« Späť

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. (Mt 5,5) Je to vlastne citát žalmu 37: „Tichí však zdedia zem.“ (Ž 37,11)

Kto sú to tí tichí? V gréckej Biblii je použité slovo praeis – v preklade mierni, tichí. Je to však preklad hebrejského slova anawim, ktorým sa označovali Boží chudobní, o ktorých bola reč pri prvom blahoslavenstve. Takto sa oba tieto blahoslavenstvá vo veľkej miere prekrývajú. /Mohli by sme teda povedať – preložiť naše blahoslavenstvo ako – blahoslavení chudobní, lebo im bude patriť zem./

Pre lepšie pochopenie tohto slova anawim sa pozrime napr. do knihy  proroka Zachariáša, kde sa toto slovo používa v súvislosti s Kráľom pokoja: „Hľa tvoj kráľ ti prichádza, ponížený /mierny, chudobný/ je a nesie sa na oslovi. Vyhubí vozy... vymyznú bojové kuše, o pokoji bude rokovať s národmi a jeho vladárstvo je od mora k moru.“ (Zach 9,9n)

Ohlasuje sa tu chudobný kráľ – kráľ ktorý nevládne pomocou politickej a vojenskej moci, ale láskou a pokornou službou. Vchádza na oslici – zvierati, na ktorom sa vozili chudobní, a ktoré je protikladom spomenutých vojnových vozov a bojových kuší. On je kráľom pokoja a prichádza dať ten pokoj celému svetu – od mora až k moru.

Tu možno rozoznať víziu Kráľa pokoja - Ježiša, ktorý odstraňuje hranice deliace národy a vytvára priestor pokoja siahajúci od mora až k moru. /Tu znova môžeme niečo vidieť zo spôsobu jeho myslenia o kraľovaní a o tom, ako má vyzerať jeho kráľovstvo. Je to kráľovstvo pokoja pre celý svet./ //Ako nemôžeme znova nemyslieť na mnohé vojnové konflikty na našej zemeguli – osobitne na Ukrajinu. Tam ešte nevládne Kráľ pokoja.//

 

Blahoslavenstvo ďalej spomína, že títo budú dedičmi zeme – čo sa tým myslí?

Nádej na zem je základným predmetom prisľúbenia Boha praotcovi Abrahámovi. Keď Izrael putoval púšťou po odchode z Egypta stále mal pred očami prisľúbenú zem - ako cieľ svojej cesty. Aj vo vyhnanstve v Egypte vlastne stále očakávali návrat do tejto svojej zeme.

/Prísľub zeme nie je len o vlastnení kúska pôdy./ V boji Izarelitov o odchod z Egypta stojí v popredí právo na slobodu kultu, slobodu bohoslužby – aj tak to hovoria Mojžiš a Áron faraónovi, že idú priniesť Bohu obetu... Preto odchádzajú z Egypta.

Zem tu dostáva teda aj tento význam – je konkrétnym miestom poslušnosti Bohu, aby mali miesto /zem/, v ktorej by bol otvorený priestor pre Boha a aby v tej krajine sa slúžilo živému Bohu a nebolo tam modloslužby.

 

Dobyvatelia odchádzajú a prichádzajú – zostávajú len pokorní ľudia, ktorí obrábajú zem, uprostred radostí a starostí rok čo rok sejú a žnú. Aj z čisto historického pohľadu sú pokorní a jednoduchí ľudia stabilnejší ako násilníci.

 

Pokoj od Boha smeruje k prekonaniu hraníc a k zemi obnovenej prostredníctvom pokoja – a Pán hovorí, že zem nakoniec bude patriť tichím, ochotným žiť v mieri. Má to byť krajina kráľa pokoja.

Pre nás kresťanov – je takýmto miestom vlády Kráľa pokoja – každé Eucharistické zhromaždenie. Je to zem zajtrajška. Znova tu vidíme prepojenie s prvým blahoslavenstvom – Božím kráľovstvom. Chrám je miestom, kúskom zeme, priestorom, kde sa vzdáva Bohu úcta, odpovedá sa na jeho lásku. Tu a teraz môžeme zakúšať príchuť jeho kráľovstva.