« Späť

Vezmi a obetuj

Vezmi a obetuj

 

Na rozdiel od minulej nedele na druhú pôstnu nedeľu nepadne v prvom čítaní o zmluve ani slovo. Napriek tomu možno povedať, že v úryvku o obetovaní Izáka sa priam „dotýkame“ toho, čo tvorí jej podstatu. Ak je možné niekoho so starozákonných vodcov národa nazvať „mužom zmluvy“, tak Abrahám je prvý, komu tento titul plným právom náleží. Celý život tohto patriarchu je postavený na zmluve, ktorú s ním uzavrel Pán, a iba na základe tejto zmluvy dostáva zmysel každý krok jeho života. Vlastným obsahom tejto zmluvy je Pánovo prisľúbenie, že Abrahám sa stane otcom veľkého potomstva (viď Gn 15,1-6). Toto prisľúbenie dáva zmysel už Abrahámovmu odchodu z otcovského domu do neznáma (viď Gn 12) a predstavuje základnú osnovu celého jeho života (viď Gn 15, Gn 17, Gn 18,1-15), napriek tomu, že naplnenie prisľúbenia je z ľudskej perspektívy po veľmi dlhú dobu v nedohľadne. Až s narodením Izáka (Gn 21) sa konečne začína rysovať  uskutočnenie Božieho prísľubu, ku ktorému Abrahám neustále upínal všetky svoje túžby. Konečne je jasné, že Pánova zmluva nie je ilúziou, ale skutočnosťou. Konečne dostáva konkrétne obrysy. Do tejto nádejnej situácie však zrazu zaznieva Pánova výzva:  „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.” Bolo by možné predstaviť si ešte väčšiu absurditu?! Tento nepredvídateľný a nepochopiteľný Abrahámov Boh si žiada, aby sa Abrahám vzdal práve toho, k čomu ho on sám po celú dobu viedol. Abrahám sa má zrieknuť práve toho daru, ktorý bol po celý čas jeho života podstatným článkom zmluvy, ktorú s ním Boh uzavrel. Ako zareaguje? „Abrahám vstal včasráno... zobral so sebou svojho syna Izáka a vybral sa na miesto, ktoré mu označil Boh“ (viď Gn 22,3). Abrahám pochopil. Pochopil, že podstatou zmluvy nie sú Božie dary, ba ani ten najväčší a najvznešenejší z jeho darov, ale Boh sám. Otázka, ktorú kladie Abrahám nám, sa dotýka práve tohto tajomstva: „K čomu sa upína tvoj život? K Božím darom, alebo k Bohu samému?“ 

 

 

Boh skúšal Abraháma a povedal mu: „Abrahám!” On odpovedal: „Tu som.” Boh hovoril: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem.”

Viď Gn 22,1-2.9a.10-13.15-18

Podnety k Mk 9,2-10 TU

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Jarmila Semanová
Celý Abrahámov príbeh ma už od detstva oslovoval. Jeho poslušnosť voči Bohu ma zasahovala a ešte vždy zasahuje hlboko do duše. Abrahámov odchod od vlastných predkov, zanechanie istôt, o ktoré sa mohol dovtedy zachytiť. Prišlo prisľúbenie, že Boh rozmnoží jeho rod, že jeho potomstva bude viac ako hviezd na nebi. Syn však dlho neprichádza a keď sa konečne narodí Izák, jediný syn prisľúbenia, keď už Abrahám vidí pri sebe vyrastať nádej budúcnosti, vtedy Boh od neho žiada obetu tohto syna.

Keď som sa stala matkou ja sama, nechápala som, ako môžem milovať svoje dieťa a zároveň prijať myšlienku, že Boh môže pýtať si odo mňa život môjho dieťaťa.

Prešlo zopár rokov, prišli ďalšie deti - a okrem nich som dostala milosť prechádzať procesom vnútorného uzdravenia. S ním prišlo aj poznanie, že vzťah milujúceho rodiča k vlastnému dieťaťu začína byť až vtedy naozaj zdravý a prospešný pre samotné dieťa - ale aj pre rodiča - ak dieťa sama položím na oltár a prijmem myšlienku, že ho Bohu celkom odovzdávam, že nepatrí mne. Že v ktorúkoľvek chvíľku - aj teraz - ma Boh môže požiadať o jeho život.

Som veľmi vďačná Bohu za príklad Abraháma. Boh ma postupne viedol k poznaniu pravdy o mojom vzťahu k Nemu a k deťom.
A oslobodil ma od úzkostlivosti a prehnanej obavy.
Odoslané 4.3.2012 14:02.
Máme aj my v živote podobné skúšky, kedy Pán kladie pred nás úlohu, ktorú nie je ľahké splniť, dostávame sa do situácie, ktorú nie je jednoduché zvládnuť, ale vierou v Boha vieme ju prijať, lebo vieme, že všetko čo Boh robí v našich životoch "JE DOBRÉ". Aj toto potvrdzuje Abrahámova viera v Boha a jeho skutok.
Odoslané 9.3.2012 5:45.