Neviem, koľko tá moja chvíľka bude trvať a aké sedemmíľové topánky si obuje čas. Neviem, či to bude deň, dva, týždeň, mesiac či rok.... V konečnom dôsledku na tom nezáleží. Lebo ty aj ja vieme, že sa znova stretneme....
Tá chvíľka sa blíži.
A keď príde, už nebudeme potrebovať slová. Stratíme sa v láske.
Povieme si to, čo sme na zemi ešte „nedokecali“ a za čím sme nedali bodku.
Toľko viet sme nechali plávať len tak, čakajúc že „nabudúce“ nájdeme na ne odpoveď.
Ty,
ktorý si odišiel skôr ako ja, máš už to naše „nabudúce“ rozlúsknuté rovnako ako veverička orech.
A ja?
Musí mi stačiť, že viem, že ty si už Doma a z Božieho ďalekohľadu Prozreteľnosti naviguješ tajne moje kroky, aby sa stalo všetko tak ako má byť. (aj keď je to často inak ako ja chcem).
Musí mi stačiť, keď ma v snoch uisťuješ, že dobrý Boh zamieša karty života v pravú chvíľu a rozdá ich na postupku, aby všetci dostali svoj podiel spokojnosti. Že nedovolí, aby niektoré z jeho detí prehralo, kým sa ono samo nerozhodne odhodiť karty skôr, ako skončí hra.
Musím byť spokojná s tým, že dnes nepočujem tvoj smiech a že sa nepozerám do tvojich očí. Namiesto toho tu stojím a v ruke šermujem s kyticou kvetov a sviečkou.
Vidím len malú kôpku hliny vtlačenú do obrubníka a náhrobného kameňa.
Musí mi to stačiť aspoň na to, aby som uverila, že tým ktorí zomierajú sa život neodníma, iba mení...
Keby si tu bol, striekalo by šampanské.
Veď päťdesiatka je len raz za život.
No nie si tu.
A samej mi piť na tvoje už „nebeské“ zdravie nechutí.
Dnes...
Dnes viem, že hľadíš moje srdce, dotýkaš sa ho a megafónom lásky sa snažíš prekričať všetky tmavé mraky, aby som nezabudla že je za nimi slnko, ktoré zohreje to, čo je skrehnuté.
Dnes viem, že sa tešíš zo dňa svojich pozemských narodenín. Boh ti vybral skvelý dátum: 10.10 a ty si tvrdil že Ježiš je číslo 1. a ty si pri ňom iba „nula“ ale keď sa spojíte vy dvaja, tak je to číslo 10 – a to už nie je samota, ale spoločenstvo. Teraz ho máš. Tam hore v nebi... Tak si ho užívaj... kým príde aj moja chvíľka.
A tá sa blíži...
Veď každý raz, skôr, či neskôr budeme stáť pred Ježišom....
Teším sa, že príde...
Ešte len potom bude oslava...
No kým sa tak stane,
ťa prosím.....
Rob spoločníka môjmu Anjelovi Strážnemu.....
Vlož do môjho života soľ, ktorá rozlíši skutočných priateľov, od tých, čo iba hrajú hru na priateľstvo a zutekajú vo chvíli, keď nebudem vládať či môcť splniť ich požiadavky....
Šepkaj mi slová útechy, pripomínaj, že mám viac odpúšťať a milovať, aj keď mi odmenou nebude vždy láska a porozumenie...
Pomôž mi rozlíšiť, prečo sa oplatí žiť a prečo nie....
A pozdrav ostatných,
ktorí sú s tebou.
Tých, čo odovzdali duše večnosti a svoje telá zemi.
Povedz im,
že potrebujeme vagóny vnuknutí,
pretože kým vám „hore“ je všetko jasné,
my na zemi sme zakopali káble Božieho vedenia veľmi hlboko
a presekli sme ich rýľmi hriechu a všednosti.
Kričte nám do uší, do srdca,
že Boh je nad všetkými problémami, situáciami či stretnutiami...
Povedz im,
nech nám neveria, keď sa vyhovárame na to, že my ešte máme čas,
pretože slovo : „Nepoznáte ani dňa ani hodiny“ platí aj pre nás,
hoci máme pokušenie vymazať ho z biblie...
Povedz im,
že im závidím ten nebeský ďalekohľad Božej Prozreteľnosti v ich rukách...
a nové Rúcho, ktoré im darovala Láska...
A že sa teším....
Veď vieš...
aj na teba.....
Ešte chvíľku a časnosť sa zmení na večnosť...
Vtedy tí čo odišli sa vrátia späť do našich životov....
Mirko,
dnes si tu mohol byť,
ale Boh rozhodol inak.
Nevadí.
Je to len prestávka...
A ja sa chystám ťa znova uvidieť,
v krajine kde je duši už všetko „Jasné“.