Bohu smieme povedať Otec. Slovo Otec  - to je asi to najlepšie slovo, ktoré sa našlo v našom pozemskom slovníku na to, aby nám priblížilo to aký Boh je a aký vzťah má Boh k nám. Isteže slovo otec pre dnešného človeka možno veľa neznamená, najmä, keď ho naši otcovia pokrivia – ten obraz a zmysel otcovstva –  alebo tak, že deťom chýba skúsenosť otca ako taká. Preto sa od Ježiša a z jeho učenia musíme učiť aj to, čo to vôbec slovo otec znamená.

V Ježišovom učení je Otec chápaný ako prameň a pôvodca všetkého dobra. Ako ten, ktorý by nikdy nijakým spôsobom nechcel niekomu ublížiť. Je vykreslený ako ten, ktorý miluje každého, aj najväčšieho hriešnika – ako svoje dieťa. A teda Boh – ako otec sa chápe aj preto, lebo je pôvodca a stvoriteľ každého človeka. Od neho máme všetci svoj život. Sme Božie deti. /Každý z nás je v Božom pláne – nie je tu náhodou, nie je nechcený – a každý z nás bol vytvorený ako jedinečná ľudská bytosť – neopakovateľná / však koľko nás je miliárd a stále nový originál, žiadna kópiaJ to je kreativita – zamysleli sme sa niekedy nad tým? Aký je Boh kreatívny – toľko miliárd variáciíJ/ V tomto zmysle je každý človek Božím dieťaťom a navzájom sme si bratmi a sestrami.

V tomto duchu ľahšie pochopíme tieto ťažko uskutočňovateľné slová Sv. Písma: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,44n) Akoby Boh hovoril - Tí, ktorí sú tvojimi nepriateľmi, lebo ti ublížili, to sú moje deti, ktoré poblúdili a ktoré ma nepočúvajú a tvoji bratia, ktorí ti ubližujú. Pomôž im nájsť cestu späť. To je láska idúca až do krajnosti – Ježiš /ktorý je jediným a opravdivým Synom nebeského Otca/ nám to ukazuje svojím vzorom, že je hodným a skutočne Synom ako má byť, keď sa na kríži modlí za svojich nepriateľov a ukazuje nám vzor:  „Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ Tu akoby napodobňuje svojho Otca – jeho lásku – chce nám ju ukázať - priblížiť. A nás pozýva tiež k tomu, aby sme túto otcovskú lásku napodobňovali.  

Cez Syna - Ježiša my ľudia nachádzame Otca a jeho tvár. Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Ak chceme vidieť Otca, pochopiť aký Otec je a aký teda máme byť aj my, musíme sa zahľadieť do Syna – Ježiša a v jeho učení, tvári, vidíme Otca. Slová  o otcovskom Bohu sa stávajú apelom na nás samých, aby sme žili ako jeho deti. A znova v Ježišovi sa učíme, aký má správny syn a dcéra byť. A čím viac budeme nasledovať Krista, tým viac sa stávame skutočnými synmi a dcérami Boha – a nielen podľa mena, ale najmä životom. To musí byť na mne vidieť. A mojou úlohou je teda poznávať Krista – poznávam ho? Ako? To si už musíme zodpovedať každý sám.

A ešte jedna zaujímavá otázka - nie je Boh aj matkou?  Vo Sv. písme nachádzame prirovnanie Božej lásky k nám k láske matky a naozaj je to nádherne opísané, ale pojem matka aj tak nie je vo Sv. písme chápaný ako oslovenie Boha – vychádzame zo zjavenia Ježiša, z toho, čo nám on povedal – a on nás učil osloviť Boha Otec. I keď samozrejme treba podotknúť, že Boh nie je ani muž ani žena – obaja sú stvorený na jeho obraz a podobu a on je ich stvoriteľom.          

A tie citáty: „Ako keď niekoho teší matka, tak vás ja budem tešiť...“ (Iz 66,13) „Či zabudne matka na svoje nemluvňa (plod svojho lona)a keby aj ona zabudla ja na teba nezabudnem.“ (Iz 49,15)  Osobitne dojímavým spôsobom sa tu určitý aspekt materskej lásky Boha ukazuje v jednom  hebrejskom slove rachamim, ktoré pôvodne znamená práve materské lono. Ono je tým najkonkrétnejším výrazom pre vnútorné pretkávanie sa dvoch bytostí a pre skláňanie sa /službu/ k slabému a závislému tvorovi, ktorý je telom i dušou celkom skrytý v lone matky. Reč týchto telesných obrazov, tak obľúbená v židovstve – nám umožňuje pochopiť Božie myšlienky o človeku hlbšie, než by sme to vedeli pomocou pojmovej reči. Taká veľká je jeho láska k nám.         

Napokon sa ešte zamyslime nad slovom „náš“.   Iba Ježiš mohol plným právom povedať Otče môj – lebo len on je skutočne Božím Synom, jednej podstaty s Otcom. Naproti tomu my všetci musíme hovoriť Otče náš – totiž iba v spoločnom my všetkých učeníkov a spolu s Ježišom môžeme Bohu povedať „otec“.  Slovo náš preto na nás kladie veľmi veľké nároky. Vyžaduje, aby sme vystúpili z uzavretosti svojho „ja“.  Vyžaduje, aby sme vstúpili do spoločenstva ostatných Božích detí /bratov a sestier/. Všímali si ich – ich potreby, radosti, starosti...    Vyžaduje od nás, aby sme sa zbavili toho, čo je iba naše a čo nás oddeľuje od druhých. Vyžaduje od nás, aby sme prijali druhého, druhých . Týmto slovom „náš“ vyslovujeme svoje áno živej Cirkvi, v ktorej chce Pán zhromaždiť svoju novú rodinu. Otčenáš sa modlíme vlastne s celou Božou rodinou do ktorej patria naozaj všetci –je otcom nás všetkých – živých i tých, ktorí už odišli na druhý svet, je otcom ľudí všetkých stavov a spoločenského postavenia, všetkých kultúr a rás. Bez ohľadu na hranice štátov vytvára z nás jednu ľudskú rodinu. Kiežby sme to mali vždy na pamäti – a na každého človeka pozerali týmto pohľadom – toto sú moji bratia a sestry s ktorými spoločne voláme k nášmu otcovi – Otče náš.