Blogy

« Späť

Ďakujem za dar odpúšťania

Ďakujem za dar odpúšťania

Ďakujem Bohu za dar odpúšťania. Je to jeden z najdrahších darov.

Čo je odpustenie?

Nie je to fraška, ani jednoduchý úkon. Je to mocná zbraň. Je to aj náročná a veľmi zodpovedná úloha človeka. Nie je ľahká. Odpúšťaniu sa učíme. Niekedy poriadne dlho, kým pochopíme, čo ním je. Odpustenie totiž najskôr vyzerá ako snaha človeka, prepáčiť inému to, čím nám ublížil, nechtiac. To je ľahšia forma, ani tá nie je vždy jednoduchá. Ťažšie je, nájsť v sebe túto snahu, ak nám iný ublížil naschvál. Chcel to, chcel spôsobiť bolesť. Tu je treba čas a stretnutie s Ježišom, v Slove, v meditácii, v modlitbe. je dobrý aj rozhovor s osobou, ktorej dôverujeme ktorá však musí byť pevná vo viere Bohu, silná v nádeji na odpustenie, sama by mala veieť odpúšťať. aČlovek zakotvený v učení Slova Božieho by nemal mať problém odpúšťať aj veľmi vážne veci. Ak to urobíme, otvorí sa nám poznanie lásky a aj dôležitosť odpustenia. Jedine tak nehrozí, že zatrpkneme pre spôsobenú krivdu, pre neprávosť. Len potom môžeme ísť ďalej. To nás posunie bližšie smerom  k odpusteniu. Búrka citov po zranení zostáva. Je to ľudské a nedá sa to jednoducho odložiť. Prídu slzy, myšlienky sklamania, azda aj poníženia, odporu k tej osobe... , lebo sme jej pripísali to, čo teraz cítime. Aj to je ľudské. Zlo je odporné a ten človek, od ktorého cítime ublíženie, nám ho nejakým spôsobom postavil pred zrak alebo ho doslova akoby "naložil" na našu osobu. Možno však nemá vinu... Nevieme, prečo tak konal. To vie iba Boh. Zranenie, aj city, ktoré po ňom vyplávajú napovrch sú bolestivé... Ak hľadím na seba. Ak pozriem na Krista..., nastáva zmena. Čím skôr pozriem na Krista, tým rýchlejšie mi spadnú city urážky, úderu, činu iného človeka, ktorého konanie mne spôsobilo nejaké zlo.

Prečo prichádzame "neskoro" ku Kristovi?

Na to nie je ľahké odpovedať. Niekedy, často, prejde veľa času a vzniknú veľké škody na vzťahu, aj v našom srdci... Horkosť bolesti kvári doslova a tlačí k vzbure... Príliš dlho zostávame so svojim zranením sami... Ak sa ihneď neobrátime na Krista, získa prežitá neprávos nad nami moc a spôsobuje nám viac a viac bolesti. Bolesť v nás vyvolá hnev a naše srdce zhorkne ako blen. Miesto "túžby" odpustiť, tá je už úplne zasypaná bolesťou a horkosťou, upevňuje v nás pretrpené zlo... Tu mnohí z nás zostanú stáť a veľmi trpia. Odtiaľto je veľmi  ťažké vykročiť von... Tu má nad nami moc spôsobené zlo, sme ním akoby spútaní, drží nás v bolesti, hľadíme na neprávosť stále znova..., hľadíme doslova do priepastia a tam nevidíme Krista... ak tam pozeráme dlho, nedokážeme pozrieť hore.... Ten druhý človek je tiež v neslobode,  je spútaný činom, ktorým nám ublížil, a on sám sa z neho nemôže vyslobodiť. Jedine ten človek, ktrorý od neho utrpel neprávosť, ho môže vyslobodiť... Iba on mu môže darovať slobodu aktom odpustenia.

 

Prijať odpustenie, aby sme ho mohli dať

Odpustenie človeka inému, ktorý spôsobil neprávosť,  je hrdinský skutok. Je to najdôležitejšia vec na svete! Pre neodpustenie je na svete toľko problémov, sporov, rozlúk a zla, áno, aj vojen. Nik z nás by to sám nedokázal, najskôr sám prijíma odpustenie od Boha. Mnohí ľudia neodkážu  odpustiť, lebo neprijali odpustenie... Možno ho "navonok" prijali, a ani nevedia, že hlboko vo vnútri srdca ho nedokážu prijať.... neodpúšťajú sami sebe.... Zranenie je hanbou, zahanbením, ponížením aj vo vlastných očiach... Človek sa "cíti" ako hlupák, nie len pred inými ale aj pred sebou! Vidí seba, vidí sa hlúpy, neschopný, znemožnený a vysmiaty od iných... ak prijme "tento obraz" o sebe, ktorý je lož, nedokáže si odpustiť. nedokáže si odpustiť, že tomu celému nezabránil,  že nič nevykonal, aby sa mu to nestalo, že nezabránil, neprekazil, ...Neodpustenie sebe vezme silu k odpusteniu, ktoré máme dať my...to spôsobí, že nedokážeme odpustiť inému... Ak mne Boh dáva dar odpustenia, odpúšťa mi VŠETKO, čo som kedy vykonal, bez dlžobných úpisov, bez výhrad. JA však MÁM VÝHRADY... voči inému a voči SEBE! Tie hryzú a pália, ako oheň, a nedajú myslieť na nič iné, len na spôsobené zlo... a na TOHO ČLOVEKA...moje poníženie pred inými, bolesť z kričania na moju osobu, fyzický úder.... Paleta je široká.

Odpustiť sebe, odpustiť inému

Učíme sa po celý život. Aj odpúšťaniu sa učíme. Nikto z nás to nevie hneď a dobre... Odpustiť inému  nás naučí Kristus. Keď začneme skutočne túžiť po slobode, začneme hľadať, ako môžeme odpúšťať. Prišla som k tomu bodu, po jednom z tých veľkých zranení, ktoré som utŕžila a ktoré ma na dlhú dobu ochromilo a nemohla som sa odtiaľ pohnúť von. Pozerať na Krista je niekedy problém... Pocity viny, sebaobvinenie, prinesie aj sebaľutovanie...hanba pred inými, pocit poníženia iným človekom veľmi bolia... zahanbujú ma aj pred Kristom... Váhala som ísť k nemu hneď, ba išla som, ale nevidela som jeho, ale seba..., nevidela som, čo mi ukazuje..., nepočula som, čo sa mi snažil povedať. Počula som seba... nestretla som Ježiša..., hoci som mu niesla seba. Nevedela som vlastnú bolesť spojiť s Ježišovou bolesťou... Musela som sa učiť  ísť s mojou bolesťou k Nemu tak, aby som Ho stretla, a On ma naučil stretnúť sa s Ním v jeho bolesti... Stretnutie s trpiacim Ježišom premenilo moju bolesť na "ľahké jarmo", ako hovorí v Písme... A dostala som svetlo... "Zrazu" sa mi nezdalo až tak nemožné, odpustiť inému... Ak prídem až sem, prichádza Ježiš a dáva mi svoj dar odpustenia. Tu opúšťam seba,  odpúšťam všetko, lebo sa môjho utrpenia dotkol Ježiš... a vzal ho za svoje utrpenie... On trpí moju bolesť v tej bolesti sveta a ja som iba s NÍM... Moja bolesť je už  iná, nebolí... a ja odpúšťam sebe, že som padla... do tejto situácie..., a tu, u Ježiša dostávam silu, odpustiť inému. TU SOM PRIJALA DAR ODPUSTENIA.

Teraz môžem dať odpustenie aj ja, prijala som odpustenie od Boha,  chcem darovať moje odpustenie inému. Ten úžasný pocit slobody... sa nedá opísať slovami. Ďalší dar... a po ňom ešte jeden - POKOJ SRDCA a klíči vo mne schopnosť milovať nepriateľa...

+

Ďakujem tebe, Pane môj, za dar odpustenia. Ďakujem, že Ty vždy hľadáš mňa, lebo je ľahko možné, že sama by som Ťa nikdy nenašla...

Ďakujem za to, že na seba berieš naše bolesti, Ty si ich vyniesol na kríž a nesieš ich aj dnes, kedykoľvek padneme...

Ďakujem za Tvoju cestu kríža, ktorá ma učí, ísť ju tak, ako si ňou išiel Ty...

Ďakujem... za Tvoj kríž a prosím o odpustenie za moje zrady...

Ďakujem, že si so mnou!

+

 

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Odpustiť – je to najťažšie, čo sa môžeme naučiť, čo sa sama stále neviem naučiť. A čo je odpustenie? Na internete som si našla túto odpoveď:
Nie je ničím iným, než prijatím toho druhého takého, aký je. A nemáme problém. Najlepším príkladom je príklad podobenstva o márnotratnom synovi. V čom odpustenie spočívalo? V tom, že otec neuplatnil na syna žiadne požiadavky a očakávania, ktoré určite v srdci mal. A prijal svojho syna takého, aký je.
My možno musíme znášať iné problémy na pracovisku, so susedmi, v rodine..., ktoré nedokážeme tolerovať, odpustiť ale mali by sme ich vedieť prekonať či vyriešiť silou Božieho ducha, len vtedy dokážeme prijať všetko také, aké je. Len či v prípade potreby dokážeme tú silu Ducha uplatniť či plniť? Možno je to pre nás až nadprirodzená reakcia.
Odoslané 3.9.2013 17:06.
Aj odpúšťanie je Božie tajomstvo...je to nadprirodzená moc... prináša slobodu, ktorú treba uchopiť celou bytosťou, potom sa nám nebude "zdať" ťažkým odpúšťať. Prijať osobu, ktorá ublížila je hrdinstvo, nejedná sa o syna, je to niekto iný...ktorému asi nepadlo ťažko ublížiť. Ak dokážeme prekonať spôsobenú bolesť a horkosť urážky, pokojne mu môžeme povedať... nevezme nás do pozornosti. Uvidíme len výčitky, bude nám menovať dôvody... a nepovolí, nedovolí, aby sme sa zmierili. Aj tak môže dôjsť k odpusteniu. Bude z mojej strany, bez odozvy zo strany druhej, lebo ešte nerozumie a nechce... Požehnávam tú osobu, pri každej myšlienke na ňu, pri stretnutí, kde nájdem len odmietanie...raz možno, nie je dôležité... Zacelila sa moja rana. To je dôležité. A v mojom srdci nie je miesto pre smútok, bolesť a horkosť odmietnutí. Je tu tichá odvaha, a pokojná radosť z môjho odpustenia... pomôže mi prejsť podobným "nedorozumením" a neprijatím. Tak môžem vyjsť v ústrety druhému a dokážem prijať ja jeho.
Odoslané 3.9.2013 20:39 ako reakcia na Zita Podhradská.
Mne odpustenie nerobí problémy. Som sangvinik- rehocem sa, naštvem sa, rozplačem sa, ale nič netrvá dlhšie ako pár hodín.
A predsa mám v sebe prázdno. Som ochotná odpustiť ihneď, zabúdanie je trochu dlhší proces ale ak som odpustila, už ma to netrápi. Horšie, ak som urobila prvý krok bez ohľadu na to, či som vinná alebo nie a človek ktorého odprosím, to neprijme. Z toho je depka ako barák....a takto sa bojím odísť zo sveta. Spovedník si môže zodrať zuby alebo protézy, že ak som urobila krok k náprave, nemám sa trápiť. Trápim sa.
Odoslané 4.9.2013 0:35 ako reakcia na Zita Podhradská.
Veľmi pekný blog, Maruška. Ešte by som dodala, že kto nedokáže odpustiť, je to preto, že nedokáže milovať. Nechcem sa nikoho dotknúť, hovorím to z vlastnej skúsenosti. Kedysi dávnejšie som čítala, že milovať neznamená len cit, ale je to predovšetkým vôľa, čiže vedomé rozhodnutie ľudí milovať. To bol pre mňa objav ako bomba, lebo hoci som si dovtedy myslela, že ľudí milujem, nebolo to tak, lebo som si v srdci zachovávala krivdy a urážky tých, čo mi ublížili a myslela som si, že to tak asi cíti každý človek, že je nám to vlastné, lebo veď máme rozum, a ten nám nedovolí na všetko zabudnúť, to sa predsa dá iba vtedy, ak budeme mať nejakú chorobu...Dovtedy som naozaj milovala iba citmi, myslela som si, že inak sa ani milovať nedá. Ale uvedomila som si. že ak všetci máme jedného Otca, tak naozaj sme si všetci navzájom bratmi a sestrami. A vtedy sa vo mne niečo zlomilo. Svojho rodného brata a rodnú sestru mám predsa veľmi rada a takto rada mám mať teda všetkých ľudí. Všetkých bez rozdielu. Vyzýva ma k tomu môj Boh v prvom a hlavnom prikázaní lásky. Bol to Boh, ktorý zbúral v mojej duši predsudky voči ostatným ľuďom a ukázal mi, že sa to dá, naozaj sa to dá milovať aj toho, kto mi ublížil a dovtedy som si myslela, že som mu už dávno odpustila. Bol to Boh, ktorý mi vyšiel prvý v ústrety a ja som cítila, že až vtedy dokonale odpustím, ak človeka, ktorý mi ublížil, dokážem objať. Až vtedy sa zlomili okovy neodpustenia, ktoré hlodali moju dušu a porazili pýchu sebaľútosti.
Môj pohľad na ľudí sa naozaj zmenil a preto mi je prirodzené, ak aj neznámemu človeku poviem, braček, sestrička, hoci aj tu, na MK. Lebo pred Pánom nimi naozaj aj sme emoticon
Odoslané 5.9.2013 12:20.
Odoslané 5.9.2013 15:01 ako reakcia na Eva Vráblová.
To je tvoja osobná skúsenosť? Nie len teória...
Odoslané 6.9.2013 22:18 ako reakcia na Mária Künzl.
Osobná, preplakaná, bolestná a nesená Bohom... Nikto z nás nemôže odpustiť... ak najskôr sám neprijme odpustenie... sami musíme byť schopní prijať odpustenie od Boha - to zamená uvedomiť si, že je nám stále odpúšťané...všetko...bez spomienky na to, je navždy zmazané... ak sa nám toto podarí, to nás tak premení, premôže, je to sila...začneme odpúšťať aj veľké veci... tu v trápení a v súžení som stretla Boha... mne osobne to tak veľmi rozpálilo srdce a vďaky Bohu, že nemôžem neodpustiť inému, nech by mi urobil čokoľvek... blázon pre lásku Kristaemoticon
Odoslané 6.9.2013 23:06 ako reakcia na Eva Baranovičová.
Nestačia naše sily, aby sme zlo znášali a odpúčťali. Ježiš zaplatil za odpustenie smrťou na kríži.
Odoslané 7.9.2013 9:48.