš hovorí: "Mnoho je povolaných, ale málo vyvolených" a "kto môže pochopiť, nech pochopí".
ak sa ale kladie celibát ako podmienka ku sväteniu, neznamená to, že sľub celibátu sa nedáva dobrovoľne. naopak. slobodné "áno" Bohu v celibáte otvára dvere slobodnému "áno" zo strany Cirkvi, ktorá pozýva do služby v úplnom zasvätení sa.

predpokladá sa (možno občas príliš automaticky), že vyslovené je zrkadlom vnútra. teda ak niekto povie "chcem" (pri sľube celibátu) alebo "beriem" (pri manželskom sľube), predpokladá sa, že to robí pri plnom vedomí, slobodne a dobrovoľne.

Iste by bolo zaujímavé skúmať celý kontext výroku o. Opatrného. Nepokúšal som sa o dogmatické vysvetlenie celibátu ako podstatnej podmienky kňazstva. skôr som sa zamyslel nad večným rýpaním do Cirkvi zo strany... ále, čo tu budem, však je v blogu...
Отправлено в 04.03.13 20:10 в ответ на Anna Petrášová.
Dobre vyjadrené. Nakoniec ako (takmer?) všetky vaše blogy.
Dávam "FB-lajk"
Отправлено в 05.03.13 21:52.
Tomi, super článok. Klobúk dole. Slová, ktoré poukazujú na Veľkosť Tvojej OSOBNOSTI.
Отправлено в 06.03.13 22:19.
Mnohé otázky objasnené a pochopené, no predsa som nikde neobjavila naznačenú ani rozobratú otázku detí. Ako to myslím? Nuž, proti celibátu nie som, a ako spomína v reakciách Anna P. ani manželská povinnosť tiež nie je často žiadna zábava, či naplnenie najvyššieho naplnenia.
Za kňazov idú slobodní a duchovní a zásadoví muži schopní dodržiavať prikázania a viesť k tomu nás laikov. Nie je potom na škodu, že takýto potenciál nemá pokračovanie v rodinnej tradícii, teda že ich deti by mohli pozdvihnúť výšku a nasmerovanie spoločnosti?
Отправлено в 07.03.13 6:21.
v článku som naznačil potrebu otcovstva a materstva - aby život človeka nebol premárnený. otcovstvo však môže byť rovnako duchovné, ako telesné. zmysel je rovnaký: odovzdávať život, naučiť deti stáť na vlastných nohách. preto v tomto zmysle nie je rozdiel medzi duchovným a telesným otcovstvom.
ďalej platí zásada, že formovať sa môže ten, kto sa formovať chce. ak sa nechce, môže mať tých najlepších rodičov (formátorov) na Zemi a okolí.
v Biblii nachádzame zmienku o celopalnej obete - tá sa celá musela spáliť. kňazi obvykle mohli jesť z obiet ľudu - časť sa spálila a časť ostala pre kňaza. ale celopal sa musel spáliť úplne, takpovediac "bez toho, aby kňazi z toho niečo mali" (keď nie iné, tak aspoň dobrý obed). a na celopaly sa vyberali najkrajšie kusy dobytka - práve preto, že mali byť úplne zasvätené pre Pána.
aby sme si rozumeli, nechcem tým povedať, že kňazi sú najkrajšie kusy dobytka. hoci niekedy... no, radšej nechám tak emoticon
chcem povedať, že práve tieto obety boli považované za najcennejšie. a tak nejako to je aj s celibátom. ja sám som chcel mať aspoň 4 deti... teraz ich mám celú farnosť - 20 dedín... Pán bol extra štedrý emoticon a nemám pocit, že by sa to, čo sa snažím žiť strácalo do zabudnutia. decká prinášajú do rodín to, čo sa naučili na náboženstve, počuli na kázni... a keby som mal k tomu aj svoje, asi by boli ako tie obuvníkové - chodili by bosé...
stačí tak?
Отправлено в 07.03.13 8:00 в ответ на marika scholtzova.
Na tých "obuvníkových deťoch" je dosť pravdy. emoticon My máme 2 a aj keby sme možno chceli viac, bolo by to na úkor iných životne dôležitých skutočností dneška. Beriem. Prijímam. Chápem. Oceňujem. Odpúšťam.
Отправлено в 07.03.13 8:19 в ответ на tomáš kuník.
S Marikou plne súhlasím, čo sa týka manželských sľubov a povinností. Kto v tom stave nežije, ťažko sa mu posudzuje.Manželstvo je stav, ktorý sa buduje a upevňuje.
Čo sa týka kňazského celibátu tiež nie sme povolaný posudzovať, ale osobne mám možno na to iný názor ako vätšina spoločnosti, ale spoločnosť v istom ohľade stráca, až veľmi stráca a niekedy dostane až viac než si zaslúži. Musím sa priznať,že až od istého času / a nieje to až tak dávno /som pochopila silu kňazského života a veľmi si to považujem. Kňazský celibát je dar a ten by mal dostať v určitom rozsahu každý muž. To isté sa týka aj žien. Každý kňaz je svojím spôsobom apoštol ako aj každý človek, môže byť apoštol , ale nie každý človek - apoštol , môže byť PETER.
Отправлено в 07.03.13 23:37.
Prečítal som si Tento článok z odstupom času a opäť musím konštatovať že je veľmi dobrý
Отправлено в 26.09.18 18:02.