2.časť
Ubehlo 12 hodín trmácania sa keď ma okolo piatej ráno vypľul autobus na stanici v Mladej Boleslavi. Všetci spoluvychádzajúci sa rozbehli známym smerom, každý za svojim cieľom. Chvíľku trvalo, kým taxíky poodvážali tých ktorých nikto nečakal a na celej stanici som ostala iba ja a ešte jedna pani. Pochopila som, že to musí byť ona, ona pochopila, že ja musím byť tá internetová otili. Objali sme sa, zoznámila som sa s internetovou Barunkou. Od teraz to už pre mňa nie je Barunka z Babičky od Boženy Němcovej, ale Kvetka z Mladej Boleslavi. V bolestiach odšoférovala k ním domov. Sadli sme si na gauč v obývačke, objala som ju a ona sa rozplakala. Tak sme plakali chvíľku obidve. Potom už iba Kvetka, plakala do večera s prestávkami, kedy z nej vypadlo pár slov: to se nedá vydržet, mne snad pukne srdce, jak dobře žes přijela... Moja úloha bola iba byť tu a načúvať. Načúvala som každému skúpemu slovíčku a hlavne ubolenému srdiečku. ráno v nedeľu som vedela, že je treba urobiť viac. Tak som navrhla kde máš kufor? Balíme. Ideš so mnou k nám domov. Nebolo to tak jednoduché ako píšem, lebo doma ostával pes, a dve deti 17 ročná maturantka a 22 ročný zamestnanec Automobilky, ktorí nikdy nikdy nevyplácali šeky za byt, za elektrinu a plyn, nevedeli kam s tým, ako riešiť iné bežné veci ktoré doposiaľ riešila ich mama. Nejako to dopadne, budeme s nimi v kontakte cez mail. Na večerný autobus z Mladej Boleslavi sme nastúpili s Kvetkiným kufrom obidve.
Nemusím vám hovoriť, že môj manžel stratil reč ráno na stanici vo Vranove, keď zbadal, že som si z výletu priniesla živý suvenír v podobe 48 ročnej pani. Zoznámila som ich,vštkých so všetkými, trochu som preorganizovala, kto kde bude spať, manžel odišiel do práce, Kvetku som uložila do postele, rozviezla som deti do škôlok a škôl a šla som na pár hodín do práce aj ja. Pred troma mesiacmi som dala výpoveď z riaditeľského miesta na vlastnú žiadosť a bolo potrebné ešte niečo poodovzdávať.
