V našich životoch častokrát práve úcta chýba. Úcta k rodičom, úcta k nadriadeným, úcta k našim blízkym, úcta k samotnému Bohu či úcta k sebe samému. Je to len pár z množstva „kategórií“ úcty. Mám pocit, že práve úcta chýba v našich životoch, chýba našej spoločnosti. A to je kameň úrazu. Bez vzájomnej úcty to jednoducho nejde.

 

Je veľmi dôležité sa nad sebou zamyslieť a v pravde si zodpovedať otázku či nechýba v mojom živote úcta. Myslím, že sa nenájde človek, ktorý by si na túto otázku neodpovedal kladne... Ľudom chýba úcta k samotnému životu, veď stačí si uvedomiť, koľko potratov sa denne vo svete vykoná. Je to alarmujúce číslo a zároveň veľký výkričník, že niečo v našich životoch nie je v poriadku a niečo nám chýba. Nie je to náhodou práve úcta? 

 

Naše vzťahy sú mnohokrát rozbité, bez nádeje na nápravu. Chce to len štipku úcty a hneď by vzťahy medzi ľuďmi nadobudli svetlejšie kontúry. Pre naše životy je veľmi dôležité naučiť sa ctiť si ostatných ľudí. Je veľmi dôležité si uvedomiť, že každý človek na svete, tu nie je len tak. Vyvolil si ho Boh, zoslal ho na svet a príde mi priam absurdné, aby sme si nedokázali uctiť druhého človeka – veď tým vlastne znehodnocujeme Božie dielo! 

 

Ako ideálny príklad nám môže byť podsúvaný Dávid. V kapitole 24 v Prvej knihe Samuelovej sa môžeme dočítať o krásnom skutku Dávida, ktorým si uctil Šaula, svojho nepriateľa. Šaul znenávidel Dávida a začal ho prenasledovať, Dávid sa zo strachu o svoj život pred Šaulom ukrýval a ukryl sa v jaskyni, kde Šaul vošiel. Dávid mal svojho protivníka takpovediac v hrsti a naplnilo sa aj prisľúbenie: „Vydám ti do ruky tvojho nepriateľa, naložíš s ním, ako sa ti bude páčiť!“ Dávid však odťal len kúsok zo Šaulovho plášťa a povedal svojim ľuďom: „Nech to Pán vzdiali odo mňa! Neurobím to svojmu pánovi, Pánovmu pomazanému! Nevztiahnem naň svoju ruku, lebo je to pomazaný Pána.“ (1Sam24, 7). 

Rovnakú možnosť mal Dávid aj neskôr, keď stál nad spiacim Šaulom. Dávid však rozkázal svojmu sluhovi: „Nezabíjaj ho! Veď ktože by smel beztrestne siahnuť rukou na Pánovho pomazaného?“... „Ako žije Pán, buď ho porazí Pán, alebo dôjde jeho deň a zomrie, alebo pôjde do vojny a zahynie. Nech Pán odvráti odo mňa, aby som ja siahol rukou na Pánovho pomazaného!“ (1Sam26, 9-11). 

 

Dávid preukázal obrovskú úctu k nášmu Pánovi a k jeho dielu – človeku. Môže nám ísť obrovským vzorom. Bolo mu ľúto zatratiť jeho protivníka, ktorý mu strpčoval život a pred ktorým sa musel kryť.

 

Ja nám všetkým prajem, nech dokážeme do nášho každodenného života aplikovať úctu, ako Božie dcéry a synovia ju priniesť presne tam, kde je jej nedostatok. S úctou sa nikto nenarodí, úctu sa musíme naučiť. A to je presne to, čo od nás Boh žiada, On chce, aby sme sa učili novým veciam. Veciam, ktoré by slúžili na oslavu Jeho mena. Pevne verím, že Vám toto moje zamyslenie niečo dalo, no predovšetkým, že od procesora vstanete plne rozhodnutí napodobňovať Dávidove veľkodušné skutky a vniesť do svojich životov úctu.