« Späť

Čítanie duše

V článku by som sa chcela podeliť s čitateľmi s malými postrehmi vo vzťahu s deťmi. Sú to maličkosti, ktoré počas dňa môžeme prehliadnuť, no veľa by sme sa z nich mohli naučiť. Dôležité je len všimnúť si, priblížiť sa detskému svetu, vycítiť, čo celá detská duša na nás kričí. Čisté očká detí sú okienkami do duše, ktorej sa každá mama, či otec snažia porozumieť, učia sa vďaka nej načúvať a správne reagovať na pravý význam detských gest a slov. A takto to raz dopadlo s „čítaním dušičky“ mojej malej princezny.

               

                 Po raňajkách sa každý z nás pobral k svojej práci, o ktorej sme sa rozprávali večer pred tým. Moja Emka sa pri stole ešte zdržala a vypýtala si pastelky, že si chce kresliť. Povedala mi, že chce nakresliť uja, ako ho ona volá „Ujko Pujko“. Všetci jej ujkovia sú rovnakí. Trojročné deti kreslia obrazy postáv, ktoré sú nazvané v odbornej literatúre ako hlavonožce, pretože okrem veľkej hlavy, rúk a nôh, a možno pár detailov na tvári nemajú už nič. Tak som jej vyhovela. Vravím si, výborne, aspoň môžem začať variť obed. Každý sa niečím zabáva.

                Keď som už dokončievala varenie, začala sa nespokojne ozývať Ninka z postieľky.  Čakala ma  práca ešte na pár minút, no jej volanie znelo dosť nástojčivo a tak sa jej ozývam, že o chvíľočku som pri nej. V tom s dupotom dobehla do kuchyne Emka zo svojej izby. Začala sa jašiť a svojim žgravotom chcela prekričať Ninku, ktorá už mala nos zaborený do deky a mala toho už dosť. Vo mne sa zvýšila hladina adrenalínu. Prišiel stres a otázka, čo mám skôr urobiť, aby sa udržal pokoj vo mne aj v kuchyni. Vtedy ma zrazu Emka schytila okolo nohy a tak sa na mňa celou váhou zavesila, že ma zastavila nielen v myšlienkach, ale aj v pohybe. V prvej chvíli som ju chcela napomenúť, čo to vystrája. Povedať jej, že ma zdržiava pri dokončovaní obeda a k tomu ešte aj Ninka plače. Ja neviem, čo skôr a ona si na mňa len tak skočí... Ale vďaka Bohu, že som tak neurobila. A keďže myšlienky rýchlo prichádzajú a jedna strieda druhú,  hneď mi napadlo, čo vlastne Emka potrebuje. Ona ma neprišla do kuchyne ani otravovať, ani ma zdržiavať. Jednoducho ma chcela objať. A keďže mi siahala po stehná, tak sa v takej výške realizovala. Sklonila som sa k nej a s úsmevom ju objala. Keď som sa spýtala, či prišla ku mne lebo ma chcela objať, povedala, že áno, že som jej chýbala a dala mi pusu na líce. Taký malý prejav lásky od mojej princeznej a ako by to nešťastne dopadlo, keby som ju svojimi argumentmi zotrela. To, čo vravela gestom, bolo, že ma ľúbi. Ja svojím odmietavým napomínaním by som v nej vyvolala pocit, že zavadzia, otravuje a že nie je dôležitá. Jej svojské objatie bolo čisté a pravdivé a volalo po mojej láske, po mojej blízkosti. Ak by som reagovala odmietavo, odohnala by som ju od seba a cítila by sa odstrčená. Prišli by sme o chvíľku blízkosti. O prejav lásky. O pocit šťastia, že máme jedna druhú. Emka bola teda potešená objatím a ja s upokojenou dušou som šla rozdávať objatia k plačúcej mladšej princeznej. 

                V tomto krátkom okamihu som od svojej dcéry dostala prvú lekciu z „čítania duše“. Naučila ma neprehliadať jej gestá, cez ktoré mi hovorí o svojich potrebách. Kiežby som vedela stále dobre prečítať jej dušičku, aby moje zlé a urýchlené reakcie nezdeformovali jej pohľad na seba, ba práve naopak, aby skrz moje gestá a reakcie vedela, aká je mi vzácna a čo pre mňa znamená aj bez slov.

Predchádzajúci