Ako by niekto mohol uprostred takého smútku a straty nájsť silu uzdraviť sa, nieto ešte odpustiť? Asabin príbeh je príbehom hlbokej bolesti, ale zároveň aj príbehom ako Božia moc vykúpi aj tie najtemnejšie noci duše. Upozorňujeme, že tento príbeh obsahuje detaily prenasledovania, ktoré môžu čitateľov považovať za obzvlášť znepokojujúce.

Deň, keď Asabe* odviedli manžela a synov, sa jej vryl do pamäti – jazvy vo vnútri, rovnako ako jej pokožka odhaľuje jazvy po popáleninách, ktoré utrpela v tú noc.

Pamätá si slová, ktoré útočníci vyslovili, keď násilím vnikli do jej domu v miestnej samosprávnej oblasti Bassa v štáte Plateau v Nigérii – oblasti, ktorá v roku 2025 zažila najmenej 28 útokov ozbrojených militantov.

„Keď vošli, stále sa chválili a hovorili po fulani,“ spomína Asabe. „Hovorili: ‚Kde je váš Boh? Mal by zostúpiť, aby sme ho zabili skôr, ako zabijeme vás, jeho nasledovníkov.‘“

Stratení v plameňoch

Bola polnoc 14. apríla 2025, keď nočný pokoj prerušili ostré výstrely. Pokoj sa zmenil na chaos, bezpečný domov na smrteľnú pascu, keď extrémisti vtrhli do dediny a obkľúčili Asabe a dom jej rodiny.

Keď sa im podarilo dostať dovnútra, prvého zabili Jerryho, Asabinho najstaršieho syna. „Keď roztvorili dvere, vzali môjho syna Jerryho. Mal 14 rokov a zabili ho ako zviera. Potom vybrali Jamesa a Jacoba.“

James a Jacob, ktorí mali iba desať a dva roky, boli zaživa upálení. 

Bezmocná Asabe, jej dcéra Joanna a svokra sa schovali v kúpeľni a zablokovali dvere, aj keď sa ich útočníci snažili vylomiť. Mojžiš, Asabin manžel, sa schoval do stropu, pretože vedel, že ak ho nájdu, bude ďalší na rade.

Keďže sa militanti nedostali k zostávajúcim členom rodiny, dom podpálili a utiekli. Asabe, Joanna a jej svokra sa nemohli dostať von kvôli horúim dverám kúpeľne, a tak kričali a modlili sa, aby ich niekto počul. Na pomoc im prišli blízki dedinčania a všetkých troch evakuovali.

Potom Asabe uvidela Mojžiša.

„Stála som a pozerala sa, ako susedia nesú môjho manžela v náručí,“ hovorí. Jeho zranenia boli také vážne, že ho lekári nedokázali zachrániť. Zomrel v nemocnici.

„Utešil ma“

V ten deň bolo zabitých celkovo 52 ľudí. V celej subsaharskej Afrike sú veriaci svedkami podobne hrozných udalostí, ktoré navždy zmenia ich životy.

Asabine fyzické zranenia neboli to jediné, čo ju trápilo v nasledujúcich mesiacoch – pocit viny z tej noci bol pre ňu ťažkou záťažou, ktorej sa nedalo ľahko zbaviť. „Keď sa to stalo, stále som si myslela, že keby som vedela, že si po nás prídu, nespali by sme v tú noc v dome,“ hovorí.

V deň pohrebu sa Asabe nemohla zúčastniť. Z jej troch synov a manžela sa z požiaru, ktorý zničil jej dom, nič nepodarilo nájsť. Zostali jej len vzácne spomienky na rodinu, s ktorými mohla smútiť.

Joanna, teraz Asabina najmladšia dcéra, má iba šesť rokov, sa stala pre svoju matku zdrojom hlbokej útechy. „Verím, že Boh použil moju dcéru, aby mi pomohla,“ vysvetľuje. „Joanna mi hovorí: ‚Prichádza deň, keď Boh zhromaždí zlo a potrestá ho.‘ Boli sme zachránené a jedného dňa uvidím otca a súrodencov.

„Na tretí deň po tej udalosti som zosilnela a prestala som plakať a Boh mi poslal Ducha Svätého a On ma utešil.“

Nájsť silu v Božom slove

Nasledujúce mesiace priniesli Asabe vlny depresií a zdravotných problémov. Občas dokonca uvažovala o ukončení života. Hnev, zatrpknutosť a odpor ju hrozili pohltiť – až kým nebola pozvaná na päťdňový program traumatologickej starostlivosti v traumacentre Shalom, ktorý podporila organizácia Open Doors.

Kostol sa stal miestom obnoveného pokoja a učenia, kde sa Asabe vyrovnávala so svojím žiaľom a traumou. „Vrátila som sa k štúdiu Písma a našla som silu v knihe Jób,“ hovorí. „Prečítala som si prvú kapitolu a zastavila som sa pri tretej. Z týchto veršov som sa naučila, že Boh je ten, kto dáva všetko, a On je ten, kto si to berie späť v čase, keď to uzná za vhodné. Dokonca aj moje deti, za ktorými smútim – keď mi ich Boh mal dať, nekonzultoval so mnou, a keď sa rozhodol ich vziať, nebol povinný sa so mnou poradiť.“

Sila odpustiť

Hoci ľudia, ktorí zabili jej manžela a synov, boli radikalizovaní príslušníci kmeňa Fulabi, Asabe si nemôže pomôcť, ale pri stretnutí s inými ľuďmi z kmeňa Fulabi si pripomína tú tragickú noc. Napriek tomu sa snaží tieto interakcie využiť ako príležitosť na zdieľanie svojej viery a toho mála, čo má. Minulé Vianoce ponúkli jednu takúto príležitosť.

„Tam, kde teraz bývam, sme blízko osady Fulani ľudí. Prechádzalo sa okolo šesť fulanských žien, keď som počula muža, ako na ne kričí. Vždy, keď kresťania vidia Fulani, myslia si, že sú tam, aby spôsobovali problémy,“ vysvetľuje Asabe. „Povedala som mu, aby ich zavolal ku mne. Prišli ku mne a ja som im povedala: ‚Deti moje, sadnite si.‘ V ten deň som im dala jedlo a oni jedli. Dal som im aj chin-chin [nigérijský sušienok, ktorý sa delí najmä počas Vianoc] do vrecka a dal som im ho, pretože Boh povedal, že im mám odpustiť.“

Ale tiež z prvej ruky vie, že odpustenie si vyžaduje každodenné odovzdávanie sa Bohu. „Pretože som z mäsa a kostí, aj keď odpustím, niekedy sa na nich znova tak nahnevám, akoby sa to stalo dnes,“ hovorí. „Úprimne som im odpustila, aj keď uvidím Fulani muža, pozdravím ho. Modlím sa za nich, aby ich Boh zmenil.“

Práca ešte neskončila

Vďaka vašej pomoci dosiahla petícia Arise Africa viac ako milión podpisov! Každý hlas pridaný k petícii je ďalším pridaným k volaniu po spravodlivosti, obnove a ochrane prenasledovaných veriacich v subsaharskej Afrike – veriacich ako Asabe, ktorí stratili svojich manželov/manželky, deti a domovy.

Ale práca ani zďaleka nie je skončená. Vaše modlitby sú nevyhnutné, pretože sa pripravujeme odovzdať petíciu britskej vláde vo štvrtok (12. novembra). Prosím, modlite sa za trvalý vplyv petície na tých, ktorí sú pri moci.

Asabe tiež žiada o vaše modlitby: „Ďakujem vám za všetko, čo robíte pre Evanjelium. Modlite sa za mňa, aby som sa aj ja modlila za ostatných, tak ako sa vy modlíte za mňa.“

„Prosím, pomôžte mi modliť sa, pretože strata manžela mi priniesla veľa problémov. Zomrel a zanechal mi dve deti, najmä to najmenšie. Najstaršie je vydaté, ale najmladšie je so mnou. Prosím, modlite sa za mňa, aby spoznala Ježiša. Prosím, pridajte sa ku mne v modlitbe, pretože niekedy mám pocit, akoby sa to stalo práve dnes, a stále plačem.“

„Prosím, modlite sa, aby Boh pomohol vysídleným kresťanom, pretože v Nigérii čelíme veľkému prenasledovaniu. Nie som jediná. V Nigérii je veľa vdov ako ja, ktorých manželia boli zabití. Prosím, modlite sa za nás, aby nás Boh posilnil a aby Boh zastavil tieto útoky, aby sme sa mohli vrátiť domov.“

Napriek tomu, že Asabe stále prežíva utrpenie a smútok, pozerá sa dopredu s očami viery, ktoré žiaria nádejou. Dosvedčuje: „Boh má určitým zámer so mnou a ja Ho prosím, aby mi pomohol tento zámer naplniť.“

*Meno zmenené z bezpečnostných dôvodov

Zdroj prekladu: Open Doors

Foto: pexels