Naša obec leží vo východnej časti levočských vrchov, v hornej časti doliny rieky Torysy, v nadmorskej výške 520 m, no chotár dosahuje výšku v niektorých miestach až 1090 m.
Prvá správa o Tichom Potoku je v súpise dedín Šarišskej stolice z roku 1427. Uvádza sa tam, že dedina patrila šľachtickej rodine z Brezovice. V písomnostiach z tohto obdobia sa uvádza dedina pod názvom Stelbach, alebo Stillbach. Je to pôvodný nemecký názov vo význame Tichý Potok, ktorý vytvorili vlastníci dediny, šľachtici spišsko – nemeckého pôvodu. Miestni obyvatelia tomuto nemeckému názvu dali slovenskú podobu Štelbach.
V Štelbachu postavili murovaný ranogotický kostol v polovici 14. storočia. Tento chrám existuje dodnes, aj keď s určitými úpravami. Kostol bol pôvodne postavený pre veriacich latinského obradu, z čoho vyplýva , že pôvodní obyvatelia obce boli Nemci – rímskokatolíci. V 15. storočí, v období valaskej kolonizácie, sa do obce prisťahovalo niekoľko valaských rodín. Valasi sa hlásili k východnému kresťanstvu. A tak latinský obrad vystriedal východný – byzantský. Z toho je možné usúdiť, že už v 15. storočí v Tichom Potoku žili Rusíni, praktizujúci byzantský obrad.
Koncom 16. storočia bol Tichý Potok stredne veľkou dedinou. Okrem osadenstva fary mal len poddanské obyvateľstvo. Bola tu aj škola. V roku 1682 postihol obec veľký požiar a celá obec vyhorela. Do roku 1890 sa počet obce stále zvyšoval, až na 768 obyvateľov. Od uvedeného roku počet ľudí v obci začal klesať z dôvodu migrácie do sveta za prácou, hlavne do Ameriky.
V roku 1696 bol chrám prestavaný. Obec bola ťažko skúšaná niekoľkými povodňami, a to v rokoch 1844, 1908, 1922, 1956. Poslednýkrát to bolo v roku 1997.
Obyvatelia Tichého Potoka boli súkromne hospodáriacimi roľníkmi. Takmer v každej rodine chovali veľký počet hovädzieho dobytka, ovce a kone.
Dediny patriace spišskému hradnému panstvu patrili pod cirkevnú jurisdikciu spišského prepošstva. Východný obrad im bol ponechaný. To znamená, že boli zjednotení z Rímom, keď boli pod správou prepošstva. Aj keď Tichý Potok nepatril pod spišské panstvo, ale pod Šarišskú stolicu, určite udržiaval kontakt s vedľajšími dedinami aj po stránke obradovej. Podľa vtedajšieho zákona „čie panstvo, toho náboženstvo", dá sa predpokladať, že Tichý Potok a jeho veriaci východného obradu, boli vždy zjednotení s Rímom.
Tichý Potok patril od vzniku Mukačevského biskupstva pod jeho jurisdikciu. Svedčí o tom i správa z roku 1750, v ktorej sa uvádza návšteva mukačevského gréckokatolíckeho biskupa Michala Manuela Olšavského (jeho episkopát trval v rokoch 1743 – 1767). Tento biskup v tomto období uskutočňoval vizitácie vo všetkých farnostiach Mukačevskej eparchie. V protokole sa uvádza, že farnosť nemá kňaza, lebo pred ôsmymi rokmi zomrel. Jeho meno nebolo uvedené. V tom čase farnosť spravoval farár z Blažova Ján Mankovič. V protokole sa uvádza, že sv. liturgie slúžil správne a veriaci nemali naňho žiadne sťažnosti.
Niet divu, že farnosť v tom čase nebola obsadená kňazom. Dedina bola poddaná, veriaci a tiež aj kňaz boli bezzemkovia. Kňaz dostával ročne 11 snopov jačmeňa, 14 snopov žita a 4 chleby. Keď si spočítame koľko toho ženatý kňaz s deťmi dostával od veriacich zistíme, že žil veľmi biedne. A k tomu bol aj on sám poddaný.
Lásku veriacich k svojej cirkvi je bádať v tom, že takí úbohí ľudia sa zmohli na pozlátenú čašu, striebornú darochraniteľnicu (cibórium) a dokonca mali v chráme aj ikonostas.
V roku 1822 bola postavená murovaná veža s cibuľovitou strechou nad predsieňou. V roku 1861 bol chrám rozšírený smerom na východ. Týmto sa vytvorilo nové presbytérium (svätyňa). Chrám bol tak zväčšený asi o polovicu. Do roku 1861 bol chrám zasvätený sviatku Zoslania Svätého Ducha. Od uvedeného roku chrám dostáva nové patrocínium Zosnutie Presvätej Bohorodičky (v rímskokat. kalendári Nanebovzatie Panny Márie). Posvätil ho pravdepodobne prešovský biskup Jozef Gaganec, lebo v správe sa uvádza posvätenie chrámu „milosťou biskupa". Farárom bol v tom čase Anton Janický (1840-1898).
V roku 1915 prišli do obce pravoslávni agitátori, ktorí prehovárali veriacich, aby prestúpili na pravoslávnu vieru. Vtedajší kňaz Michal Čabiňák tomu včas zabránil.
Veriaci našej farnosti mali dobré základy náboženstva, viery, ktorú si zachovali z generácie na generáciu. Veľmi dobre ovládali cirkevný spev, čoho dôkazom sú aj súčasní starší ľudia, ktorí ho veľmi dobre ovládajú a veru sú v tomto možno aj na zahanbenie niektorých našich kňazov.
Túto oblasť často navštevovali prešovskí biskupi. Blahoslavený hieromučeník Peter Pavol Gojdič OSBM chodieval skoro každoročne v lete na dovolenku do neďalekej Olšavice a blahoslavený hieromučeník Bazil Hopko navštevoval vedľajšiu farnosť Blažov, kde prežíval určité roky svojho života. Obaja vladykovia nikdy neobišli ani Tichý Potok. Starí ľudia si na nich spomínajú s veľkou úctou. A nielen na nich, ale aj na kňazov, ktorí tu pôsobili. Svedectvom toho je aj pre našu gréckokatolícku cirkev smutne známy rok 1950, kedy veriaci osobne bránili svojho kňaza Michala Čabiňáka pred nátlakom štátnych orgánov podpísať pravoslávie a nielen jeho, ale aj otca kanonika Mikuláša Rojkoviča zo susedného Blažova.
Po uväznení a odsúdení našich prešovských hierarchov bl. P.P. Gojdiča a bl. V. Hopka a následnej násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, kedy komunistický štát počas jedného dňa prepísal celý majetok cirkvi a veriacich na pravoslávnu cirkev, boli ľudia aj v Tichom Potoku vo veľmi smutnej situácii. Zobrali im svojich milovaných dušpastierov. Počas tohto obdobia niektorí naši veriaci chodievali na latinské bohoslužby do vedľajšej Brezovice. Niekedy mávali liturgie po tajme v dome p. Eliáša Dudu. Liturgie slúžil otec Rojkovič, ktorý tu občas prišiel zo Spišskej Novej Vsi, kde žil po návrate z „vyhnanstva" v Čechách. Tichý Potok bol i v tomto smutnom čase obdarený Božou milosťou v podobe bývalého gréckokatolíckeho kňaza Valentína Kibalčiča, ktorého totalitná komunistická mašinéria donútila spolupracovať. Ľudia naňho spomínajú veľmi dobre a úctivo, hlavne jeho prístup k deťom a mládeži.
Rok 1968 - všetci veriaci obce s obrovským dojatím a slzami v očiach prijali správu o „znovu povolení" našej cirkvi a jednomyseľne rozhodli o prinavrátení sa do svojej gréckokatolíckej cirkvi, cirkvi ich otcov a pradedov. Hneď v tom roku prišiel do Tichého Potoka o. Rojkovič a naplno rozbehol cirkevný život obce, samozrejme pokiaľ mu to vtedajší štátny režim dovoľoval.
Po obnovení gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bola v chráme vymenená podlaha a pribudovaná sakristia. V roku 1991 farnosť navštívil prešovský vladyka Mons. Ján Hirka, ktorý posvätil obnovený chrám.
V roku 1996 bol zreštaurovaný ikonostas a prestol (oltár) s baldachýnom, ktorý posvätil vtedajší pomocný prešovský biskup Mons. Milan Chautur CSsR (terajší Košický apoštolský exarcha). Z gotického obdobia sa však zachovala časť obvodového muriva lode a na južnej strane intaktný gotický lomený portál so skosením a dvoma oblými prútmi v kamennom osadení. Vo svätyni sú tri okná, hore ukončené polkruhom s farebnou vitrážou svätcov označený v maďarskom jazyku „szt. Lászlo" a „szt. István".
Pokles počtu obyvateľstva vo veľkej miere ovplyvnila príprava výstavby vodárenskej nádrže na pitnú vodu, ktorá predpokladala vysťahovanie celej obce. Ľudia žili v neistote až do roku 1994, kedy sa to pozastavilo.
Ako už bolo vyššie spomenuté, v lete 1997 postihla obec povodeň, kedy storočná voda zničila most do Černakovca, určité úseky miestnej komunikácie pred chrámom, verejné osvetlenie, miestny rozhlas, vodovod ako aj majetok obyvateľov – ploty, záhradky, pivnice, časť rodinného domu. Žiaľ, pri prácach odstraňujúcich následky povodne, prišiel o život jeden človek, manžel a otec detí.
Napriek týmto negatívnym javom, v tom roku bola započatá rekonštrukcia farskej budovy. Stará kamenná fara sa do základov zbúrala a na je základoch bol postavený nový dôstojný príbytok kňaza s rodinou. Dokončená bola v apríli 2001 za finančnej pomoci Gréckokatolíckeho biskupstva v Prešove, z darov veriacich nielen z obce a vďaka dobrovoľnej a nezištnej práci miestnych obyvateľov.
V septembri 1998 bola otvorená a daná do užívania Cirkevná základná škola Pod ochranou Bohorodičky pre 1.-4. ročník, ktorej zriaďovateľom je Gréckokatolícke biskupstvo Prešov a posvätil ju vtedajší biskupský vikár Pavol Repko.
10.8. 2003 farnosť navštívil vladyka Mons. ThDr. Ján Babjak SJ, aby posvätil novú farskú budovu a strechu na chráme.
23.-31.10. 2004 boli vykonané Sväté Misie otcami redemptoristami Mikulášom Tressom a Štefanom Vasilíkom zo Stropkova. O rok bola duchovná obnova svätých Misií.
Koncom roka 2004 sa nám za finančnej pomoci PSK podarilo vymeniť staré okná na chráme, ktoré už nespĺňali svoj účel, za drevené borovicové okná z europrofilu. Plánuje sa taktiež zrekonštruovať budova školy (urobiť podkrovné izby), aby slúžila napr. na letné školy v prírode, oázové stretnutia, duchovné obnovy, keďže naša farnosť je situovaná vo veľmi krásnej prírode, teda je aj vyhľadávaná pre telesný i duševný odpočinok.
Existuje tu mládežnícko-detský zborík, ktorý nacvičuje akadémie pri príležitosti odpustovej slávnosti, jasličkové pobožnosti, krížové cesty, a pod. Mládež sa zapája už tretí rok do koledníckej akcie eRka Dobrá Novina. Pracujú tu dve ružencové skupinky Spolku svätej Ruže. Mnohí veriaci sa dali zapísať aj do Arcibratstva svätého ruženca, ktoré založil o. Štefan Ištvaník CSsR z Michaloviec. Vo farnosti je 8 členov Spolku sv. Cyrila a Metoda.
Niektoré ženy sa stretávajú v určité dni na fare, aby vytvorili spoločenstvo s Pánom Ježišom cez jeho slovo. Čítajú Sväté Písmo, rozoberajú ho a modlia sa. Taktiež animátorka pre deti a mládež slečna Katarína Blažovská usporadúva stretnutia s deťmi.
Charakteristickou špecifikáciou našej farnosti je ľudová kultúra – svojrázny rusínsky folklór, ktorý sa zachoval aj pre súčasné generácie. Sú to typické kroje, ale hlavne spevy a tradície spojené s cirkevnými sviatkami. Kroj, ktorý nosili obyvatelia Tichého Potoka v minulosti nosia aj dnes počas sviatkov. Je ojedinelý a pre svoju krásu si zasluhuje osobitnú pozornosť. Najkrajší je snáď dievčenský, kde pokrývkou hlavy je „parta" vyviazaná pestrými stužkami a bohato zdobená perlami a ozdobnými sponami.
Ľudia našej obce sú pracovití. Svedčia o tom i pôvodné remeslá, ktoré sa tu dedia z mamy na dcéru, z deda na vnuka. Keď sa ukončia v jeseni všetky poľnohospodárske práce, pôda ide odpočívať, nie však naši ľudia. Pracovité ženy sadajú za krosná a tkajú koberce - „pokrovce" rôznych veľkostí a nádherných vzorov. Samozrejmosťou Tichého Potoka sú výšivky a háčkovky. Ale ani chlapi sa nedajú zahanbiť. Sú zruční v obrábaní dreva, s ktorým sú spätí od svojho narodenia. Výroba drevených ručne štiepaných šindľov je skutočnou raritou našej obce.
Aktívnym nositeľom folklóru je od marca 2002 Detská folklórna skupina Skalka, ktorá pokračuje v šľapajach Folklórnej skupiny Tichopotočan.
(Zdroj: Mgr. Jozef Hromják: Dejiny farnosti Tichý Potok, diplomová práca; Ferdinad Uličný: Dejiny osídlenia Šariša; Mgr. Ľubica Džugánová; Valéria Lileková; PaedDr. Miroslav Hricík)
Zoznam farárov a správcov farnosti Tichý Potok:
Štefan Jaromis 1810
Ján Stempák 1810 – 1812
Pavol Mudrák 1813 – 1820
Anton Deák 1821 – 1838
Štefan Romoňák 1839 – 1840
Anton Janický 1840 – 1898
Michal Šemetkovský 1899 – 1929
Michal Čabiňák 1930 – 1950
Valentín Kibalčič 1950 – 1968
Mikuláš Rojkovič 1968 – 1969
Jozef Palaščák 1969 – 1970
Vasiľ Kočemba 1970 – 1972
Michal Onderišin 1972 – 1983
Miroslav Dancák (dochádzal z farnosti Kyjov) 1983 – 1987
Leontín Lizák (dochádzal z farnosti Kyjov) 1987 – 1990
Miroslav Gavala (dochádzal z farnosti Olšavica) 1990 – 1993
Ján Zavacký (dochádzal z farnosti Olšavica) 1993 – 1995
Leontín Lizák (dochádzal z farnosti Kyjov) 1995 – 1997
Jozef Šoltýs 1997 – 1998
Jaroslav Matoľák 1998 – 2000
Marcel Iľko 2000 – 2003
Miroslav Hricík 2003 – 2012
Leontín Lizák 2012 -