„Človek, ktorý sa modlí, nikdy nie je úplne sám,“ píše Benedikt XVI. vo svojej encyklike o kresťanskej nádeji Spes Salvi a pripomína kardinála Van Thuana, „pre ktorého... v zdanlivo totálnej beznádeji sa počúvanie Boha a možnosť hovoriť s Bohom stalo vzrastajúcou silou nádeje.“ Nikto z nás nebol ešte vo väzení alebo na samotke, no ako kardinál Van Thuan i my sme už mali bolestnú skúsenosť, že sa nám nedá modliť. Blahoslavený pápež Ján Pavol II. sa v Jubilejnom roku 2000 s pokorou a vďačnosťou vydal do duchovnej školy tohto vietnamského kardinála, ktorý pre neho i pre celú rímsku kúriu viedol v pôste duchovné cvičenia a prezradil veľmi osobné veci zo svojho života.

„Stojím tu pred vami ako úbohý bývalý zajatec, ktorý strávil vo väzení 13 rokov, z toho 9 rokov v izolácii. Uväznili ma 15. augusta 1975. S ružencom vo vrecku som opustil svoj dom a počas cesty do väzenia som si uvedomil, že teraz všetko strácam. Bez varovania – i z Božej strany – sa odo mňa žiadal návrat k podstate.

Po mojom oslobodení mnohí hovorili: „Páter, vo väzení ste mali určite veľa času na modlitbu.“ To však nie je také jednoduché, ako si človek myslí. Pán dopustil, že som pocítil celú moju slabosť, moju telesnú a duševnú krehkosť. Vo väzení plynie čas veľmi pomaly, hlavne počas izolácie. Predstavte si týždeň mlčania, mesiac mlčania, dva mesiace mlčania... sú strašne dlhé! No keď sa z nich stanú roky, tak je to celá večnosť. Boli dni, počas ktorých som – zdrvený  vyčerpaním a chorobou – nebol vôbec schopný modliť sa!

Keď som sa v takom stave nedokázal modliť, obrátil som sa zvyčajne na Pannu Máriu a povedal som: „Matka, vidíš, že som celkom na konci. Nedarí sa mi pomodliť ani len jednu jedinú modlitbu. Tak chcem z celého srdca s láskou vysloviť aspoň Zdravas, Maria. A keď kladiem všetko do tvojich rúk, chcem opakovať: „Zdravas Mária.“ Prosím ťa, nech táto modlitba zájde ku všetkým, ktorí ju potrebujú- v Cirkvi a v mojej diecéze“, ... Keď som bol v izolácii, strážili ma piati strážnici, striedali sa, dvaja boli vždy pri mne. Ich predstavení im povedali: „Každé dva týždne vymeníme skupinu za inú, aby vás tento nebezpečný biskup nepokazil.“ Neskôr rozhodli: „Už vás meniť nebudeme, lebo inak pokazí tento biskup všetkých policajtov.“

Zo začiatku strážnici so mnou vôbec nerozprávali... Veľa som o tom premýšľal a prosil o svetlo, ako by som mohol preraziť tento múr mlčania. Jednej noci mi napadla myšlienka: „Francois, ty si ešte veľmi bohatý, máš vo svojom srdci Kristovu lásku, miluj ich tak, ako miluje Kristus teba.“

Ďalší deň som ich začal ešte viac milovať, milovať Ježiša v nich – s úsmevom a s milým slovom. Začal som im rozprávať ... o mojich zahraničných cestách ... o vede, slobode a technológiách. To v nich vyvolalo zvedavosť a tá ich priviedla k tomu, že mi začali klásť mnohé otázky. Postupne sme sa stali priateľmi. Chceli sa učiť cudzie jazyky... a moji strážcovia sa stali mojimi žiakmi!

Istého dňa sa ma jeden z nich opýtal: „Mohli by ste ma naučiť jednu latinskú pesničku?“

- „Samozrejme, ale je ich veľa a jedna krajšia ako druhá.“ – „Spievajte, ja budem počúvať a potom si jednu vyberiem.“ Tak som teda spieval: Ave maris stella,  Salve Mater, Veni Creator... A on si vybral Veni Creator – Príď, Duchu Svätý!

Nikdy by som nebol uveril, že neveriaci policajt sa tento hymnus naučí celý naspamäť. A ešte menej by som bol uveril, že si ho bude spievať každé ráno okolo siedmej, keď zostupoval dolu do záhrady na pravidelnú rannú gymnastiku a ranný kúpeľ. Viackrát si prespieval celý hymnus... A keď sa vrátil späť do svojej izby a už bol oblečený a hotový, ukončil slovami: „In saeculorum saecula. Amen.“

Najprv som bol veľmi prekvapený, ale postupne som pochopil, že to Duch Svätý si poslúžil policajtom komunistom, aby pomohol mne, väznenému biskupovi modliť sa.

A to vtedy, keď som bol ako biskup taký slabý a ubitý, že sám od seba som to už nedokázal.“

Proces blahorečenia kardinála Francois - Xavier Nguyen Van Thuana bol slávnostne otvorený dňa 22. októbra 2010.

(članok bol uverejnený v časopise Víťazstvo Srdca)