« Späť

Prameň radosti (alebo čas v Taizé)

Prameň radosti (alebo čas v Taizé)

Dlho som nevedela nájsť slová, ktorými by som opísala čas strávený v Taizé. Zdá sa mi nemožné zachytiť slovami to, čo to pre mňa znamenalo. Ale aspoň sa o to pokúsim.

August 2013. Už niekoľko mesiacov som silno vnímala, že musím odísť. Aspoň na niekoľko dní. Vyskočiť z kolotoča rutinných povinností. Prvý rok na výške. Zmena od základov. Nová škola, mesto, domov, ľudia,... A moje srdce si akosi stále nevie nájsť miesto. Zaradiť sa. Zmätené, rozbité. Prišla ponuka. Týždeň v Taizé. Čo-to som o tom mieste už vedela. No ako som zistila na mieste, nevedela som vôbec nič. Bol to krok do neznáma. Ako Peter. Pozvanie - vyjsť zo svojej loďky. Vstúpiť na hladinu. A kráčať za Ním. Mala som strach. V mojej loďke bolo bezpečne. Alebo som si to aspoň myslela... Falošné bezpečie v chaose a strachu. Až som si uvedomila, že nemám čo stratiť. A tak som roztrasene vykročila. Neisto, no dôverujúc Tomu, ktorý ma čakal na vode. Vystrel ruky a pevne ma chytil. A ja som sa už nepustila. Zavrela oči. V silnom objatí. Nechala sa viesť. Robiť aj nemožné. Kráčať po vode. A veriť nie vodnej hladine, ale Tomu, ktorý ma drží za ruku, ktorý kráča so mnou.

Nekonečná cesta. Pri nočnej pauze v Nemecku som myslela, že by bolo lepšie ísť naspäť stopom na Slovensko. A hneď. Naspäť do loďky. Kráčanie po vode začínalo byť ťažké. A ja som mala strach. No On ma pozýval ísť ďalej. Po únavnej 18-hodinovej ceste sme dorazili do Taizé. Akurát uprostred sv. omše. Tisícky ľudí v skromnom chráme. Bez stoličiek. Zem stačí. Ľudia rôznej farby pleti, rôznych kultúr, jazykov. Nikomu nerozumiem. Nikoho nepoznám. Cítim sa úplne stratená. Cudzinec v neznámej krajine. Svätá omša slúžená v niekoľkých jazykoch. Kde-tu znie angličtina, francúžština, taliančina, nemčina, poľština, ruština... Ach, prečo som sem prišla? Topím sa....

Každý iný, no predsa spojení v Kristovi. On je centrom, v Ňom si nie sme ani navzájom cudzincami. Eucharistia. Kladú mi Krista do rúk. Toľká radosť zaplaví moje srdce! Dôverne známa chvíľka. Už sa necítim ako cudzinec. Som doma, pretože On je vo mne a ja v Ňom! Večer. Boj. Vzdaj to! Nie! Otče, zachráň ma! Po tvári tečú potoky sĺz.  Pane, za milovaných... Skláňam hlavu, prijímam lieky a spočívam v dôvere v Ňom. Prosím o spánok. A dar prichádza. Vďaka Ti!

Ranná svätá omša. Opäť boj. Ísť či neísť? Pane, nie som hodná, aby si prišiel ku mne... Choď! A ja kráčam... Stretnutie mnohých jazykov, kultúr, tradícii... Počas omše znie striedavo francúzština, angličtina, nemčina, taliančina... „Ale ja som tu, ten istý ako doma!“ šepká Kristus v mojom srdci. Znak pokoja i Otče náš- každý vo vlastnom jazyku. Nerozumieme si, ale predsa sme si blízki. Bližší ako s mnohými známymi... vo vlastnom jazyku. To dokáže len On.  A ja som vďačná za jednotu, ktorú nám dáva Kristus skrze Cirkev. Prijímanie po obomi spôsobmi. Beriem Telo Krista do rúk, namáčam Ho do Jeho Krvi a s tým aj moje srdce. Sme jedno. Úplne spolu.

Skupinky. 7 Nemiek, 1 Slovinec a ja. Neviem ani slovo po nemecky. Oni kvôli mne rozprávajú po anglicky.  Ani ma nepoznajú, ale záleží im na mne, pretože chcú, aby som im rozumela. Spočiatku mám strach.  No odrazu začnem rozprávať a nebojím sa.

Akú dôležitosť má náboženstvo v mojom živote? Prvýkrát si uvedomím odpoveď na túto otázku. Nie je to nejaká časť môjho života. Jesus isn´ t part of my life. He is my life! I live because He created me and I desire to love Him.

Spevy. Ticho. Únava. Na čo som tu?  Zbytočnosť... Odchádzam sa prejsť po šálku kávy. S nevôľou sa vraciam naspäť k zboru. Prisadá si ku mne Bieloruska, vôbec nerozumie po anglicky. Prekladám jej z angličtiny do ruštiny všetko, čo vedúci zboru povie. Neviem ako, ale robím to. Aspoň na chvíľu sa cítim byť užitočná. Opäť som Mu aspoň na pár chvíľ  k dispozícii.

Večerná modlitba. Mám spievať, no skrúcam sa do klbka a mlčím. Niet slov, ktorými by som popísala to, čo prežívam. Silno, silno si ma stisni, Bože môj! Obaja sme mlčky. Zatvorené oči. Spolu. Hltavo sa ponáram do Jeho srdca. Neviem sa odtrhnúť.  Ježišu, dôverujem Ti!

To, čoho som sa najviac bála, sa pre mňa stáva najväčším darom (ako zvyčajne). Zdieľacie skupinky. Spontánne komunikujem, počúvam v angličtine... Sme spolu, snažíme sa dorozumieť navzájom a je nám spolu dobre. Chýbajú mi takíto priatelia...

Zase boj...túžba utiecť... Prečo som sem vôbec prišla? Chýba mi niekto blízky, chýba mi objatie... Potrebujem hovoriť s niekým o tom, čo ma ťaží, no predstava komunikácie v angličtine je taká desivá, že na ňu ani nepomyslím.  A Ty načúvaš... Chceš byť teraz tým jediným, komu otvorím svoje srdce. A ja si líham v kostole na zem a som celá Tvoja. Úplne sa Ti odovzdávam. Ak tento čas nemá byť príjemným pre mňa, nech je obeta toho ťažkého požehnaním pre milovaných. Prosím Ťa, buď so mnou. Neopusť ma, i keď ja utekám. Nedovoľ mi, aby som niekedy utiekla z Tvojho náručia. Chcem byť s Tebou, prosím!

Ž 139: „I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal- azda ma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc-, pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.“ I don´t understand your ways, but you know the way for me.

My life is in your hands, deliver me, Lord, let your face shine on your servant

(Ž 31, 16-17). Skupinka. Učím ich slovká po slovensky, oni mňa po nemecky. Toľká radosť zaplavuje moje srdce! Tak sa spolu tešíme, smejeme. Títo ľudia sú mi tak veľmi srdcu blízki! Thanks Lord for them!

Cluny. Starobylý kostolík. Veľkolepý. A ja taká maličká. Kľačím. V úžase. Hľadím na Jeho kríž. Nič iné v tej chvíli neexistuje. Opátstvo. Zničené. Ruiny... Ako moje srdce... Rozbité, zbúrané, ale zároveň úplne otvorené pre Neho. A On prináša pokoj do zmätku v mojom srdci.

Večerná sv.omša. Takmer celú omšu sa sedí. Nie, to nie! Slzy napĺňajú moje srdce i tvár. Ty si tu! A my sedíme ako na pikniku... Odpusť, Otče... V srdci zaznieva stále naliehavejšie: „František, oprav môj dom!“ či skôr: „Zuzana, oprav môj dom!“ Ale ako? Ako? Obetovať utrpenie za Cirkev. Za rozpadajúci sa dom. Áno!

Kto som? Že Pán celého sveta pamätá na moje meno, stará sa o moje srdce? Kto som? Že kvôli mne vychádzajú ranné hviezdy, aby očarili moje srdce? Nie preto, že ja som. Ale kvôli Nemu. Nie preto, čo robím, ale, čo robí On. Pýtaš sa ma: Kto si? Som Tvoja! Som Tvoja! Jeho oči, hoci vidia moje hriechy, pozerajú na mňa s láskou a dvíha ma stále znova. Kto som? Hlas, ktorý utíšil more, zavolal na mňa a UTÍŠIL BÚRKU VO MNE. Prečo? Nie preto, čo robím, aká som... Ale preto, že TY SI, Pane môj. Ty mi hovoríš, kto som- SOM TVOJA!!! Verím, pomôž mojej nevere! This kind can come out only through prayer! I believe, help my unbelief! (Mk 9,14-29)

Stretnutie s jedným z bratov. Úsmev. Prihovorí sa mi. V angličtine.  Či sa poznáme, lebo už niekoľkokrát ma stretol a vždy som sa na neho usmiala... Pamätal si moje nohavice so slnkom. Zoznámili sme sa. Povedal mi, že sa teší, že keď sa najbližšie uvidíme, bude už vedieť, kto som. Ďakujem ti, Pane môj, že ku mne prichádzaš aj takýmto spôsobom, že Ťa takto môžem stretnúť. 

Prišla som do Taizé, aby som utiekla pred ľuďmi. Chcela som tu byť len sama s Tebou. A Ty si ma dostihol pri mojom úteku. Postavil si sa mi do cesty. V človeku. A ja som prvýkrát neušla, neskryla sa.... ale objavovala Ťa v druhých. Dal si mi niečo úplné iné než to, čo som čakala, nedostala som to, čo som chcela, ale oveľa viac, plným priehrštím od Teba! Nemám strach byť s druhými. Nevyhýbam sa ľuďom... Lk 1,37... a mne sa to zdalo nemožné... Vďaka Ti, Otče!

Schúlená v klbku. Nie zo strachu. Nie z túžby skryť sa. Ale v úplnej dôvere, odovzdanosti, otvorenosti... vložená do Jeho srdca. V Jeho objatí. Nežne. Ticho. Krásne. Moje dlane už nie sú zovreté, ale smerujú k Nemu. A moje srdce, telo, všetko sa kúpe v Jeho Láske! Ľúbim Ho! Ja sa nechávam Tebou ľúbiť! smileysmileysmiley

Ráno som bola lenivá. Nechcelo sa mi ísť na sv. omšu. A v tom som vnímala v srdci hlas: „Ja som ťa včera tak potešil a Ty dnes za mnou neprídeš?“ Prepáč, Pane, utekám za Tebou so srdcom plným vďačnosti. Som šťastná! Lebo Ty si vo mne a ja v Tebe! Poklona krížu. Kladiem čelo na kríž. Celá sa Mu dávam. Dávam Mu všetko a všetkých milovaných. S chvejúcim srdcom objímam kríž ako to najvzácnejšie, čo mám! „Neboj sa, je to dobré a bude to v poriadku.“, ticho šepká Kristus v mojom srdci.

Vrátila som sa domov. Navonok sa nič nezmenilo. Ale moje srdce bolo zmenené Ním. Zmäklo. Znova začalo túžiť milovať a žiť.

Vďaka Ti, Pane, za tento čas. Vďaka, že si nesplnil moje vlastné očakávania, ale uschopnil si ma, aby som prijala ja tie Tvoje.