Spomínam si na slová nášho profesora: „Všetko, čo robíte, má svoj dôvod a musí mať zmysel. To si dobre zapamätajte,“ opakoval na prednáškach nespočetne veľa krát a povzbudzoval nás k „dokonalosti.“ Teda k dvom krokom. Ten prvý sa dá pretlmočiť otázkou: „Prečo to robím? A ten druhý: „Čo tým chcem dosiahnuť.“ Ak sú oba kroky plusové, vraj robím požehnanú vec.
Nuž priznávam. Sú obdobia, kedy si nedávam odpoveď ani na otázku číslo jedna, ani na otázku číslo 2, jednoducho iba „robím,“ „konám“ a idem nejakým smerom. Niekde v srdci cítim, že to tak má byť.... A myslím, že nie som sama.
Včera som s tetou kráčala po ulici. Rozprávali sme sa, keď v tom nás zastavila starká. „Pochválený buď Ježiš Kristus,“ pozdravila a usmiala sa. Niečo z jej očí ma dostalo. Boli pokojné a šibalské.
„Toto je pre vás,“ podávala mi „niečo“ zabalené v papierovom vrecku z Kauflandu.
„Čo je to?“ spýtala som sa a lovila som v pamäti kde som túto ženu stretla.
„To je niečo pre vás,“ opakovala s úsmevom.
„Vy ma poznáte?“ Spýtala som sa po neúspešnom love v mojej hlave.
„Nie, iba vám to chcem dať,“ hovorila pokojne.
„A prečo?“ vyzvedala som sa a v ruke som držala „to niečo“ pre mňa.
„Len tak,“ prikyvovala hlavou starká a ešte viac z jej očí vykúkalo šibalstvo.
„Len tak????“ zopakovala som otázku a okamžite mi hlavou preblesla múdra profesorská veta.
„Len tak,“ zopakovala po mne babka.
„Ja neviem, čo sú ľudia takí čudní,“ vzdychla si. „Človek im chce urobiť radosť a oni namiesto toho aby sa radovali, majú otázok ako koza bobkov.“
Odrovnala ma. Viac otázok som nemala. A začala som sa radšej radovať.
Poďakovala som jej a spolu s tetou sme kráčali ďalej....
Ja s úsmevom na tvári.... a ona s frflaním a šomraním, že jej nechcem povedať, čo je v tom balíčku.
„Nuž nepoviem. Až doma sa do toho kuknem,“ vyškierala som sa... A predstavovala som si bľačiace zvieratko z rohami....
Vydržala som. A keď som si doma otvorila mastné Kauflanďácke vrecko – objavila som v ňom modro sivé upletené ponožky....
Ľudia, môžete mi závidieť, sú teplučké ako pravá vlna....
Nuž tak... ale netušila som, že dnes okolo obeda to „Len tak,“ bude mať pokračovanie.
Odpratávala som sneh, keď po ulici popred náš dom prechádzalo asi desať ročné dievčatko. Pekne sa pozdravilo a zastalo na chodníku. Zložilo si aktovku a vytiahlo papier. Bol na ňom nakreslený vianočný stromček plný ozdôb.
„Nech sa páči,“ podávalo mi ho.
„To je pre mňa?“
„Áno,“ prikývlo.
„A ty ma poznáš?“ spýtala som sa, lebo som si nevedela spomenúť, kto to je.
„Nie,“ dostala som odpoveď. „A vadí to?“ Pozerala na mňa s pod ružovej čapice. „Nie,“ dodala som.
„Tak je to pre vás. A chcem vám to dať, len tak,“ usmiala sa, otočila a zmizla...
Za dva dni dva potešujúce „len tak – dary.“ Pre radosť. Preto, že si máme navzájom pomáhať. Preto, že stretneme človeka a nemáme ho nechať nepovšimnutého....Preto že.... /doplňte si sami/
Babička i dievčatko mi ukázali smer...
A ja sa už nemusím pýtať na dôvod a zmysel... On príde sám... a uvidím ho v očiach ľudí, ktorých obdarujem... možno „len tak – „lentakdarom“
Veď každý túži po darčeku. Dnes mi prišiel email, v ktorom bol tento príbeh:
Džony sa modlil k Ježiškovi a hovorí mu: „Ježiško, celý rok som bol dobrý, prosím ťa, prines mi niečo, nejaký darček.“
Ale Ježiš mlčal a tak si Džony uvedomil, že nebol až tak dobrý. No nevzdal sa a pokračoval v modlitbe: „Tak dobre Ježiš, z tých dvanástich mesiacov, som bol desať mesiacov dobrý. Prosím ťa dones mi darček.“ A Ježiš znova mlčí...
A Džony akosi viac cítil svoju slabosť a hovorí: „Pane Ježišu, tak dobre. Priznávam. Bol som iba dva mesiace dobrý. Prosím ťa dones mi darček...“ Ale Ježiš mlčí ďalej.
A tak Džony, ktorý hľadí do svojho biedneho srdca hovorí. „Nie, nie , Pane Ježišu, nič mi nehovor. Ja idem a kúpim si ten darček sám...“
Nemusíme si sami kupovať dary, aj keď sa cítime nehodní Božej Lásky, práve naopak. Boh nám dal veľa chodiacich darov, nemom ľudia. V ľudskom srdci vždy môžeme nájsť niečo také, čím sa necháme obdarovať... Aj Vianoce sú takým darom. Darom, kedy nám Boh poslal človeka aby sme v ňom objavili Boha...
A možno Ho v ľudskom srdci objavíme dnes, zajtra i pozajtra... Práve vtedy, keď budeme robiť veci „Len tak...“
PS. Nezabudnite sa pozerať do očí.
