« Späť

Prečo nie sú Slováci svätí?

Prečo nie sú Slováci svätí?

Túto otázku mi pred niekoľkými dňami položil môj známy zo zahraničia. A tak som začala pátrať, pýtajúc sa či sme naozaj až takí „zlí“, alebo nám chýba odvaha bojovať o svätosť. O tú svoju, či o svätosť blížnych. Je naozaj opovážlivé tvrdiť, že ľudia, ktorí odišli na druhý svet a boli našim vzorom, sú svätí? Ako to vlastne je?

 

Tieto a ďalšie otázky som položila kňazovi, ICLic. Michalovi Laššovi, ktorý v tomto čase pôsobí v Žilinskej diecéze a „čosi“ si o danej problematike naštudoval v Ríme.

 

Michal, prezradila som o tebe, že si kňaz, a že si bol poslaný do Ríma, aby si študoval, niečo „zvláštne“... Skús nám o sebe povedať niečo viac.

 

Je to tak. Po skončení licenciátu z kánonického práva, som absolvoval kurz Kongregácie pre kauzy svätých, ktorý je zameraný na prípravu pracovníkov v procesoch káuz Božích služobníkov na diecéznej úrovni. Kongregácia tento kurz robí každý rok v zimnom semestri. Tento rok sa ho zúčastnilo 109 študentov z 39 krajín.

 

Hovoril si o kauzách Božích služobníkov. Čo to je? Ako by si to vysvetlil nám obyčajným laikom?

 

Boží služobníkje oslovenie, ktoré sa používa pre osobu skúmanú v kánonizačnom procese.

No až keď o tom rozhodne Svätý Otec, môžeme ho volať blahoslaveným alebo svätým.

Ak to chceš premeniť drobné, tak ako príklad môžeme hovoriť o Božom služobníkovi Titusovi Zemanovi. Diecézny proces s ním bol ukončený nedávno v Bratislave.

Aby som to lepšie vysvetlil, musím sa ešte trocha vrátiť. Musíme si objasniť, čo je to kánonizačný proces. To je spôsob, počas ktorého Cirkev zisťuje pravdu o živote Božieho služobníka a potvrdzuje, že je svätý. Je to zvláštny ale ustálený proces.

A začína sa práve skúmaním v diecéze, kde Boží služobník zomrel. Keď sa toto skúmanie skončí, pošle sa spis do Ríma na Kongregáciu pre kauzy svätých a tam ho opätovne skúmajú odborníci na históriu, právo, teológiu, spolu s vedcami, kardinálmi a biskupmi. Oni vydajú rozhodnutie, ktoré doručia Svätému Otcovi. Ten ho môže potom vyhlásiť za blahoslaveného. To znamená, že mu prináleží tento titul a je povolený na istom území verejný kult.

Na blahorečenie, ak sa dokazuje čnostný život Božieho služobníka, je nutné aby sa na jeho príhovor stal nejaký zázrak.

Ale ak sa blahoslaví mučeník, tak sa zázrak nevyžaduje, veď zázrakom je už jeho odvaha, že položil život.

Proces kanonizácie sa končí až vyhlásením za svätého. To tiež musí vyhlásiť pápež, ale môže to urobiť až potom, keď sa stane na príhovor blahoslaveného ďalší zázrak.

Jednoducho povedané: Na to, aby bol svätorečený mučeník stačí jeden zázrak, ale na to, aby bol svätorečený čnostný človek, treba zázraky dva.

Zázraky sa musia opäť skúmať a musia spĺňať prísne kritéria. Skúmajú ich veci. Nejaká legenda tu rozhodne neobstojí.

 

Nedávno sa ma môj známy, ktorý žije v zahraničí pýtal, ktorý  Slovák je vyhlásený za svätého, alebo je blahorečený. Mala som čo robiť, aby som si na niektorých spomenula. Naozaj máme okolo seba tak málo svätcov?

 

Svätcov okolo seba máme dosť.

Len je málo tých, ktorí sú kanonizovaný, teda takých ktorých oficiálne uznala Cirkev.

Súvisí to možno aj s tým, že sme sa naučili robiť hrubé čiary vo svojich dejinách. Za nimi zostávajú nielen zlé ale aj dobré veci.

Ak chceme začať kanonizačný proces nejakého Božieho služobníka, ten musí mať povesť svätosti, ktorú dosiahol mučeníctvom, alebo čnostným životom. A okrem toho sa na jeho príhovor musí stať niekoľko znamení.

Nemôže to byť iba presvedčenie jednotlivca. Jedná sa o akúsi spoločnú mienku rozšírenú medzi Božím ľudom o svätosti.

Takýto človek musí žiť svoje čnosti mimoriadnym – heroickým spôsobom, teda viac ako je akýsi všeobecný priemer, na viac musí ich žiť zautomatizovane, s radosťou, sám od seba, prirodzene, s ľahkosťou.

Existencia tejto povesti svätosti sa zisťuje celkom jednoducho: napr. má na hrobe čerstvé kvety, zažaté sviece, veriaci ho prosia o príhovor u Boha, vydávajú sa knihy o jeho živote. Ak existuje takáto povesť môže sa začať proces kanonizácie.

 

Prečo máme tu na Slovensku tak málo kanonizovaných svätých?

 

Iste je to aj pozostatkom z obdobia komunizmu. Žili sme v izolácii od Ríma a chýbal nám kontakt so Svätým Otcom. Ako som už povedal, iba on môže kanonizovať - vyhlasovať svätých. Keďže režim zakazoval náboženské prejavy, prakticky nebolo možné začať žiadny proces kanonizácie. Svätci „oslavujú - popularizujú“ Cirkev a to sa režimu samozrejme nepáčilo.

Z tohto obdobia je však veľa tých, ktorí majú povesť mučeníkov. Ak má byť dokázané, že je niekto mučeník, musí byť dokázaná jeho násilná smrť, alebo fakt že ho prenasledovali práve preto, že veril v Krista alebo vyznával nejakú čnosť spojenú s vierou. A musí byť dokázané, že jeho smrť bol dobrovoľná. A tu je problém. Pretože neraz boli títo ľudia dlhodobo väznení a tesne pred smrťou ich pustili domov, takže doma aj zomreli „akoby prirodzene“. No sú i takí, ktorí neboli oficiálne prenasledovaní pre vieru, ale preto, že im predstavitelia režimu vykonštruovali krivé obvinenia. Obvinili ich z niečoho, čo vôbec nespravili.

Dnes však máme slobodu a možnosť riadne dokázať, že možno priatelia, známi, ktorí nás predišli do večnosti, sú svätí. Mať priateľov v nebi je veľká vec a od nás si to vyžaduje aj prejavy vďačnosti. Veď prejaviť úctu Božiemu služobníkovi znamená totiž poďakovať Bohu, že On pôsobil v jeho živote a cez neho aj medzi nami. Kanonizovaní svätí nie sú pre Cirkev nevyhnutní ale potrební.

 

Kto môže byť svätý? Sú to skôr ľudia, ktorí zasvätili život Bohu, alebo sa to týka aj ostatných?

 

Rozlíšil by som dve roviny tejto otázky. Svätým znamená byť v nebi, teda dúfajme, že sa nimi staneme všetci. A druhá rovina je byť kanonizovaným svätým, teda cirkvou uznaným. Medzi kanonizovanými svätými sú ľudia všetkých stavov, veku povolaní. Deti, tínedžeri, starci, muži i ženy, robotníci, roľníci, intelektuáli, rodičia, králi i žobráci, rehoľníci, rehoľné sestry,kňazi, vojaci, chudí, vyšportovaní i obézni.

 

No predsa sa zdá, že tých „zasvätených svätých“ je viac ako laikov.

 

Áno, je to tak. Kým totiž cirkev niekoho vyhlási za svätého, pozorne skúma jeho život. Musí o ňom zozbierať všetky dostupné informácie, preto je aj najviac kanonizovaných svätých medzi kňazmi rehoľníkmi, lebo v spoločenstve sa ich život dá zmapovať ľahšie. Neznamená to však, že by medzi laikmi bolo menej svätcov.

 

Možno by si najmä birmovanci, ktorí si vyberajú nové birmovné mená priali, aby sa ich repertoár „omladil?“

 

Možno. Niektorí majú tendenciu si vybrať nejaké exotické meno. Ale ja by som im poradil iné, aby si vybrali meno sympatického svätého človeka preto ako žil, nie pre to ako sa volal.

 

Čo mám robiť, ak si myslím, že v mojom okolí žil „adept na svätosť“? Napríklad: starká, mama, otec, babka, kamarát....

 

Môžeš mu prejavovať prirodzene ľudsky úctu a aj ho prosiť o príhovor u Boha a brať si z neho príklad, modliť sa o jeho svätorečenie. A upozorniť na jeho život aj diecézneho biskupa a svojho farára.

 

Hovoril si o tom, že môžem takéhoto „adepta prosiť o príhovor u Boha.“ Ako? Akým spôsobom?

 

Takáto úcta má byť súkromná. Súkromná modlitba, môže to byť aj modlitba viacerých osôb. Nesmie to byť verejný kult.

Platí tu zásada Urbana VIII, že kánonický proces sa môže viesť iba o Božích služobníkoch bez verejného kultu. Ak niekto takýto verejný kult vykonával, proces viac nesmie pokračovať. Táto zásada je veľmi rozumná, pretože bráni zneužitiu a vzniku kultu nehodných osôb alebo aj kultu mŕtvych. Čo konkrétne je verejným kultom je skôr otázka na odborníkov pre liturgiu.

 

Sú nejaké znaky, ktoré podporujú spustenie procesu blahorečenia? Ako cirkev v týchto prípadoch postupuje?

 

Nevyhnutným znakom je práve tá povesť svätosti alebo mučeníctva a zázračné udalosti na príhovor Božieho služobníka.

Potom sa musí nájsť aktor-iniciátor procesu, ktorý na seba zoberie morálnu a finančnú zodpovednosť a osloví biskupa. Biskup potom podľa striktných pravidiel cirkvi cez proces začne skúmať život Božieho služobníka a následne ho posunie Kongregácii pre kauzy svätých, teda Svätému Otcovi. 

 

Treba si pýtať povolenie biskupa kňaza na to, aby sme prosili o príhovor niekoho kto zomrel?

 

Tu je dôležité spontánne presvedčenie ľudí, že Boží služobník je svätý, nie umelo vytváraná mienka alebo nariadenie zhora. K súkromnej modlitbe a úcte netreba žiadne povolenie. Ak však biskup vydá zákaz musí sa rešpektovať. Vtedy nastupuje miesto pre rozumnú konzultáciu, v mnohých prípadoch to pomôže.

Nesmie sa však vykonávať verejný kult, teda: robiť procesie, tlačiť obrázky so svätožiarou, slúžiť sv. omše ako k patrónovi, atď. Ale súkromná úcta k procesu je nevyhnutná.

Povoliť verejný kult pre diecézu alebo rehoľu môže iba Svätý Otec a to tak, že Božieho služobníka vyhlási za blahoslaveného. Celá Cirkev ho môže uctievať s istotou, že je v nebi, až potom ak ho vyhlási za svätého.

 

Niektorí kresťania sa búria, keď počujú o tom, že v ich okolí sú ľudia, čo prosia o príhovor zosnulého. Vidia v tom budovanie kultu osobnosti. O čo teda ide?

 

Môže to byť prehnaná opatrnosť alebo vplyv protestantizmu, niekedy aj reakcia na zlú skúsenosť.

Prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato hovorí, že svätí patria k DNA Cirkvi.

Musíme si uvedomiť, že prvých svätých v Cirkvi uctievali  a vyhlasovali „veriaci.“ Najskôr to boli martýri-mučeníci, podľa hesla: „Vox populi vox Dei“ – „Hlas ľudu, hlas Boží.“ Aj dnes je potrebné počúvať tento hlas. V 4. stor. , potom čo Cirkev dostala slobodu, ubudlo martýrov a pribudlo confesorov-vyznavačov. Bolo treba skúmať nielen ich život ale aj myšlienky a kompetencia svätorečiť teda prešla prirodzene na odborníkov, na biskupov. Od roku 1234  je tento úkon rezervovaný pápežovi.

 

Aký je rozdiel medzi kultom mŕtvych a úctou, ktorú preukazujeme svätým?

Kult mŕtvych je poznačený napr.: strachom alebo „zbožštením“ človeka, jeho schopností, možno vykonanou prácou alebo jeho myšlienkami ...

Úcta k svätým zahŕňa v sebe okrem iného aj úctu voči Bohu, ktorý v Božom služobníkovi pôsobil počas jeho života. Vážime si ho a nasledujeme ho v jeho ochote spolupracovať s Bohom.

 

Ako je to? Kde sa začína boj o svätosť?

Ľudská svätosť je pôvodný úmysel Boha s človekom. Je to poslanie pre každého z nás.

 

Myslíš si, že máme aj na Slovensku svätých o ktorých nikto nevie?

 

Boh pôsobí aj tu aj cez svojich verných. Neopúšťa nás. Iste sú aj u nás Boží služobníci. Kto verí,„vidí“ Boha a „vidí“ aj jeho pôsobenie v blížnych, teda „vidí“ aj svätých. Mohli by sme sa naučiť ich nájsť a ponúknuť univerzálnej Cirkvi.

 

A na záver: Čo by si prial čitateľom tohto blogu? 

Nech je Pán s vami, lebo to znamená svätosť.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Odoslané 15.5.2013 21:36.
Vďaka , je to veľmi užitočné i z toho dôvodu, že hoci na Slovensku uctievame niektorých blahoslavených a svätých ako patrónov našej vlasti, neboli vždy slovenskej národnosti. Treba povedať pravdu, že pracovali a konali dobro pre náš národ, hoci boli
napr. sv. košickí mučeníci Poliak, Chorvát a Maďar, bl. otcovia biskupi Gojdič a Hopko Rusíni, bl. Metoděj Dominik Trčka Čech. Istá je bl. Zdenka, hoci priezvisko prezrádza nemecké korene, ale môžu byť dávne.
V období vzniku nášho štátu bola tendencia vyloviť ich čo najviac.Potom sa mi stávalo na dejepise, že žiaci aj sv. Cyrila a Metoda promptne vyhlasovali za Slovákov. Sv. Gorazd pravdepodobne Slovákom bol, ale rovnaký nárok si naň robia
naši veriaci spolubratia z Moravy...
Modlíme sa v súčasnosti za úctu oltára viacerých Božích služobníkov. Dal by Pán, aby sa túžby nášho ľudu naplnili.
Odoslané 15.5.2013 21:52.