« Späť

Večná jar....

takto sa pokúšal prirovnávať život v nebi istý duchovný otec. Ale dnes, dnes som zlyhala....

Keď som dnes po sv.omši vychádzala z chrámu, videla som babičku,v zime už dokostola nechodí a nosievam jej Eucharistiu. Má 88 rokov a býva neďaleko.Vzala som ju pod pazuchu a pomali sme kráčali dole ulicou pomezi konečne rozzelenané stromy, prvé kvietky pred bytovkami a doprevádzaní hudbou štebotajúcich vtáčikov. Tetuška ma každú chvíľočku prosila trochu zastaviť.

-Idem priskoro? - opýtala som sa.

-Nie, nie....

-Alebo sa vám zle dýcha? Či vari srdiečko?

-Nie, vôbec nie...len....viete, mám už toľko rokov a neviem, ako dlho ma tu Pán ešte nechá. A ja som túto krásu od detstva

prežívala naplno každú jar....ten prebúdzajúci sa život, puky lítkov a stromov, štebot, bzučiace včielky....to mi je viac ako keby mi päťkrát zvýšili dôchodok, to sa nedá k ničom prirovnať, viem, že nám to pre radosť stvoril Pán Boh.....ale....a tu sa jej spustili po lícach slzy....to už dlho nebude. Umriem- a či sa dostanem do očistca alebo bár i do neba, tam nám toto všetko bude odňaté a budem si musieť zvykať na iné radosti.....čo poviete?

Nepovedala som nič. Nevedela som jej odpovedať. Pohladila som jej vychudnutú rúčku, vlasy a sľúbila som odprevadenie, ak sa zasa najbližšie uvidíme v kostole.

Veľmi sa hanbím.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Umenie žasnúť! Nadchýňať sa božou nádherou nám vymiera.
Babička to dobre postrehla, že je to viac než mnohokrátne zvýšenie príjmu, ak sa ozve vtáčik a my môžeme ďakovať Bohu že ho počujeme, že môžme vidieť tú fosforeskujúcu zeleň púčiacich lístočkov na stromoch...

Ako bola babička vychovávaná, tak to berie.
Ani mňa okamžite stále nenapadne čo zmysluplného povedať ak sa niečo udeje... to až po čase.... Ale máme sa učiť od Ježiša. Ak ho pokúša niekto, odpovedá citátom z Písma. Je napísané: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo... A ak Boh nás tak miluje, že už tu na zemi nám dáva takú nádheru, v nebi to musí byť mnoho násobne nádhernejšie, že si to ani predstaviť nevieme našim ľudským mozgom. Som si istá, že Boh pre nás má nádheru omnoho krajšiu a plnšiu ako je táto , ktorá sa pomíňa. A aby sme sa mohli tešiť na tú nádheru vo večnosti, aspoň takto nám to ukazuje už tu na zemi....


tak nejako by som odpovedala ja, aj to nie okamžite, ale po šoku zo sĺz pri pohľade na tú nádheru... Možno by som si s babičkou sadla nad Bibliu a počítala jej všetky tie nádherné verše o tom ako to tam bude...

vraj dorastie ovocie hneď po tom, čo zo stromu odtrhneš, vraj na jednom strome sú naraz kvety, nezrelé aj zrelé ovocie... neustále dorastá všetko... ovocie nemá žiadne šupky ani kôstky... dá sa zjesť celé bezo zvyšku... a je stráviteľné úplne... a zaháňa smäd i hlad...rastie samo, netreba ho okopávať ani polievať ani hnojiť.... Boh sa o všetko stará sám...žiaden pot tváre ....
iba samá radosť.
Odoslané 23.4.2012 7:43.
Ďakujem ti, Otília, za sprostredkovanie Ducha radosti a pokoja, ktorý v tebe pôsobí a keďže ho nie je málo, delíš sa s ním aj s nami.
Otče, chvála a vďaka ti za Otíliu, chvála a vďaka, že nemlčí!
Odoslané 23.4.2012 8:35 ako reakcia na Otília Ferenčíková.