« Späť

Premena

Pokánie nemá nič spoločné s odsúdením seba samého. Pokánie je okamih, kedy svoju myseľ obrátime od klamstiev k pravde, od strachu k pokoju, od úzkosti k dôvere. Je možné, že nás diabol hriechom zahnal do kúta zahanbenia a strachom z hnevu Otca nás drží v šachu. Pokiaľ naše zmýšľanie súhlasí s tým, čo diabol hovorí, potrebujeme pokánie - premenu zmýšľania. "Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici" (Rim5). Naše pokánie neslúži na to, aby Boh mohol zmeniť svoj názor o nás, nezískavame si ním odpustenie, nezasluhujeme si ním nanovo Jeho priazeň a lásku. Pokánie, to je návrat domov v istote Jeho lásky. Pokánie nie je vstupenka, je to skôr zobudenie sa späť do pravdy - Boh ma miluje!. Nemá nič spoločné so zúfaním, pocitom beznádeje, s pohŕdaním sebou samým, sebaľútosťou. Vždy vedie k slobode a pokoju a niet v ňom odsúdenia. "Už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi" (Rim8).

Márnotratný syn menil svoje zmýšľanie tým, že si hovoril "nie som hoden volať sa jeho synom" (ochotný prijať miesto sluhu v dome svojho Otca), ale Otec menil zmýšľanie svojho syna tým, že mu dokázal (radosť, objatie, prsteň, topánky, šaty), že Jeho synom je! Niekedy si myslíme, že Boh nás očakáva, že ponížime samých seba na úroveň sluhov, aby nám mohol vrátiť naše postavenie synov a dcér, a nedokážeme vidieť, že celý ten postoj syna bol vlastne strašným bláznovstvom, ktoré pramenilo v strachu, že ak by sa domov vrátil ako syn, Otec by s ním vyrazil dvere... Berieme však v tomto postoji do úvahy, že Otec syna objal skôr, než povedal čo i len jediné slovo? Áno, ten Otec, ktorého syn reálne opustil a nechal samého, akoby už bol mŕtvy, ten otec, ktorého sa syn formálne vzdal, keď si vzal dedičstvo za jeho života a začal ho používať, ten Otec, ktorého syn premárnil všetko, čo mu Otec daroval... svojho syna nikdy nevidel inak, než ako syna. Otec doma nesedel s plánom "príjmem ho, ak sa vráti a vyzná, že mu stačí byť mojím sluhom, potom mu vrátim jeho prsteň a šaty, ale inak nie."

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Som vďačná za tento príspevok. Nedávno na moju výzvu k premene som dostala odpoveď: „Ja sa nepotrebujem premieňať, ja som katolík a ním chcem aj ostať“. Porozumeli sme si, keď som mu vysvetlila, že aj ja som katolíčka, ale tu ide o vnútornú premenu nášho srdca , nášho zmýšľania – o priblíženie sa k láske Ježiša Krista.
Odoslané 2.8.2013 10:50.
Pekná, hlboká úvaha:o) Vďaka Janka!
Odoslané 2.8.2013 11:52.
Pekne napísaná reflexia emoticon Ja sa k aktu pokánia a premeny staviam trochu inak, ale v žiadnom prípade nenanucujem nikomu svoj názor emoticon Pokánie je akt ľútosti voči previneniu sa proti Bohu. Človek sa previňuje voči Bohu, keď si Jeho lásku dostatočne neuvedomuje - má na očiach srdca akoby šupiny (nevidí - tak ako sv. Pavol pred svojím obrátením-premenou-metanoiou). Boh Pavla miloval stále rovnako, ale "nemohol" cez neho uskutočňovať svoje dielo christianizácie, keďže Pavol (vtedy Šavol) bol horlivý žid, a k tomu zaslepený. Preto tá mocná Božia intervencia na jednej z Pavlových kresťanov vyhladzovacích ciest (do Damašku). Pavol je oslepený a vrhnutý do tmy, do samoty, v ktorej sa jeho srdce upokojuje - Pavol zatiahne na hlbinu svojho srdca, kde zakúša pravdu o Božom Slove, Pánovi Ježišovi, o ktorom si uvedomuje, že je ozajstným Kristom. Keď Pavol zakúsi Pravdu, otvorí sa mu vnútorný i vonkajší zrak - vidí svoje skutky ako na dlani a kajá sa, teda ľutuje - následne sa radikálne mení (zo Šavla na Pavla emoticon ako zvykne hovoriť porekadlo) a až teraz sa stáva Božím nástrojom christianizácie. Chcela som teda vyjadriť to, že áno - Boh človeka miluje stále rovnakým spôsobom, ale - keďže má človek PRIRODZENE do srdca vpísaný Boží zákon lásky, jeho prirodzenosťou je nasledovať ho. Ak sa človek svojej prirodzenosti prieči, teda neprizná si vinu, nakaja sa-neľutuje, a čiže sa ani neobráti-nepremení, zostáva človekova vertikálna rovina (vzťah človek a Boh) na bode mrazu. Boh teda človeka miluje, ale mu svoju lásku nenanucuje, a tak človek, pokiaľ tvrdojšijne odmieta pravdu o sebe, PRIRODZENE sa odsudzuje tomu, aby mohol kráčať s Pánom Bohom.
Odoslané 2.8.2013 16:26.
Myslím, že napísané sa dá reagovať, že ak pokánie znamená premenu zmýšľania, potom je návratom k správnemu pravdivému zmýšľaniu o sebe, o Bohu aj o svete. Príklad: ak človek vie, že je milovaný Boží syn, už sa nechce správať ako hulvát a magor emoticon. Tak premena zmýšľania pôsobí nielen zmenu zmýšľania, ale umožňuje aj zmenu správania tak, aby zodpovedalo našej identite. Asi ako hovorí Pavol: "...aby ste žili dôstojne podľa povolania, ktorého sa vám dostalo, so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou." Ak sa upevňujeme v tom, že sme milované Božie deti, nemôže nás to viesť k ľahostajnosti. Rimanom hovorí: "Či nevieš, že ťa Božia láskavosť (dobrota) chce priviesť k pokániu?" Toto je Božia stratégia. Priťahuje nás k sebe láskou. Samozrejme na ňu odpovedáne slobodne, to je jasná vec emoticon. Miera jej ovocia závisí od toho, nakoľko sa jej otvoríme, príjmeme ju a žijeme z nej.
Odoslané 2.8.2013 21:06 ako reakcia na Mgr. Mira Bakerová.
Janka, píšeš, že pokáním si nezískame odpustenie, ale to je omyl. Pokáním si naozaj získame odpustenie. Je to hlavná a najdôležitejšia zložka sv. spovede. Nás učil na náboženstve náš kňaz, že pokánie - rovná sa ľútosť nad spáchanými hriechmi. Ak by bola premena zmýšľania v mojom srdci iba tá, že sa vrátim k Bohu smelo, neochvejne, že veď On ma miloval už predtým, keď som sa narodil, by bola iba veľká trúfalosť. Ja sa ku Nemu musím vrátiť naozaj ako márnotratný syn, dcéra, ktorá si uvedomila, že som Boha veľmi urazila svojimi hriechmi, pádmi a pokleskami a že nie som hodna - nemám žiadne právo na jeho odpustenie...
Viete si predstaviť pyšného človeka, ktorý by vošiel do spovednice a povedal kňazovi: ja nemám žiadne hriechy, nikoho som nezabil, neokradol, vlastne ani neviem, na čo som sem vlastne prišiel...čiže ten človek prišiel do Domu svojho Otca, ale nevyslovil ľútosť nad spáchanými hriechmi, lebo ich vo svojej pýche nevidel...môže mu byť odpustené? Možno z tej svojej výšky nevidel, že nemusel nikoho zabiť vlastnými rukami, ale možno zabil kolegu, kamaráta, suseda ohováraním, osočovaním - zabil jeho dobré meno, česť, alebo súhlasil, aby jeho žena išla na potrat, alebo...jeho pýcha mu nedovolila hlbšie nazrieť do svojho vnútra, aby spoznal skutočnú pravdu o sebe...A predsa aj jeho Boh nekonečne miluje, je pripravený odpustiť mu, ale chce počuť jeho slová ľútosti, lebo bez nich naozaj niet spasenia...
Odoslané 3.8.2013 10:09.
Evka, tento komentár prekrútil veci z môjho blogu natoľko, že asi ani nechcem reagovať. Ak má niekto pocit, že propagujem, že je v poriadku prichádzať k Bohu s pýchou v srdci, tak tu asi nie je šanca na vysvetlenie.
Veriť, že ma Boh miluje nie je pýcha a veriť, že ma Boh miluje neznamená, že je jedno, čo robím. V komentári sa hovorí o trúfalosti prísť k Bohu s vedomím, že ma miloval skôr, než stvoril svet, ale Písmo hovorí: "Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase" Hebr 4, 16. Vyberám si teda pre svoj život radšej biblické odporúčanie apoštola Pavla, než radu, že nemám byť trúfalá.

Žiadne právo na Božie odpustenie sme nemali, kým Ježiš nezomrel na kríži. Práve Jeho kríž nás oprávňuje, dáva nám právo, v Božom odpustení žiť - pretože na kríži zničil CELÝ náš dlžobný úpis. Ja v sviatosti zmierenia neprichádzam "ukecať" Otca, aby sa nado mnou zľutoval, prichádzam sa vrátiť do pravdy, že ho milujem a moje hriechy sú dávno prikryté Jeho láskou a ja chcem žiť podľa toho, kým naozaj som. Chcem žiť podľa toho, že už nie som bezbožný hriešnik, ale Božie dieťa.
Odoslané 3.8.2013 10:34 ako reakcia na Eva Vráblová.
Koľko je ľudí, toľko bude aj vyjadrení pokánia a jeho spôsobov. Janka píše o láske a bezhraničnej dôvere, pre ktorú sa človek už zo základnej myšlienky obrátenia, ku ktorému prišiel, obracia celou bytosťou k láske svojho Boha... on už je (samozrejme) "znížený" lebo vie, že je hriešny, preto sa nemusí ešte viac znižovať, ponižovať, lebo by ho to mohlo odviesť od Boha...ku sebe - sebaľútosť môže roky prikrývať skutočnú ľútosť... človek vie, že je len prach ale vie aj to, že Boh ho miluje a už mu odpúšťa v momente čo i len myšlienky na ľútosť... a to už jeho "robenie sa malým" nepotrebuje...on už je malým pred Bohom...zažil hĺbku skutočného odpustenia, ktorou je sám Boh...a celý sa v Bohu stratil aj so všetkým, čo bol jeho hriech...iba tak dokážeme prichádzať k Bohu ako jeho deti, a zvoláme s radosťou, aký veľký a nekonečne milosrdný je náš Boh:o) tam je už iba láska, ktorá zotrela všetku vinu, minulú aj každú... tá láska je potom v každej ľútosti... láska Boha spaľuje v nás každú pýchu a namyslenosť, už žijeme malosť pred Bohom, láska nepozná iné, len lásku...
Odoslané 3.8.2013 11:20.
Nebolo tu nič Evičkou V. prekrútené, len bol kladený dôraz na to, že pokánie je ľútosť nad previnením. Keď si v stave milostivom, keď vieš, že všetky tvoje hriechy boli odčinené a že si spravodlivý v Kristovi.
Odoslané 4.8.2013 11:29 ako reakcia na Janka Guričanová.