Nie je tomu dávno, čo som chodievala v bytovke za 95 ročnou, telesne slabučkou, ale duševne
veľmi sviežou babičkou. Na jeseň si ju Pán povolal. Navštevovala som ju predovšetkým so sviatostným Ježišom, ktorého som nosievala chorým, ktorí už nemohli chodiť . Ale aj pomoc v byte niekedy potrebovala, keď nestihli prísť príbuzní. Ibaže....pred Vianocami či Veľkou nocou mi vždy povedala, nech nechodím, že si ju prídu zobrať príbuzní....verila som tomu, lebo hoci nechodili denne, boli starostliví a milí.
Raz som si počas sviatkov všimla nepretržite otvorené okno na spálni, nedalo mi to pokoj, mala som kľúče. Starenka vymrznutá, hladná, ubolená. Nahnevala som sa na príbuzných, že ju nezobrali a spustila som trochu zvýšeným tónom vodopád výčitiek, prečo ju nezobrali.
Zobrali! Ale na druhý deň, či to bolo Narodenie Pána alebo Veľkonočná nedeľa, začala kričať a plakať, že ona ich nechce, že sú hluční, že chce byť „sama s Ježiškom“. Nuž jej vyhoveli. Nabalili ju jedlom a zaviezli do jej bytu. Starká sa ešte dokázala obslúžiť. Ale neotvorila byt, mala kľúče zvnútra a nebrala ani telefón. Škoda.
Prečo to píšem?
Pretože ma – hoci som relatívne ešte zdravá- nahováral istý kňaz, že by som sa už mala naučiť byť „sama s Ježiškom“. Vraj priveľa chodím medzi ľudí, mám priveľa návštev, priveľa záujmov a som potom unavená. Učiť by som už vôbec nemala – pritom práve kontakt s deťmi a mládežou ma drží pri živote a duševnom zdraví. Bolo mi to povedané v súvislosti, že cez jedny sviatky som nemohla pre prechladnutie do komunity a musela som ostať sama doma. Zvládala som to veľmi ťažko. Dostalo sa mi poučenia, že keď budem umierať, budem sama, aj keby dvadsať ľudí kľačalo pri mojom lôžku. Nemám obťažovať ľudí, každý má dosť svojho, mám si pomôcť sama čo vládzem a ostatné nechať na Pána Boha.
Priznám sa....neviem, či je to správne. Keď som bola ako dospelá pokrstená, tajne, v sakristii jedného z bratislavských kostolov, šokovalo ma, že sakristia bola plná mojich priateľov z fakulty. Po krste som kňazovi odovzdala kytičku z vďačnosti za prípravu a plánovala som byť „sama s Ježiškom“ celé tri dni sama na internátnej izbe. Keď som odchádzala, zadržal ma duchovný otec a opýtal sa: “A krstiny?“ Nechápavo som otvorila veľké oči, a dvaja z kolegov ma vzali pod pazuchy a zaviedli do bytu, kde čakala vyzdobená izba a skromné, chutné pohostenie. Prišiel aj tento duchovný otec a keď videl, že som z toho všetkého rozpačitá, povedal : „Milá sestra, viem sa vcítiť do Tvojej túžby rozjímať a ďakovať za všetko. Budeš mať na to priestor. Ale chcem aj to, aby si vedela, že Ježiš založil Cirkev a táto Cirkev je spoločenstvo, ktorému treba slúžiť, ale aj si dať poslúžiť“. Tvár sa mi rozjasnila a začala som sa tešiť. A zobrala som si to ako poučenie do života.
A tak, ako je krásne rozjímanie a hovoriť s Pánom vlastnými slovami, je krásna i spoločná liturgická modlitba. Benediktíni majú heslo: Ora et labora, dominikáni: Contemplata aliis tradere.....Viem, že sú i špeciálne povolania za pustovníkov a do prísnych kontemplatívnych reholí. Ale ja také nemám.
Nesúdim kňaza, nesúdim starenku. Nemám na to právo. Len som si vybrala, že z toho, čo načerpám sama s Ježišom, som zaviazaná rozdávať ďalej. Tak mi vraví srdce.
