Mnohí ľudia chápu oddanosť do vôle Božej ako pasívny skutok. Niečo, čo sa deje "o nás bez nás". "Vieš, čo sa má stať, stane sa"... "Pred vôľou Božou neujdeš..."
"Nech sa stane vôľa Božia"...čo to je? Ako to máme vnímať, chápať, rozumieť tomu?
Ja vnímam oddanosť do vôle Božej nie ako pasívum, ale ako veľmi aktívne rozhodnutie mojej vôle, srdca, rozumu.
V čom aktívne?
Ako malé dieťa, ktoré sa práve narodí, inštinktívne vyhľadáva mamičku, pritúli sa ku nej, saje mlieko, životodarnú miazgu...
Vycíti, že bez nej by neprežilo. Utíši sa v jej náručí, každá bolesť sa zahojí. Je odkázané na ňu, darkyňu života v dobrom i zlom. Verí jej tak samozrejme, inštinktívne, ako sa len táto detská naviazanosť dá vysvetliť. Zákon "prírody", zákon prežitia.
Dieťa za matkou otáča svoju hlavičku, hľadá ju očkami, rúčkami a ústočkami. Keď sa prisaje k jej prsiam, nasáva nielen potravu, lásku, ale celú prítomnosť tej, ktorej celý čas, čo bolo v jej útrobách, bilo preň jej srdce a stále bije...
Niet ľúbeznejšieho hlasu ako je hlas matky, jej spevu nad kolískou sa nevyrovná cinkotu ani miliónov zvonivých zvončekov...
Jej smiech je pre dieťa najkrajšou uspávankou, jej dych je vánkom, čo utíši každú boliestku, každý nepokoj.
Dieťa sa musí aktívne prejavovať, ináč by neprežilo. Ono musí samo sať, ono chce, ono túži, ono potrebuje svoju mamičku!
Matka znamená pre neho život.
Dobrá matka si bude chrániť toto svoje dieťa ako oko v hlave. Bude mu vždy naporúdzi, keby sa stalo čokoľvek. Bude ho sprevádzať po všetky dni jeho života, až kým ju Pán nepovolá ku sebe. Neopustí ho ani vtedy, keď sa rozhodne žiť svojím životom...Bude mu vždy naporúdzi v slove, pomoci, láske...Na svete niet silnejšieho puta, ako je puto matky k svojmu dieťaťu...Okrem puta k nášmu Bohu.
Jer1,5 "Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa,...i pre nás hovorí Pán tieto slová. Len čo začneme vnímať svet a zákonitosti života, naša duša prahne po svojom Stvoriteľovi. Každé slovo o ňom saje nenásytne do svojho vnútra a lačnie po ňom vždy viac a viac. Už sa neuspokojí iba s počutým slovom, túži Ho zažiť, spočinúť v Jeho milovanom náručí a nechať sa ním čičíkať ako to nemluvňa a inštinktívne si priložiť svoju hlávku na Jeho hruď...
Sk17,28 Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme...
Skôr, než si to priznáme sami pred sebou, cítime, že bez Boha neprežijeme. Naša duša piští po Bohu živom. Naše srdce bije iba pre Neho.Naša túžba sa ukojí iba v Jeho milovanom náručí...
Človek, ktorý celým svojím vedomím zažije prítomnosť Božiu, už nikdy nebude chcieť o ňu prísť. Od tej chvíle bude aktívne spolupracovať na vzťahu Stvoriteľ - stvorenie a bude vyhľadávať Jeho prítomnosť. Keď zažije plnosť Života, už sa nikdy nebude chcieť odlúčiť od Darcu života. Celý svoj život podriadi tejto Láske, ktorá ho napĺňa, nasycuje, pretvára, obohacuje...
Ako to malé nemluvňa, ktoré odlúčia rôzne okolnosti od svojej matky, nikdy nemôže zažiť pravú materinskú lásku v náručí okolitého sveta, tak i človeka, ktorého odlúčia od Boha rôzne osudy, okolnosti, prehrešky, pády, pýcha - ktorá nahovára človeku, že bez Boha sa dá žiť,...naše vedomie cíti a vie, že všetko to je iba klam.
"Nech sa stane vôľa Božia", znamená vložiť celý svoj život do Jeho svätých rúk, nechať sa Nimi objať a viesť.
obrázok: Google
