Slnko nemilosrdne praží a vzduch je ťažký z prachu na vidieku v Pakistane, kde muž menom Rahim lopotí. Bol to robotník v tehliarskej peci, muž, ktorý poznal chuť práce od chvíle, čo si pamätal. Jeho rodina po celé generácie drela pod páliacim slnkom, ich životy sa prelínali s hlinou, ktorá sa stala stavebným materiálom.

Rahim bol kresťan, oddaný manžel a otec dvoch malých detí, Márie a Aliho. Každé ráno, ešte predtým, než slnko vôbec začalo vychádzať, Rahim vstal zo svojej provizórnej postele, tenkej podložky položenej na tvrdej zemi. Jeho ruky, mozoľnaté od rokov formovania a tvarovania tehál, zo seba striasli otupenosť spánku. Pozrel sa na Máriu a Aliho, ich nevinné tváre pokojné v spánku, a jeho srdce sa rozbúšilo láskou a odhodlaním.

Tehlová pec bola miestom múk, peklo, kde sa nádeje a sny vyparili ako voda na rozohriatej hline. Keď ranné slnko vrhalo svoju ohnivú žiaru, Rahim a jeho kolegovia sa zhromažďovali okolo obrovských jám, lopatami hádzali hlinu do foriem, lisovali ju zo všetkých síl a tvorili tehly, ktoré sa stali chrbticou miest. Horúčava bola neznesiteľná, ako keby ste stáli pred bránami samotného pekla. Z čela sa im lial pot, miešal sa s hlinou, ich telá boli zlepené v zmesi špiny a potu.

Uprostred neustálej driny našiel Rahim útechu vo svojej viere. Kedykoľvek si mohol ukradnúť chvíľku pre seba, zavrel oči a modlil sa, hľadajúc silu od Pána, aby znášal ťažkosti, ktoré naňho život uvalil. Jeho opotrebovaná Biblia, jej strany boii ošúchané a zafarbené, obsahovala prísľub lepšieho života, života bez reťazí, ktoré ho pripútali k peci.

Rahimovo srdce trpelo pre Máriu a Aliho. Boli príliš mladí na to, aby pochopili vážnosť situácie, príliš nevinní na to, aby pochopili krutý svet, do ktorého sa narodili. Túžil ich vidieť slobodne sa smiať, vidieť iskry v ich očiach, keď sa učia a hrajú. Ale nároky zo života pri peci boli neúprosné.

Osudného dňa sa stala tragédia. Ali ochorel, jeho malé telo bolo ničené horúčkou. Rahimovo srdce sa zvieralo, keď sledoval, ako jeho syn trpí a jeho krehké telo horí teplom ako samotná pec. Zúfalstvo hlodalo Rahimovu dušu, keď držal Aliho, ruky sa mu chveli, tiekli mu slzy. Nemal peniaze na lieky, ani prostriedky na zmiernenie synovej agónie.

Keď sa Aliho stav zhoršoval, Rahim urobil srdcervúce rozhodnutie. Pristúpil k majiteľovi pece, a šeptom poprosil o zálohu na jeho mizernú mzdu. Majiteľovi pece sa zaleskli oči dravým leskom, keď súhlasil, pretože dobre poznal cyklus, ktorý fungoval. Dlh narastal ako okovy na Rahimových pleciach a s každou tehlou, ktorú formoval, jeho srdce bolo ťažšie.

Týždne sa zmenili na mesiace a Aliho stav bol naďalej hrozivý. Rahimove ramená poklesli pod ťarchou bremena; oči sa mu zatemnili vyčerpaním. Cítil, ako sa stáva duchom, dutou škrupinou muža, ktorým kedysi bol. Jeho viera zakolísala a zistil, že spochybňuje spravodlivosť sveta, ktorý môže nevinným spôsobiť také utrpenie.

Ako sa dni menili na týždne, zloba začala ustupovať ako žeravé uhlíky dohasínajúceho ohňa. Rahimove ruky, ktoré kedysi rezignovali na tvarovanie tehál, začali formovať inú budúcnosť pre jeho rodinu. S podporou aktivistov začal Máriu posielať do školy.

A uprostred tohto Aliho horúčka prepukla. Jeho malé telo, krehké, no odolné, bojovalo proti temnote, ktorá ho hrozila pohltiť.

Cesta bola dlhá a namáhavá, ale Rahimov neochvejný duch a pomoc tých, ktorí verili v hodnotu jeho rodiny, priniesli zmenu do ich života. S každou tehlou, ktorú vytvaroval, odrezával reťaze, ktoré ich spájali po generácie.

A keď slnko zapadalo nad tehlovými pecami a vrhalo zlatistý odtieň na obzor, Rahim sa pozrel na Máriu a Aliho, ich tváre ožiarila jemná žiara. Pec mohla byť ich minulosťou, ale nepredstavovala ich budúcnosť. Oni prežili, bojovníci, ktorí sa vynorili z utrpenia, pripravení znovu vybudovať svoj život, tehlu po tehle, s láskou a odolnosťou, ktoré boli ich základom.

Voľný preklad z International Christian Concern

Foto: International Christian Concern