Som ranné vtáča.
Neviem či som ním bola vždy.
Od kedy vnímam spev vtákov, ako osobitný prejav Božej lásky ku mne, osobne, vstávam ránami a načúvam, kedy sa ozve ten prvý hlások....
V zime nie je príliš veľa dôvodov na spev.
Ale aj tak sa v časoch, kedy som naozaj potrebovala pocítiť, že Boh ma rukolapne miluje, odrazu ozvalo vtáčatko...
Teraz, cítiac príchuť jari, akoby sa vtáčence zbláznili.
Prekrikujú sa čím ďalej, tým skôr, a pridávajú na intenzite, že ani plastové izolačné dvojtrojsklá nestíhajú utlmiť ich veľdiela.
Som si istá, že žiadne vtáča neštudovalo kompozíciu, ani dirigovanie ...nepriek tomu, to za oknom Božím vtáčkom neskutočne ladí.
Uchu lahodí
čo skomponovali
stále nanovo.
A stále iné.
A neomrzí
nikdy
ako duc duc ľudské
Bože, neskutočná je tvoja láska
ku mne
Aj keď neverná som
ty
miluješ stále.
Akoby som bola jediným tvojím dieťaťom.
Malým, chorým, zraneným,
ktoré matka i otec milujú o to viac,
lebo je bezmocné a odkázané
na pomomc
lásku
milosrdenstvo
Bez podmienok.
Lebo si
lebo som
nič viac
iba
láska
vyspievaná
znovu a znovu
deň čo deň
Božím hrdielkom
zobáčikom
čo nevie
nič
iné
iba potešovať
a chváliť Boha
ako najlepšie vie.
Uši, počúvajte,
srdcia, viďte,
aký dobrý je Pán.