Toto všetko, čo ste si prečítali od prológu až do 9. časti  som ja, vo chvíli, kedy som ku Kvetke cestovala nevedela.

Tieto informácie som ťahala ako z chlpatej deky. 

 Napriek tomu, že som o ničom z toho nevedela, cítila som naliehavosť a skutočné blikanie Kvetkinho SOS.

Veľmi ďakujem Duchu svätému za to, že mi dal tú mislosť  pred 7 rokmi akčne reagovať na jeho hlas.

Neviem čo by bolo, keby som nereagovala. 

Dôležité je, že Kvetka JE.

 9 mesiacov po tom, čo sme sa spoznali a doviezla som si ju domov ,bola pokrstená a stali sme sa s manželom jej krstýnmi rodičmi. Čo na tom že moja ( krstná) dcéra je o 13 rokov staršia odo mňa? Bohu nič nie je nemožné.

 Po mesiacoch zbližovania a získavania si dôvery nastala tá nepríjemnejšia fáza. Bolo potrebné Kvetku vrátiť do je prirodzeného prostredia, aby sa nestala závislou na mne mojej rodine, ale aby mohla samostatne už s oveľa väčším sebavedomím a sebahodnotou žiť.

 Nevyhlo sa nám obdobie, kedy nechápala, prečo to nemôže byť tak ako to bolo ke´d bola u nás, prečo nesedím nonstop niekde pri PC a nepíšem si snou keď som si sńou toľké hodiny a hodiny vedela rozprávať a rozoberať to čo s dieťaťom matka preberá od narodenia do puberty...

 Nevyhnutné odstrihávanie pupočnej šnúry nebolo bez bolesti.

Ale Boh všetko mal aj má pevne v rukách.

Modlitby denne posielam na konto mojej dcéry.

A Boh vie, že nech sa stane čokoľvek, Kvetka zostane už navždy mojou dcérou.

Duchovné puto ktoré medzi nami vytvoril Boh je večné.

Však, Kveti moja. 

Bože odpusť, naša.