Tento rok to bolo druhý krát, čo som bola v tábore vedúcou. Išla som tam tak trochu aj s obavami ako to dopadne. Minulý tábor bol super, no tento bol ešte lepší a to aj vďaka udalostiam, ktoré sa stali.

Vždy večer, keď už bol kľud, sme sa my, vedúci ešte modlili, prosili Pána Boha o požehnanie. Potom pri ďakovaní a vzdávaní chvál sa udialo niečo zvláštne. Zrazu som pocítila úžasné teplo, ktoré prechádzalo celým mojim vnútrom. Chvíľami som mala pocit, že sa mi zrýchľuje dych a to teplo akoby ma hrialo niekde na duši. Cítila som také vnútorné naplnenie  a zmocnil sa ma úžasný pokoj a obrovská vnútorná radosť. Keď som sa pozrela na ostatných, videla som, že prežívajú niečo podobné. Niektorí sa smiali, iní plakali. Niečo podobné som prvý krát prežila na kurze Filip.

V piatok som musela odísť, a keď som sa v sobotu vrátila všetci mi začali rozprávať, že pri večernej modlitbe to prežívali i deti. Nechcela som tomu uveriť. Večer sme sa išli zasa spoločne modliť. Spievali sme pesničky a každý mohol povedať svoju chválu. Bola taká dobrá atmosféra a zrazu sa to začalo. Niektorým začali tiecť slzy, iní sa smiali, ale každý prežíval  niečo svojim spôsobom. Mňa sa tiež zmocnil ten úžasný pokoj a naplnenie. Prežívala som úžasnú radosť vo svojom srdci, i pri pohľade na ostatných. Bolo to na neuverenie: všetci sme sa začali objímať a modliť sa jeden za druhého. Cítila som, že Pán Boh je tu s nami a dal nám úžasné požehnanie. On vstúpil do našich myslí a sŕdc a dal nám pocítiť, ako veľmi nás miluje. Boli sme ako jedna rodina a On náš nebeský Otec. Otec, ktorému na nás veľmi záleží. Dal nám prežiť svoju lásku a milosrdenstvo.

Ten pokoj, ktorý som prežívala, vo mne zotrval aj po príchode domov. Spievala som si pesničky a na problémy som sa dívala akosi s nadhľadom.                                                                                                                                  A, 23 rokov