Kresťanstvo – novinka medzi náboženstvami

Kresťanstvo – novinka medzi náboženstvami  

Náboženstvá a filozofie hovoria človeku, čo musí urobiť, aby bol spasený. Kresťanstvo je iné, pretože hovorí človeku čo Boh už urobil preto, aby ho spasil. Boh je ten iniciatívny a my odpovedáme, alebo neodpovedáme.
Kresťanstvo sa nezačína príkazmi a zdôrazňovaním toho čo musí urobiť človek. Naopak, začína tým čo Boh vykonal pre človeka. Ježiš nezačal kázanie tým, že by povedal „kajajte sa a verte Evanjeliu, aby k vám prišlo kráľovstvo.“ Začal presne opačne: „Bože kráľovstvo je medzi vami, preto sa kajajte sa a verte Evanjeliu“. Nie najprv obrátenie  a potom spása, ale  najprv spása a potom obrátenie. Obrátenie je odpoveďou na ponuku spásy.

Uvedomenie si jedinečnosti kresťanstva je základom v medzi-náboženskom dialógu. My kresťania, nechceme vstúpiť do dialógu s inými vierovyznaniami tak že začneme poukazovať na rozdielnosti a nadradenosť nášho náboženstva. To bolo úplné odmietnutie dialógu. Radšej budeme začínať tým, čo nás spája, na naše spoločné úlohy, ciele, priznávajúc ostatným to isté právo – prinajmenšom subjektívne – považovať svoju  vieru za najdokonalejšiu a definitívnu. Nechceme zabudnúť na to, že keď  ktokoľvek žije v súlade so svedomím a v dobrej viere, takéto „náboženstvo činov a zákonov“ je lepšie a viac oslavuje Boha ako ktosi, kto síce patrí  do náboženstva milosti, ale úplne zanedbáva vieru a skutky, ktoré z nej majú prirodzene vychádzať.

Hľadanie dialógu však nesmie pokúšať kresťana k tomu, že bude menej veriť v novosť a jedinečnosť Krista.  Tu to už nie je otázka potvrdzovania prevahy nášho náboženstva nad druhými, ale uznania špecifík každého jedného. Pri tomto uznaní musíme pamätať kým sme a v čo veríme.

Jednou z obrovských rozdielov medzi kresťanstvom a inými náboženstvami je pojem a realita milosti.      

Byť spasený „ milosťou“ znamená uznať, že sme od niekoho závislí, a to je práve tá najťažšia vec. Za zmienku stojí Marxove vyhlásenie:„ Bytosť je nezávislou natoľko, nakoľko je sama sebe pánom, a je sama sebe pánom iba a iba vtedy ak je sama vlastníkom svojej existencie. A človek ktorý žije z „milosti“ iného je považovaný za závislú bytosť (...). vtedy žije úplne z milosti iného, niekoho kto ho stvoril a kto je zdrojom jeho života.“ Dôvod, prečo je Boh často odmietnutý, je tiež dôvodom prečo je odmietnutý Boh spasiteľ.“ Táto pýcha je základným postojom Satana. Sv. Bernard povedal: „(Satan) uprednostňuje to, že bude najnešťastnejším zo všetkých stvorení, podľa svojej vlastnej vôle, ako byť najšťastnejším z milosti iného. Radšej je „nešťastný, ale samostatný, ako by mal byť šťastný, ale závislý.“ Odmietnutie kresťanstva môže byť v našej západnej kultúre pre tento častý pyšný postoj do istej miery nie len odmietnutím Cirkvi a spoločenstva kresťanov, ale aj odmietnutím milosti.