Veľkou pomocou na našej ceste Viery je spôsob, akým, Svätý Jozef, prijal vôľu Boha a dal sa k dispozícii, ako poslušný nástroj, v rukách svojho Stvoriteľa, ktorý ho volal zaujať úlohu nesmiernej veľkosti.

RIVESTÌ UN RUOLO UNICO E DI GRANDE IMPORTANZA

ZAUJAL JEDINEČNÚ ÚLOHU NESMIERNEJ DÔLEŽITOSTI.

Abbiamo festeggiato nei giorni scorsi il glorioso san Giuseppe, custode dei tesori più preziosi di Dio, come ci ricorda la Redemptoris Custos, colui che il Padre scelse per svolgere il ruolo di padre di Gesù in terra e servire in un modo unico e grande il Signore, partecipando al mistero della nostra Redenzione accanto a Gesù e Maria.

Pred niekoľkými dňami sme oslavovali slávneho Svätého Jozefa, správcu najvzácnejších pokladov Boha. Ako nám to pripomína pápežský dokument Redemptoris Custos: ten, ktorého Otec vybral, aby sa stal otcom Ježiša na Zemi a, aby jedinečným a výnimočným spôsobom slúžil Pánovi a tak mal účasť na tajomstve našej Spásy, po boku Ježiša a Márie.

San Gregorio Nazianzeno scriveva che “Il Signore ha riunito in Giuseppe, come nel sole, tutta la luce e lo splendore degli altri santi tutti assieme”.

Svätý Gregor Naziazénsky napísal, že “Pán v Jozefovi, ako v slnku, zhromaždil všetko svetlo a všetku žiaru všetkých ostatných svätých dokopy.

Davvero questa figura così spesso dimenticata o etichettata come l’uomo del silenzio inerme e passivo, riveste invece un ruolo unico e di grande importanza, di esempio e guida nel cammino della santità, per giungere a Dio.

Skutočne, táto osoba, tak často zabúdaná a etiketovaná, ako mlčanlivý muž, nehybný a pasívny, zaujíma však jedinečnú a veľmi dôležitú úlohu: byť príkladom a vodcom na ceste svätosti, k dosiahnutiu Boha.

Giuseppe non fu un uomo qualsiasi, bensì quell’uomo scelto tra tutti gli uomini, cui Dio volle affidare “la custodia dei suoi tesori più preziosi” (Quaedmodum Deus). Riconoscendo la grandezza e l’onnipotenza di Dio, possiamo affermare che san Giuseppe era già stato pensato e scelto da Lui per affiancare Colei che fu pensata e preservata dal peccato fin dall’eternità, perché diventasse degna dimora del suo Figlio Unigenito. Quella di Giuseppe è una vocazione, a lui infatti è dato, secondo l’economia della grazia di Dio per noi, di conoscere il mistero dell’incarnazione e di esserne «ministro», e tale ministero ha inizio con la chiamata che Dio gli volge.

Jozef nebol kadejakým mužom, ale bol tým mužom , zvoleným medzi mužmi, ktorému Boh chcel zveriť “starostlivosť o svoje najvzácnejšie poklady” (pápežský dokument Quaedmodum Deus). Ak uznávame veľkosť a všemohúcnosť Boha, môžme povedať, že Svätý Jozef už bol prítomný vo Svojej mysli a bol Ním vybraný nato, aby stál po boku Tej, ktorá, bola vo Svojej mysli, a uchránená od hriechu, od večnosti, aby sa mohla stať hodným príbytkom Svojho Jednorodeného Syna. Jozef má povolanie: jemu je, totižto, dané, podľa ekonómie Božej milosti k nám, poznať tajomstvo vtelenia a byť “ministrom”; a takéto ministerstvo začína povolaním, ktoré mu Boh dáva.

Egli viene chiamato “uomo giusto”, e tale titolo sottolinea sia la sua attenzione alle leggi di Dio e degli uomini, ma soprattutto le grandi virtù che lo distinguevano fra tutti gli uomini del passato, del presente e del futuro.

On je nazývaný “spravodlivý muž”; a takýto titul zdôrazňuje či už svoju záľubu v Božích a v ľudských zákonoch; hlavne však zdôrazňuje veľké čnosti, ktoré ho vyznačovali medzi všetkými mužmi minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

Papa Benedetto XV definisce bene il ruolo del santo Patriarca e del valore di una sua devozione sincera da parte nostra: “San Giuseppe ci conduce direttamente a Maria Santissima e, per mezzo di Lei, a Gesù, sorgente di ogni santità”. Se per mezzo di Maria giungiamo a Gesù, chi meglio di san Giuseppe può guidarci a coloro che egli ama con tutto se stesso. Ad Jesum per Mariam et Joseph, si potrebbe allora dire.

Pápež Benedikt XV. výstižne vyjadruje úlohu svätého Patriarchu a hodnoty našej úprimnej úcty k Nemu: “Svätý Jozef nás vedie priamo k Najsvätejšej Márii, a, cez ňu, k Ježišovi, prameňu každej svätosti”. Ak cez Máriu prijdeme k Ježišovi, kto, lepšie než svätý Jozef, nás môže viesť k tým, ktorých On miluje celým svojím bytím! Ad Jesum per Mariam et Joseph, mohli by sme teda povedať.

Il mese di marzo che si trova sempre nel tempo della Quaresima, ci invita a riflettere sulla grandezza di questo santo e su come Giuseppe, che tenne Gesù per mano facendogli fare i primi passi, possa accompagnare anche noi a fare i passi della Fede aiutandoci a rialzarci dopo le cadute per giungere a Gesù con gioia. Camminare in mezzo a Maria Santissima e san Giuseppe, quale grazia per la nostra anima!

Mesiac marec, ktorý je vždy v pôstnom období, nás pozýva: zamysieť sa nad veľkosťou tohto svätca a nad tým, ako Jozef, ktorý držal Ježiša za ruku, aby ho učil prvým krokom, môže doprevádzať aj nás pri prvých krokoch Viery; môže nám pomáhať povstať po pádoch, aby sme s radosťou došli k Ježišovi. Kráčať medzi Najsvätejšou Máriou a svätým Jozefom, aká milosť pre našu dušu!

L’umiltà e la purezza di Maria Santissima, concepita senza peccato, e quella di san Giuseppe, vergine e giusto, si uniscono in modo perfetto nel Figlio di Dio, divenendo così cooperatori attivi nella Redenzione del genere umano. Per un effetto della potenza divina, spiega il vescovo francese Bossuet, “Giuseppe ha un cuore di padre e, se la natura non lo dà, Dio gliene fa uno con le sue stesse mani”. Infatti, “avendo scelto il divin Giuseppe per fare da padre nella pienezza dei tempi al suo Figlio unigenito, ha […] riversato nel suo seno qualche raggio o qualche scintilla di quell’amore infinito che ha per il suo Figlio; ed è ciò che gli cambia il cuore, ciò che gli dà un amore di padre”.

Pokora a čistota Najsvätejšej Márie, bez hriechu počatej, a svätého Jozefa, panenského a spravodlivého, sa dokonale zjednocujú v Božom Synovi. Takto sa stávajú aktívnymi spolupracovníkmi na Spáse ľudského pokolenia. Vďaka Božej moci, vysvetľuje francúzsky biskup Bossuet, “Jozef má srdce otca! A, ak by mu ho nedala príroda, Boh mu dá jedno stvorené svojími vlastnými rukami”. Skutočne, “tým, že si vybral božského Jozefa, aby, v plnosti časov, sa stal otcom Svojho Jednorodeného Syna, […] do svojho lona zoslal akýsi lúč, či akúsi iskru, tej nekonečnej lásky, ktorú má k svojmu Synovi; to je to, čo mu mení srdce, čo mu dá lásku otca”!

La sua paternità è sancita da Dio in modo unico. Come ricorda sant’Agostino, “Il Signore non viene dal seme di Davide, benché fosse così ritenuto, e tuttavia alla pietà e carità di Giuseppe è nato da Maria Vergine il figlio, parimenti Figlio di Dio”, e quindi realmente padre per volontà di Dio, in quanto “tanto più sicuramente padre, quanto più castamente padre”.

Svoje otcovstvo je potvrdené, jedinečným spôsobom, Bohom! Ako nám pripomína Svätý Augustín: “Pán nepochádza z Dávidovho semena, i keď ho za takého považovali. A predsa, v láske a v nábožnosti Jozefa, sa z Márie Panny zrodil syn, teda Boží Syn”, a tak: skutočne otec z vôľe Boha, nakoľko “tým viac istotne otec, čím viac otec v čistote”.

Una vocazione unica, che assieme alle “singolari grazie e celesti carismi” egli ricevette “abbondantemente” (Decr. Inclytus Patriarcha) da Dio, per portare avanti il ruolo di padre dello stesso suo Creatore, autorità che esercita in tutta l’infanzia di Gesù per volontà del Padre Celeste, che lo volle già sposo e custode della Vergine Maria, come afferma la scrittura per mezzo dell’angelo.

Je to jedinečné povolanie, ktoré spolu s “jedinečnými milosťami a s nebeskými charizmami” dostal “v hojnosti” (Dekrét Inclytus Patriarcha) od Boha, aby, Jozef, napredoval v úlohe otca svojho Stvoriteľa. Z vôle Nebeského Otca, ktorý ho chcel mať, ako ženícha a správcu Panny Márie, ako to potvrdzuje Písmo prostredníctvom anjela, Jozef, má autoritu otcovstva, ktorú uplatňuje počas celého Ježišovho detstva.

Di grande aiuto nel nostro cammino della Fede è il modo in cui san Giuseppe ha accettato la volontà di Dio e si è reso disponibile come docile strumento nelle mani del suo Creatore che lo chiamava a ricoprire un ruolo di una grandezza ineguagliabile.

Veľkou pomocou na našej ceste Viery je spôsob, akým, Svätý Jozef, prijal vôľu Boha a dal sa k dispozícii, ako poslušný nástroj, v rukách svojho Stvoriteľa, ktorý ho volal  zaujať úlohu nesmiernej veľkosti.

Si può dire che san Giuseppe sia giunto alla conoscenza del mistero di Dio per vie specialissime che solo un cuore puro e docile come il suo poteva comprendere. La prima via è sicuramente la sua verginità, che assieme a quella di Maria, ha costituito la coppia più santa e pura di tutta la terra. Lo Spirito santo guidava Giuseppe, rigenerando il suo amore d’uomo (RC, n. 19) e indicandogli la Vergine Maria come la Sposa giusta voluta da Dio.

Možno povedať, že Svätý Jozef, dospel k poznaniu tajomstva Boha špeciálnymi cestami, ktoré, iba čisté a poslušné srdce, ako to svoje, mohlo pochopiť. Prvou cestou je určite svoje panenstvo, ktoré, spolu s panenstvom Panny Márie, vytvorilo najsvätejší a najčistejší pár na celej Zemi. Duch Svätý viedol Jozefa tým, že obnovoval svoju lásku muža (RC, č.19) a ukázal mu Pannu Máriu, ako tú správnu Nevestu, ktorú chce Boh.

La seconda via di san Giuseppe è proprio Maria, l’Immacolata, che per una specialissima affinità spirituale, conosce il cuore del suo Sposo e sa che il suo più grande desiderio è quello che la volontà di Dio abbia nella loro vita il primato assoluto. Il “fiat” di Maria segna l’inizio della sua cooperazione alla Redenzione del genere umano, tanto attesa e sospirata con lacrime da Adamo, da Abramo e David, e dai santi patriarchi suoi antenati (san Bernardo, Omelia 4). Il mistero più grande di tutta la storia umana si stava compiendo, e Giuseppe che ben conosceva le scritture, comprende che la sua Sposa era già tutta di Dio. Considerando la propria umanità, egli si sente indegno di affiancare Maria che vede tutta piena di grazia e unita a Dio in un modo particolarissimo. 

Druhou cestou svätého Jozefa je práve Mária, Nepoškvrnená, ktorá, zásluhou špeciálneho duchovného príbuzenstva, pozná srdce svojho Ženícha a vie, že svojou najväčšou túžbou je: aby Božia vôľa mala v ich živote absolútny primát. Máriino “fiat”(áno) stanovuje začiatok svojej spolupráce na Spáse ľudského pokolenia; tak veľmi očakávanej a, so slzami, vytúženej Adamom, od Abraháma po Dávida, a svätými patriarchami, svojimi predkami (svätý Bernard, Homília 4). Najväčšie tajomstvo celých ľudských dejín sa práve uskutočňovalo a, Jozef, ktorý dobre poznal Písma, pochopil, že svoja Nevesta už patrila celá Bohu. Dívajúc sa na svoje človečenstvo, Jozef sa cíti byť nehodný stáť po boku Márie, ktorú vidí celú plnú milosti a zjednotenú, osobytným spôsobom, s Bohom.

San Giuseppe si trova di fronte al miracolo più grande. Vede la sua Sposa risplendere di una grazia particolare e sente avvicinandosi a Lei la presenza del Dio Incarnato. Ecco, dunque, la terza via: la presenza eucaristica di Dio racchiuso nel grembo di Maria, che, come primo Tabernacolo dell’Altissimo, custodisce e porta Gesù a tutte le genti. Come anche tanti santi percepivano la presenza di Gesù Eucaristico nei tabernacoli più abbandonati e privi dei segni della sua presenza, tanto più san Giuseppe avrà sentito la presenza di Dio che riposava in Colei che aveva scelto come Madre. Egli sarà stato il primo a percepire i frutti di tale Grazia, aprendo il cuore alla verità che Dio gli comunicava mediante Gesù e Maria Santissima. Per mezzo dello Spirito Santo, la viva voce del mistero che si compiva dentro di Lei, veniva presentata alle anime che più le erano vicine, e che scelte da Dio, partecipavano in modo marginale al mistero divino.

Svätý Jozef sa nachádza v prítomnosti najväčšieho zázraku! Vidí svoju Nevestu žiariť osobytnou milosťou a cíti, keď sa k Nej približuje, prítomnosť Vteleného Boha. A hľa, je tu tretia cesta: eucharistická prítomnosť Boha v Máriinom lone, ktoré, ako prvý Bohostánok Najvyššieho, uchováva a prináša k Ježišovi, všetky národy. Tak, ako mnohí svätí vnímali prítomnosť Eucharistického Ježiša v najopustenejších bohostánkoch bez znakov svojej prítomnosti, o to viac, svätý Jozef, cítil prítomnosť Boha, ktorý odpočíval v Tej, ktorú si vybral za Matku. On, určite ako prvý, zakúšal ovocie takejto Milosti, otvoriac srdce pre pravdu, ktorú mu Boh komunikoval cez Ježiša a cez Najsvätejšiu Máriu. Cez Ducha Svätého, živého hlasu tajomstva, ktoré sa v Nej uskutočňovalo, bolo predstavované dušiam, ktoré Jej boli najbližšie a, ktoré, vybrané Bohom, sa okrajovo zúčastňovali na Božom tajomstve.

La quarta via ci porta all’episodio della visita di Maria alla cugina Elisabetta, quando la Vergine viene salutata con le parole “Benedetta tu fra le donne e benedetto il frutto del tuo grembo! A che debbo che la madre del mio Signore venga a me?” (Lc 1.42-43). Chiamando Maria “Madre del mio Signore”, Elisabetta dimostra di essere a conoscenza del mistero dell’Incarnazione. Dio le ha permesso di divenire partecipe di quel mistero mediante la visita di Maria, che portandole il Salvatore, l’ha investita di grazia.

Štvrtá cesta nás vedie k udalosti Máriinej návštevy u svojej príbuznej Alžbety, kedy Panna Mária bola pozdravená slovami “Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím je to, že matka môjho Pána prichádza ku mne?!” (Lk 1, 42-43). Tým, že vola Máriu “Matka môjho Pána”, Alžbeta dokazuje, že pozná tajomstvo Vtelenia. Boh jej dovolil mať účasť na tom tajomstve prostredníctvom Máriinej návštevy, ktorá, tým, že jej priniesla Spasiteľa, naplnila ju milosťou.

Tanto più san Giuseppe, che quotidianamente viveva con Maria, sarà stato investito di quella Grazia che era Dio stesso presente nel grembo della sua Sposa. La quarta via che aiuta san Giuseppe a comprendere il mistero dell’Incarnazione, è la grazia santificante che toccando i cuori, permette di conoscere la Verità, che è Dio. L’episodio della Visitazione si propone come conferma del mistero di Dio e del fatto che nulla è a Lui impossibile. Le parole di Elisabetta sono la conferma che Maria era veramente la “Madre del Signore”, la Vergine che partorirà un figlio (Is 7.14).

O to viac svätý Jozef, ktorý denne žil s Máriou, bol naplnený tou Milosťou, ktorou bol sám Boh prítomný v lone svojej Nevesty. Štvrtá cesta, ktorá pomáha svätému Jozefovi pochopiť tajomstvo Vtelenia, je posväcujúca milosť, ktorá, dotýkajúc sa sŕdc, umožňuje poznať Pravdu, ktorou je Boh. Udalosť Navštívenia Alžbety sa nám ponúka, ako potvrdenie tajomstva Boha a toho, že Jemu nič nieje nemožné. Alžbetine slová sú potvrdením toho, že Mária bola skutočne “Matkou Pána”, Pannou, ktorá porodí syna (Iz 7, 14).

Ecco che il cuore di Maria unito a quello di Gesù si unisce al cuore di Giuseppe, trasmettendogli quei grandi misteri che bocca umana non può esprimere. Esistendo solo per Dio, la Vergine conduce e unisce a Lui le anime, in modo più perfetto quanto maggiore è l’unione di queste anime a Lei (Segreto di Maria 21).

A hľa, Máriino srdce, zjednotené so srdcom Ježiša, sa zjednocuje so srdcom Jozefa a komunikuje mu tie veľké tajomstvá, ktoré ľudské ústa nemôžu vyjadriť. Svojím bytím iba pre Boha, Panna Mária vedie k Nemu a zjednocuje s Ním duše, o to dokonalejším spôsobom, o koľko väčšie je zjednotenie tých duší s Ňou (Máriino tajomstvo 21).

Lo stesso fece Maria con san Giuseppe. Per mezzo di Lei, dispensatrice di tutte le grazie e ricolma del Signore che portava in grembo, trasmette la grazia salvatrice al suo Sposo, che aprendo il cuore a Dio con la sua obbedienza, comprende finalmente quel grande mistero in tutta la sua pienezza.

To isté urobila Mária so svätým Jozefom. Jej prostredníctvom, rozdavaťeľky všetkých milostí, a prekypujúcej Pánom, ktorého nosila v lone, komunikuje spásnu milosť svojmu Ženíchovi, ktorý, otvoriac srdce Bohu svojou poslušnosťou, napokon pochopí to veľké tajomstvo v celej svojej plnosti.

Il Vangelo ci presenta il padre terreno di Gesù come un uomo silenzioso, ma grande nelle opere. E ancora una volta Dio ci dà conferma della preziosità del silenzio dell’uomo da Lui scelto. Egli, infatti, gli comunica prima con la grazia che proviene dalla presenza reale di Gesù, Uomo-Dio, nel grembo di Maria, e poi con i fatti e le parole attraverso il Suo Santo Spirito.

Evanjelium nám predstavuje pozemského otca Ježiša, ako  mlčanlivého muža, avšak veľkého v konaní. A opäť nám Boh potvrdzuje hodnotu mlčania muža, ktorého si On vybral. On, totižto, s ním komunikuje najprv cez milosť, ktorá vychádza z reálnej prítomnosti Ježiša, Človeka-Boha, v Máriinom lone, a potom aj skutkami a slovami cez Svojho Svätého Ducha.

E’ così che anche san Giuseppe pronuncia il suo “fiat”, assumendosi il ruolo di sposo, padre e custode dei tesori più preziosi di Dio, che lo rivestì di una particolare grazia per svolgere tale incarico. Il cuore purissimo di san Giuseppe si unisce al Cuore Immacolato di Maria e al Sacratissimo Cuore di Gesù, formando un cuor solo e un’anima sola, costituendo la Trinità Terrestre a somiglianza di quella Celeste.

A tak, aj svätý Jozef vyslovuje svoje “fiat”(áno), berúc na seba úlohu ženícha, otca a správcu najvzácnejších pokladov Boha, ktorý ho obliekol do osobitnej milosti na uskutočnenie takejto úlohy. Najčistejšie srdce svätého Jozefa sa zjednocuje s Nepoškvrneným Srdcom Márie a s Najsvätejším Srdcom Ježiša, a tak vytvára jedno srdce a jednu dušu, vytvárajúc Pozemskú Trojicu na podobu tej Nebeskej.

Che san Giuseppe diventi per noi vero modello di vita e santità, ci accompagni a Maria e a Gesù, concedendoci la grazia di vivere e morire santamente per godere poi della gloria di Dio.

Nech sa svätý Jozef stane pre nás pravým vzorom života a svätosti! Nech nás vedie k Márii a k Ježišovi! A, nech nám dopraje milosť žiť a zomrieť sväto, aby sme sa mohli tešiť zo slávy Boha!

Zdroj:

https://www.informazionecattolica.it/2023/03/22/ebbe-un-ruolo-unico-e-di-grande-importanza/