Krátke zamyslenie v predvianočnom týždni.

20. december

Dnešné čítania: Iz 7,10-14; Ž 24; Lk 1,26-38.

V dnešnej antifóne (pri svätej omši sa číta ako alelujový verš) je prichádzajúci Kristus nazvaný symbolicky „kľúč Dávidov“, ktorý „otvára brány večného Kráľovstva“.
V Písme, ale najmä v cirkevnej Tradícii, sa veľmi často dáva do súvisu Adamov hriech a Kristovo vykúpenie. Čo Adam „zamkol“, prišiel Kristus „odomknúť“. Avšak Kristus prináša oveľa viac, než Adam “zobral“, takže Cirkev neváha vo veľkonočnom chválospeve tragický Adamov hriech nazvať dokonca „blaženou vinou, ktorá si zaslúžila takého vznešeného Vykupiteľa“. Mnohí cirkevní Otcovia zdôrazňujú tento nepomer medzi Adamovým hriechom, ktorého následok je strata prvotnej blaženosti, čiže náchylnosť na hriech, a Kristovým vykúpením, ktorého ovocím je večná blaženosť, čiže schopnosť vymaniť sa z tejto náchylnosti.
Tak ako Adamov hriech je „dedičný“ – vzťahuje sa na všetkých ľudí z titulu tej istej ľudskej prirodzenosti, tak aj Kristovo vykúpenie, z titulu jeho božskej prirodzenosti, na ktorej máme pre nás nepredstaviteľným spôsobom účasť (porov. Rim 5,18). Nevieme presne odpovedať na otázku, ako sa Adamov hriech „prenáša“ na všetkých ľudí – tento fakt jednoducho môžeme skonštatovať na sebe vo forme slabosti, krehkosti a potreby neustále zápasiť o svoje mravné dobro. Kristus však prichádza ako „kľúč“, odomyká naše „okovy“, ktoré nás zotročujú akoby v určitej závislosti, a nielenže dáva silu toto všetko dokázať, ale uschopňuje
človeka smerovať k ešte oveľa vyšším horizontom: „otvára brány večného kráľovstva“, ktoré môže existovať a realizovať sa v nás a vo svete prostredníctvom nás.
A tak každoročné Vianoce môžu byť – okrem iného – aj veľmi hlbokou a presvedčivou obnovou v nádeji! Po Kristovom príchode na svet už nič nie je nemožné. Svätý Pavol to formuluje takto: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje!“ (Flp 4,13)