« Späť

Blahoslavenstvá – úvod

Píše sa, že Ježiš vystúpil na vrch /aj sa to volá reč na vrchu/– môžeme tu vidieť spojitosť s Mojžišom, ktorý vystúpil na vrch Sinaj, kde dostal desatoro. Reč na vrchu sa dá teda chápať ako „doplnenie“ „naplnenie“ „prehĺbenie chápania“ desatora.

Reč na vrchu – o čo tu ide? V tejto reči nám Matúš predstavuje Ježiša ako nového Mojžiša. /Už sme o tom raz hovorili, keď Boh povedal: „Vzbudím vám proroka ako som ja.“ (Porov Dt 18, 15) Ktorý sa nebude stýkať s Bohom len z tváre do tváre ako Mojžiš  – on nám ukáže Božiu tvár – podá nám správu o Bohu z prvej ruky, nie iba z počutia. A toto sa uskutočnilo naozaj práve v osobe Ježiša Krista./

Začal tu učiť učeníkov, teda všetkých, ktorí sa chceli od neho učiť a počúvať jeho slová, nebol to len okruh dvanástich. Veď  teraz už nie je dôležitý pôvod učeníkov – či sú zo židovstva, ale podstatná je túžba počúvať a nasledovať Krista. /Nie je dôležité ani dnes až tak, či sa voláme kresťanmi, ale či naozaj žijeme ako kresťania, či počúvame a snažíme sa Kristovo učenie uskutočňovať./

Boh sa teda priblížil k človekovi. Hovorí mu celkom zblízka, ako človek s ľuďmi. V knihe Ex 20, 19 je jedna zaujímavá poznámka: Zoči voči sile zjavenia  Boha na Sinaji sa ľud tak zľakol Boha, že povedal Mojžišovi – Ty nám hovor a budeme počúvať. Nech s nami nehovorí Boh, aby sme nepomreli. A to Boha ani nevideli, no a teraz sa Boh priblížil ešte viac. Ale ani toto Pánovo priblíženie, táto nová blízkosť – nie je žiaden med. Pohoršenie kríža je pre mnohých oveľa neznesiteľnejšie, než bolo kedysi pre Izraelitov hromobitie na Sinaji. Mali predsa len pravdu, keď povedali, že ak s nami bude hovoriť Boh – určite zomrieme. Bez „smrti“ bez zániku toho, čo je iba naše, niet spoločenstva s Bohom, niet spasenia. Musíme odumierať sebe, našim hriechom.

Blahoslavenstvami Ježiš opisuje na jednej strane faktickú situáciu, to čo prežívajú aktuálne, jeho učeníci – sú chudobní, hladní, plačúci, nenávidení a prenasledovaní,...

Ale opisuje aj svoj život – je to opis jeho osoby. Aj on je ten, čo nemá kde hlavu skloniť, chudobný, prenasledovaný atď.

Blahoslavenstvá nás učia prehodnotiť naše doterajšie hodnoty, priority.

Tí, ktorí sú svetom považovaní za stratených, chudobných (bezvýznamných) oni sú tí požehnaní a môžu sa vo svojom trápení radovať. I keď pozor, nemôžeme chápať tú radosť tak, že by sa odsúvalo jej prežívanie až na ten druhý svet – ak sa človek začne pozerať a žiť z hľadiska Boha, ak žije podľa nových Kristových meradiel – už prežíva kus tej radosti tu a teraz. Vďaka Ježišovi vstupuje do tých našich útrap určitá radosť.