« Späť

Rozprávky plnené evanjeliom

Rozprávky plnené evanjeliom

Pamätáte si? Keď sme boli malí.... Rozprávkové knihy...

Ja si teda pamätám....

Moja mama s ocom mala pre mňa prichystanú hŕbu kníh s obrázkami...

a s ešte krajšími rozprávkami....

„Zlatá kniha Slovenských rozprávok... Strieborná kniha ....“ slabikovala som si ako prváčka,

hoci som ich už všetky poznala naspamäť....

 

Často boli mojim „chlebom“, namiesto večernej modlitby,

veď v škole ma presvedčili, že v Boha veria iba hlupáci....  (a ja som bola učiteľské dieťa)

A tak tu boli rozprávky

Moji rodičia  ma učili, že dobro vždy zvíťazí nad zlom....

 

Vtedy som ešte netušila,

že si to isté, ako rozprávkari, myslel aj Ježiš.

 

Od druhej triedy som si rozprávky čítala sama....

Priznávam... od konca.

Chcela som sa ubezpečiť, že všetko dopadlo dobre...

A potom som skúmala, čo to bolo „to všetko“.

 

Vyrástla som...

Na rozprávky zabudla....

Ale pri jednej prednáške na vysokej škole som znova nemo otvorila ústa.

 

Postavila sa pred nás pani profesorka, staršia pani... (podobná Babičke od Boženy Nemcovej)

a spustila....

 

„Naše rozprávky sú studňou evanjelia.

Pri rozprávke o 12 mesiačikoch sediacich pri vatre, mysleli ľudia na 12 apoštolov, ktorí boli pri Ježišovi, ako pri svojom svetle.

Rozprávka o Troch grošoch im zasa pripomínala Najsvätejšiu trojicu. Otca, Syna a Ducha Svätého – ich vzájomnú lásku, ktorá sa nikdy nekončí....

Keď hovorili o Šípkovej Ruženke i o zámku, ktorý bol obrastený tŕním, mali na mysli bolesti, ktoré musia prekonať, kým z očí do očí uzrú víťazného Pána Ježiša....“

 

„Naši starí ľudia boli múdri,“ hovorila s úctou. „  My im nerozumieme. Ale pre nich boli tieto rozprávky chlebom, ktorý ich privádzal k pokore, dával im poučenie, pripomínal im kázne z kostola. Evanjelium... o ovečkách, o pšenici, o kúkoli na poli... To všetko tu nájdete...

Keby ste sa tomu lepšie pozreli na zuby, videli by ste, že Nový Zákon a rozprávky sú akoby na jednej vlne...“

 

V tú noc, som po dlhom čase znova otvorila Zlatú knihu rozprávok...

a spolu s Aničkou som  vystupovala na horu zachrániť jej sedem zhavranených bratov...

(ozaj, čo je to číslo 7 – čo je v našom živote také zhavranené... čo treba oslobodiť?)

S Jankom som hľadala prameň živej vody.... (nehovorí Ježiš, že on má živú vodu?)

a prestala som hľadať až na svitaní....

V tú noc mi do rozprávok začínalo prúdiť nové svetlo....

 

Prišiel čas skúšky....

Vošla som do triedy.

Opätovaný úsmev....

a vraj: „Vytiahnite si otázku...“

Ruka v škatuľke...... a čítam: „Čo majú spoločné naše slovenské ľudové rozprávky s kresťanskou kultúrou?“

 

Že by zázrak?

Neviem...

Ale na tú skúšku nikdy nezabudnem....(trvala 45 minút.... )

Keď sme sa lúčili, pani profesorka ma ešte zastavila vo dverách.

„Deti nebudú rozumieť evanjeliu, ale rozprávky im budú vždy blízke... Uč ich tak, aby konali dobro a verili mu...“

Prikývla som...

Viem.

Slovenské ľudové rozprávky vystriedali iné... plné  násilia, nezáujmu, napätia a bojov....

ale predsa.

Deti vedia svoje...

 

A tak skôr ako otvorím Bibliu s príbehom o Dobrom Pastierovi....

darujem im rozprávku....

A nielen im, ale aj vám....

Veď každý z nás je „dieťa“

 

 

Bola jedna malá ovečka, vlastne jahniatko. Bývala s ostatnými v ovčinci.

 

Vždy, keď  sa stmievalo, vo dverách sa objavil pastier:

„Dobrú noc ovečky,“ zaželal im. „Ničoho sa nemusíte báť. Dobre si oddýchnite. Som tu s vami a budem na vás dávať pozor aj v noci. A teraz dobre zatvorím aj tieto mohutné dubové dvere.“Potom sa usmial, zamával im a odišiel.

 

Veľké ovce mu odpovedali na pozdrav svojím: „Beeee“ a pokojne sa uložili na čistú voňajúcu slamu.

„To je náš pastier,“ šepkala mama ovca svojmu jahniatku. „Stará sa o nás a my ho poslúchame.“

„Aj ja ho budem poslúchať,“ sľubovalo jahniatko a zatvorilo veľké ovčie oči.

 

Len čo na oblohu znova vyšlo slnko, pastier znova otvoril dvere: „Poďte ovečky,“ prihováral sa. „Poďte sa  napásť.“

Ovečky vychádzali jedna za druhou a pastier každú z nich volal po mene. „Poď, poď ty Bielouška aj Čiernouška, a ty Chvostík už konečne otvor tie oči...“

Malé jahniatko ani nedýchalo. Bolo zvedavé aké dostane meno. Keď sa blížilo k pastierovi, sklonil sa k nemu a vzal ho do náručia. Ešte nikdy nebolo tak vysoko. „Á, moja malá, ty si krásna. Budeš sa volať KOŽUŠINKA, lebo máš jemný a hebký kožúšok.“

Jahniatku sa to meno veľmi páčilo a utekalo ho oznámiť všetkým ovečkám i baránkom.

 

„Ostaňte so mnou,“ prihováral sa im pastier, keď vyšli z ohrady. „Ochránim si vás. Nebojte sa a šetrite si sily, lebo dnes nás čaká dlhá cesta.“

A naozaj. Spoločne vykročili na chodník. Pastier šiel pred nimi a ovečky kráčali za ním. „Poďte, poďte. Teraz opatrne,“ prihováral sa im. Dával na ne pozor a pomáhal im. Keď prechádzali cez rokliny, spomalil, lebo videl, že niektoré sú unavené.

 

„Prečo zasa stojíme?“ frflala Bielouška. „Veď ja ešte vládzem!“

„Ty áno,“ pohladil ju pastier po kučeravej hlave, ale pozri sa tam. „Baran Baltazár sa už ledva vlečie.Je starý a neslúžia mu nohy tak ako jahniatkam. Musíme ho počkať.“

 

Až teraz si Bielouška všimla starého múdreho barana, ktorý vraj pozná všetky príbehy o pastieroch. O tých dobrých ale aj o tých, čo sa takými ešte len mali stať.

Každý večer pripomínal jahniatkam: „Ak sa budete držať nášho pastiera, tak ste v bezpečí.“ A to si veru Bielouška dobre zapísala za uši. 

Raz sa jej totiž prihodilo niečo strašné...

 

Šla spolu s ovečkami na pašu a zišla z cesty.

Akosi sa prestala pozerať pod nohy a rozbehla sa za krásnym farebným motýľom.

Keď sa obzrela, videla že je sama a počula, ako v neďalekých kríkoch niečo šuchoce. Bol to vlk a práve sa ju chystal napadnúť a zožrať.

Bielouška sa preľakla, začala bľačať a volať o pomoc.

Pastier ju začul a ponáhľal sa k nej. Zachránil ju v poslednej chvíli.

Palicou odohnal vlka a ju – Bieloušku vzal do náručia.

Odvtedy sa od svojho pastiera ani len nepohla.

 

Zato Čiernouška pobehovala sem a tam. „Kedy tam už budemeeee,“ bľačala a bola hladná ako vlk.

„Buď trpezlivá a nepredbiehaj sa. Je to tu nebezpečné!“ upokojoval ju pastier, ale ona si povedať nedala. Svojim ovčím noštekom zavetrila chumáče čerstvej trávy a skok. „Pomóóóc!“  zakričala, keď zistila, že sa rúti do priepasti. Pastier to našťastie začul..

„Počkajte ovečky. Zastavte! Čiernouška sa nám stratila. Spadla do priepasti, musím ju ísť zachrániť.“

Opatrne zostupoval do rokliny. Ostne čo boli na kríkoch mu driapali ruky, ale on si to nevšímal... Keď prišiel dolu, našiel na chumáči trávy zranenú ovečku. „No poď ty moja, nezbednica,“ prihováral sa jej.

Čiernouška sa od hanby červenala, ale nebolo to vidieť, pretože bola celá čierna. Pastier sa na ňu iba milo pozrel a vzal ju do náručia. Vedela, že by si zaslúžila výprask, alebo aspoň nejaké káravé slovo. Mohol by jej povedať: „Už ma konečne, začni počúvať,“ ale on? On sa ju pomaly položil do trávy a jemne, aby ju to veľmi nebolelo jej obviazal zranenú nôžku.

Potom si ju posadil na plecia a vyniesol hore. „Tak už sme všetci,“ usmial sa. „Môžeme ísť.“

 

Onedlho prišli na veľkú lúku, kde rástla šťavnatá tráva. Všetky ovečky sa začali pásť.

Malé jahniatko Kožušinka tiež. „Bé, bé, bé, veď ja rastiem ako z vody,“ pozerala sa na seba v studničke. „Som už dosť veľká na to, aby som si na seba dala pozor.“ Chvastala sa. „Musím si to tu ísť poobzerať.“

Potichu sa vzdialila od pastiera i od stáda. Najskôr kráčala po poľnej cestičke, obdivovala kvety, motýľov, a dokonca aj žabu, ktorá skákala popri ceste. Zastavila sa až, keď sa stmievalo. „Musím sa vrátiť,“ zabľačala nahlas a otočila sa. Lenže kadiaľ? Kde je? Začala utekať. No nič nevidela. Zišla z cestičky a svojou ovčou hlávkou narazila do stromu. „Au,“ zajajkala, ale nevzdala sa a ponáhľala sa ďalej. V tom sa potkla a poranila si obe kolienka. „Be, be,“ fňukala „Som ja ale nerozumná. Prečo som odišla od svojho pastiera! Čo si teraz len počnem! Pomóc, pomôžte mi!“ kričala, ale nik ju nepočul.

 

Zatiaľ sa pastier s ovečkami vrátil domov. Keď ich púšťal do ovčinca, začal ich počítať: „Jeden, dva, tri.... desať, dvadsať, päťdesiat, sedemdesiat, osemdesiat, deväťdesiatdeväť... To nie je možné! Jedna chýba!“ Ešte raz sa rozhliadol po okolo a zistil, že tu nie je Kožušinka. Bol smutný, pretože ju mal veľmi rád. „Ovečky moje, zatvorím za vami dvere. Nebojte sa. Ja sa ešte musím vrátiť na lúku a nájsť Kožušinku, aby sa jej nič nestalo. Je malá a nerozumná. Iste sa niekde zatárala.“

Hoci bol veľmi unavený, vydal sa s lampášom a s palicou v ruke na ďalekú cestu.

 

Chvíľami sa zastavoval a volal: „Kožušinkaaa! Kožušinkaaa!“

Keď prechádzal po poľnej cestičke začul slabé: „Pomóc!“

Rýchlo sa rozbehol tým smerom, odkiaľ počul ten hlas. V priekope zbadal malé schúlené jahniatko, trasúce sa od zimy i od strachu.

„Konečne som ťa našiel,“ z hlboka si vydýchol. Vzal ju do náručia a odniesol ho domov.

Kožušinka oprela si svoju hlávku o jeho plece a od únavy zatvorila oči. Počula ako bije jeho dobré srdce a pomyslela si: „Už nikdy od neho neodídem a budem ho vo všetkom poslúchať.“

 

Už viete aký to bol pastier? Bol to pastier, ktorý nás má rád...

Pastier, ktorý má v Božom Slove meno Ježiš...

Pastier, ktorý nás hľadá...

... a keď nás nájde, vezme nás s radosťou na plecia a povie: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, ktorá sa stratila....“

Nechajme sa nájsť dobrým Pastierom, tam kde sme... (hoci aj na dovolenke), či pri čítaní rozprávky...

 

Požehnaný týždeň.....

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
... jéééj rozprávky sú super :-D milééé :-D
Odoslané 6.7.2014 22:49.
Vďaka za nádherné pripomenutie doby, keď boli krásne rozprávky a či veríš alebo nie, vyrastala som v rodine, kde sme my deti televízor nechceli! Radšej sme počúvali deduška a mamku, ak nám rozprávali, viseli sme in na ústach....
Keď som mala 14 rokov, jedného dňa som prišla domov a našla som takmer prázdnu izbu....Vieš, už si veľká....porozdávali sme hračky, iba túto bábiku sme ti nechali, lebo to bola tvoja prvá (mám ju dodnes, má 71 rokov), aj knižky sme rozdali. Vybuchla som do plaču: "Knižky nieeeeee!"
A veru mi museli povedať aspoň 15 najobľúbenejších a ja som si išla vypýtať. Babičku Boženy Němcovej, jej zbierky rozprávok- Zlatú a striebornú, Karafiátových Chrobáčikov, Včielku Maju, Grimmových rozprávky, Andersenove rozprávky, a tri diely Dobšinského. Tri posledné som dávala deťom z rodiny, keď sa sťahovali do Čiech v tragickom roku 1993. Ostatné mám- a čítajú sa. Ak si ma Pán vezme do večnosti, už majú dediča.
Ďakujem...musíš byť katechétka par excelence!
Odoslané 8.7.2014 23:23.
Marcelka, krása, ďakujem.
Tých rôčkov mám už pomerne dosť, ale stále mám v pamäti, ako som od chvíle, kedy som bola schopná sama čítať, túžila po knihe. V tom čase to bolo pre našu rodinu nemožné- neboli jednoducho na to peniaze.Nebol čas ani na večerné uspávanky. Mamka pri petrolejovej lampe vyšívala pre iných za pár korún, aby prispela na jedlo..A tak som vymetala najprv školské knižnice, potom ďalšie a čítala a čítala a čítam stále. Rozprávky nechýbali. Láska ku knihe ostala, kniha ako dar je Dar. A teraz už počúvam, ako mi krásne rozprávky číta vnučka. A moja duša plesá. Ďakujem.
Odoslané 12.7.2014 0:08.