Rovná sa? Myslím že áno. Platí to vždy a za každých okolností. Nenásobí sa, nedelí, nesčítava, ani neodmocňuje... Poznám totiž nejedno miesto, kde platí iba tento matematický pojem.
Dnes ráno som vstúpila akoby do iného sveta.
Vo vestibule sa v tichosti pohybovali mladí i starí – no pomaly nikto z nich nepoužíval svoje vlastné nohy. Na pohyb im musel stačiť invalidný vozík, chodítko, a niektorým aj umelá, či lepšie povedané kovová cudzia noha – protéza.
Okolo vládlo zvláštne ticho. Ticho bez otázok.
Zrazu nikomu nezáležalo na tom, koľko má rokov, či má skončenú vysokú školu, alebo učňovku. Nikto sa nikoho nepýtal, koľko má bankových účtov a koľko eur na nich už stihol odložiť...
Všetci si boli rovní... a každý z nich túžil po jednom, jedinom. Chodiť po svojich. Zbaviť sa bolestí a žiť tak ako pred tým – pred haváriou, pred operáciou, pred mozgovou príhodou.
V kreslách oproti recepcie sedeli dvaja muži a obzerali sa okolo.
„To je jeho ochranka,“ hlásil môj otec, ktorý ešte stále neprestal bojovať s túžbou chodiť po vlastných.
„Koho?“
„No bývalého prezidenta. Je tu aj s manželkou. A býva na našom poschodí,“ vydal zo seba na jeden dych.
Vyviezli sme sa výťahom na štvrté poschodie. Pozdravili sme sa s personálom. Po chodbe pobehoval muž a žena. „Pôjdeme s pánom prezidentom na omšu,“ oznamovali, no nakoniec aj tak nešli.
„To sú ďalší,“ dodával otec.
Vošli sme na izbu. O chvíľku ku nám prišla zdravotná asistentka. Samozrejme s informáciou o pánovi prezidentovi.
Popoludní som videla na vlastné oči.
Starček s priezviskom poctivého slovenského remesla sedel schúlený na invalidnom vozíku. Zahľadený do seba, do svojej minulosti, či prítomnosti. Odchádzal domov. Sanitárovi a niekoľkým pomocníkom trvalo dosť dlho, kým ho uložili v sanitke. Iste to nebolo bezbolestné.
V jeho blízkosti bola jeho manželka. Kedysi prvá dáma. Dnes ho sprevádzala sediac na ďalšom vozíku.... Usmievajúc sa a zakrývajúc kruhy pod očami.
Obzrela som sa okolo.
A v tom mi mysľou preletela otázka? V čom je bývalý pán prezident bohatší a iní, ako títo ľudia? Ako ja? Ako môj otec? Ako ostatní vozíčkari?
Majú pre neho ešte cenu bankové kontá? Limuzíny? Večierky?
V čom sme tak rozdielni, iní, a predsa rovnakí???
Raz príde pre nás deň, keď nám nepomôže ani náš majetok, či spoločenské postavenie. Ani tituly pred menom, či za menom. Ani duchovné dary, či charizmy. Ani absolvované školenia, či semináre o uzdravovaní...
Raz a to „RAZ“ príde pre každého z nás si budeme „ROVNÍ“, hoci každý z nás je ešte teraz „ROVNAKO INÝ“.
Boh sa nebude na nás pozerať, ako na prezidentov, či bezdovomovcov.
Bude sa na nás pozerať ako na svoje deti.
Tie masky, čo si dávame na seba každý deň, ho zaujímať nebudú...
Ale bude sa tešiť....
... z každého dobrého skutku, ktorý sme poslali na adresu svojich blížnych...
... z každého požehnania, či dobrého priania....
... z každej i tej skrytej námahy, ktorú sme obetovali, aby sme sa posunuli ďalej, aj keď navonok sme zažívali neúspechy...
... z úcty, ktorú sme venovali iným...
... z dodržaného slova....
jednoducho bude sa tešiť zo semienok priateľstva a lásky, ktoré sme zasiali tu na zemi...
Myslíme na to, že aj dnes, môžeme robiť Bohu radosť, veď býva v srdciach našich blížnych...
A nechcime byť ani prezidentmi, ani bankovými maklérmi...
Stačí ak budeme sami sebou...
Bože daj, aby sme si uvedomili, že sme všetci spolu rovnakí, aj keď sa hráme na iných...