„Nebeský ocko, prosím Ťa, pohlaď ma“ som povedal, keď som sa dnes modlil. „Ale ako ma môže pohladiť, keď nemá ruky“ – mi prišlo na um. Asi zvláštna úvaha, ale znova som začal rozmýšľať, aký vlastne je. Spravodlivý a milosrdný, sudca i obhajca, prísny i mierny. „Aký si vlastne, Bože?“ Nechcem zažiť to, že až Ho raz uvidím z tváre do tváre, že Mu poviem „myslel som si, že si úplne iný“.
Pravda je, že Boha nikdy úplne nepreskúmam a nikdy ho úplne nespoznám. Vždy zostane tak trocha tajomstvom. Ako ho potom môžem milovať? A tak som došiel k tomu, že Ho môžem poznať natoľko, aby som Ho dokázal milovať.
Boh sa môže zdať v Starom zákone ako nemilosrdný a tvrdý. Lenže On sa nemení. A Ježiš povedal, že kto vidí jeho, vidí Otca. Takže Ježiš nie je o nič viac, ani menej milosrdný ako Otec. Obidvaja spolu so Sv. Duchom sú dokonalou láskou. A aj keď sa cez niektoré časti Starého zákona môže zdať príliš tvrdý a až hrozný, nie je iba takýto. Dnes som čítal práve takúto stať zo žalmu „Hlas Pánov nad vodami; zahrmel Boh veleby, Pán nad veľkými vodami! Hlas Pánov – taký mohutný! Hlas Pánov – taký veľkolepý! Hlas Pánov láme cédre; aj libanonské cédre láme Pán.“ Ž 29, 3 – 5 A potom to prišlo. Ďalší verš: „Libanon rozkýva do tanca ako teliatko a Sarion ako byvolča.“ Ž 29,6 A ďalej to pokračuje tou prvou líniou „Hlas Pánov metá blesky ohnivé, hlas Pánov púšťou otriasa, Pán otriasa púšťou Kádeš.“ Ž 29, 7 – 8
Ak by bol Boh len tvrdý, neľútostný, hrozný a prísny, ťažko by rozkýval nielen Libanon, ale aj nás kresťanov do tanca ako teliatko. Viem, že ten verš tam nie je náhodou. Boh chce, aby sme ho poznali takého, aký On je. Pravdivo.
Môže ma teda pohladiť, keď nemá ruky?
Jób, Sýrčan Náman, Anna, Zachej, matka Naimského mládenca, Mária Magdaléna mi odpovedajú na túto otázku. Že On hladí dokonalejšie a jemnejšie, ako ktorýkoľvek človek. Dokonca príjemnejšie, ako hladí matka svoje dieťa.
