Úvaha po návšteve kina v Bratislave

Stratégia novej evanjelizácie

Nedávno som bol na filme Nedotknuteľní. Páčil sa mi. Odchádzal som z filmu povzbudený. Zdalo sa mi, že tento film dokáže poukázať na to, že podstatná je v našom živote ľudskosť. Keby ste si ten film pozreli, zistili by ste, že je tam „všeličo“. Dvaja hlavní hrdinovia nevedú morálne úplne usporiadaný život. Asi by som ich nevyzdvihoval ako príklad hodný nasledovania. Avšak v každom z týchto dvoch hrdinov som našiel aj niečo hlboko ľudské a krásne. V živote každého z nich bolo biblicky povedané niečo z pšenice a niečo z kúkoľa. Pri uvažovaní o tomto filme a pri mojom rozhodovaní sa, či ho odporučiť priateľom som narazil na jeden článok, ktorý vám chcem ponúknuť. Je o dileme, v ktorej žijeme. Nasledujúce riadky patria kňazovi Robertovi Barronovi, ktorý ma veľmi oslovil.

Minule som v kázni spomenul Keitha Richardsa, hlavného gitaristu skupiny Rolling Stones.
Poznamenal som, že som ohromený niektorými časťami Richardsovej autobiografie. Silno ma
oslovila napríklad tá časť, kde gitarista opisuje takmer manickú odhodlanosť, s ktorou sa on a jeho kolegovia zo skupiny rozhodli učiť chicagské blues. Ani “benediktíni na nás nemali“, píše Richards. Povzbudil som cez kázeň svojich poslucháčov, aby pristupovali k svojmu duchovnému životu s takou istou „benediktínskou“ odhodlanosťou, s akou pristupovali k svojej bluesovej hudbe mladí muzikanti z Rolling Stones. Nezabudol som však v kázni s humorom dodať, že nechcem, aby ľudia išli hneď kúpiť Richardsovu autobiografiu ako darček na birmovku pre svoje dospievajúce deti! Podotkol som, že spevák Keith si vo svojom živote vybral veľa nesprávnych ciest. Po omši mi jedna pani povedala: „Pán farár, ďakujem za peknú kázeň, ale toho otrasného Richardsa ste naozaj nemuseli spomínať. Príklad
takého človeka nie je dobrý k ničomu!“

Okrem toho sa musím priznať, že som veľkým fanúšikom aj Boba Dylana. Prvýkrát som prišiel do kontaktu s jeho hudbou ako dospievajúci človek. Jeho piesne odvtedy formujú moju predstavivosť a podmieňujú moje myslenie, dokonca aj v náboženských otázkach. Boba Dylana spomínam v mnohých mojich príhovoroch. V istom zmysle je mojim hrdinom. Niektorí ľudia sa na to sťažujú. Poznajú Dylanov príbeh, vedia, že bol závislý na drogách a že niektoré osobné názory tohto hudobníka by sme len ťažko nazvali “ortodoxnými”. Ako to, že ho katolícky kňaz s takou obľubou cituje?

Približne v tom istom čase, ako som objavil Boba Dylana, prečítal som aj autobiografiu Thomasa Mertona s názvom Hora siedmich vrchov. Veľmi na mňa zapôsobil tento strhujúci príbeh obrátenia mladého muža, ktorý bol ponorený vo svete a neskôr vstúpil do prísne žijúcej komunity trapistov. Tento príbeh zohral rozhodujúcu rolu v mojom rozhodovaní sa stať sa kňazom. Často spomínam, že Tomáš Akvinský ma najviac ovplyvnil v oblasti môjho uvažovania a Thomas Merton ma najviac ovplyvnil v mojom duchovnom živote. Preto Mertona často citujem. Nie všetkým sa to však páči. Niektorí namietajú. Tvrdia, že Mertonov život bol dokonca aj po obrátení rozporuplný. Zdá sa, že mnohé Mertonove názory ku koncu života odbočovali od ortodoxie (pravovernosti) smerom k synkretizmu a budhizmu.

Keith Richards určite nebol dokonalý vo svojom správaní a postojoch. Čo – to by sme mu
mohli vytknúť. Avšak tvrdiť, že nám v ničom nemôže byť príkladom, je omyl. Rovnako je to s
Bobom Dylanom. V šesťdesiatych rokoch mal vážne problémy s drogami a jeho teologická vízia nekorešpondovala s každým článkom katolíckej vierouky. Podobne aj Merton, tak ako mnohí v pohnutých šesťdesiatych rokoch, bol zmätený a preto povedal a urobil isté veci, ktoré nikdy nikomu nebudem odporúčať. Avšak za svojim rozhodnutím, citovať vo svojich úvahách a príhovoroch aj týchto ľudí, si ďalej stojím. Prečo? V prvom rade preto, lebo to, že citujem niečí výrok, ešte neznamená, že odporúčam nasledovať každé jej slovo a každý skutok. Obdivujem Lincolna a so zápalom ho niekedy citujem, avšak viem, že Lincolnov obraz Boha nebol celkom primeraný. Mám rád aj niektoré z prvých obrazov Picassa. No niektoré jeho neskoršie obrazy považujem za urážlivé. Heideggerova filozofia mi veľmi pomohla pri štúdiu teológie, ale bolí ma skutočnosť, že v určitom období Heidegger sympatizoval s nacizmom. Pointa toho, čo chcem povedať, je, že ak by sme sa museli obmedziť iba na citovanie tých osôb, ktoré boli vždy bezúhonné vo všetkom svojom uvažovaní
a konaní, mohli by sme potom citovať iba Ježiša a jeho matku Pannu Máriu.

A naviac, som hlboko presvedčený, že poukazovanie aj na tie postavy, ktoré majú ďaleko k
dokonalosti, je podstatné pre dielo novej evanjelizácie. Keith Richards nie je svätec. Je však veľmi známy v našej kultúre a jeho príklad môže zapôsobiť aj tak, že ľudia, ktorí by nikdy neuvažovali o Bohu a Cirkvi, o nich teraz začnú uvažovať. Možno sa o nejaký čas odvážia zaklopať na brány Cirkvi. Bob Dylan nie je Tomášom Akvinským, ale tiež môže pozvať k bránam Cirkvi svet, ku ktorému by sa Akvinský nevedel dostať. Podobne aj Merton. Možno bol až príliš otvorení pre dialóg s východnými náboženstvami, avšak práve táto otvorenosť je pre nás kontaktným bodom s mnohými, ktorí sú mimo Cirkev. V skutočnosti aj sám Tomáš Akvinský citoval mnohých ako Aristoteles (pohanský filozof), Moses Maimonides (židovský rabín), Avicenna a Averroes (moslimskí filozofi) a Origenes (teológ, ktorého niektoré názory odsúdila aj Cirkev). Tomáš nám je v tomto príkladom. Obávam sa, že ak budem príliš ustarostený tým, že by som mal citovať len tých, čo sú intelektuálne a morálne integrálni, uzatvorilo by ma to pred ľuďmi, ktorí sú ďaleko a ostal by som v dialógu iba s podobne
zmýšľajúcimi ľuďmi ako som ja. Ježiš nás poslal ohlasovať evanjelium do celého sveta. Podobne nás vyzýval Ján Pavol II. a teraz aj Benedikt XVI., aby sme išli do sveta, ktorý nepočul evanjelium. Podľa mňa nemôžeme byť v našej evanjelizácii príliš rezervovaní a úzkostliví, ak chceme naplniť naše poslanie.