« Späť

MALÁ MISIONÁRKA VO VEĽKEJ ARGENTÍNE (Povolanie)

Keď sa ľudia pýtajú nejakého kňaza alebo rehoľnej sestry na príbeh ich povolania, mnohokrát očakávajú nejakú dych-vyrážajúcu storku. Príbeh môjho povolania taký nie je. Naopak, je veľmi jednoduchý.

Keby mi niekto niekedy povedal, že raz navštívim Buenos Aires, v živote by som mu neuverila. Prvé, čo by mi napadlo, by bola nejaká telenovela s peknými, španielsky hovoriaci hercami a to je asi tak všetko.

Mojím snom nikdy nebolo cestovať po svete. Ja – taký domased... Vždy som chcela ostať v mojej rodnej dedine – Oravskej Polhore, nájsť si nejakého dobrého muža, postaviť si dom a založiť si rodinu. Mojím snom nikdy nebolo stať sa rehoľnou sestrou. Až raz...

KEĎ PÁN VOLÁ

Keď sa ľudia pýtajú nejakého kňaza alebo rehoľnej sestry na príbeh ich povolania, mnohokrát očakávajú nejakú dych-vyrážajúcu storku. Niečo na štýl Márie Magdalény alebo svätého Pavla, ktorí žili hriešny život a zrazu sa stal nejaký zázrak a oni sa obrátili. A keď už nie toto, tak aspoň nejaké zjavenie alebo videnie, v ktorom im bolo povedané: „Choď, ty budeš kňazom (sestrou).“

Príbeh môjho povolania taký nie je. Naopak, je veľmi jednoduchý. Jednu sobotu som umývala dlážku a Pán sa ma „opýtal“, či by som nechcela byť misionárkou – rehoľnou sestrou. Samozrejme, že som mu povedala NIE, však som chcela mať manžela a rodinu. A čo urobil On? NIČ. Nechal to tak. Nepresviedčal ma, nenútil, lebo on nikdy do ničoho nenúti.

Začal sa ma to však pýtať pomerne často. Podotýkam, nenásilne, ľahúčko, ako jemný vánok. Dobre, povedala som, že som nemala žiadne videnie alebo zjavenie, takže slovo pýtať sa asi nie je úplne vhodné. Proste ma prenikala taká obrovská radosť, ba priam až slasť pri myšlienke, že by som bola misionárka a pomáhala ľuďom v ďalekých krajinách. A táto myšlienka, toto pozvanie, či vanutie, prichádzalo hlavne pred slávnosťami ako bola Nedeľa Dobrého pastiera alebo Misijná nedeľa.... A tak :-) Roky plynuli, človek začal dozrievať, pýtať, sa hľadať, rozlišovať a vďaka Božej milosti, modlitbe a duchovného vedenia som dnes som tu – v južnej Argentíne.

Často sa nad tým pozastavím a príde mi to veľmi vtipné. Prečo? Lebo mám pocit, že Boh si vybral dosť „odveci“. Po prvé, misionár dosť veľa cestuje a moje orientačné schopnosti sú na úrovni 0 bodov, ba priam mínus 10. Keď treba ísť doprava, idem doľava, keď treba ísť rovno, idem krivo a podobne. Nepreháňam, je to naozaj tak. Pred vstupom do rehole som nikdy nikde necestovala, maximálne tak na internát do Nitry a naspäť (ešte aj to v začiatkoch s veľkým stresom). Po druhé, nemyslím si, že moja povaha je až taká vhodná. Kto má pozná, vie, že som silný introvert, neviem hneď s každým cudzím chi-chi-cha-cha. Mám veľmi hlboký vnútorný svet, ale ten sa dá spoznať až pri hlbšom kontakte a na ten mnohokrát nie je v dnešnej dobe čas. A tak možno na prvý dojem pôsobím ako uzavretá, chladná, nedostupná, čo asi nie sú moc vlastnosti, ktorými by mal oplývať misionár (ešte dobre, že prvý pohľad často klame, ale o tom možno inokedy). A po tretie, štvrté, piate... (no, bolo by toho ešte veľa).

Napriek tomu všetkému, som šťastnááá, že som povedala ÁNO a som zvedavá, čo všetko má Pán pre mňa pripravené v tejto krajine :-) . Pretože každým áno začína nové dobrodružstvo :-)