« Späť

Prídeš do neba, či nie?

Prídeš do neba, či nie?

Poznáte to: Čo na srdci, to na jazyku.... Niekedy je to dar, inokedy meč, ktorý seká bez toho, že by ponúkal hojivé náplasti. Vraví sa, že kde sa dvaja bijú, tretí víťazí... No ja si myslím, že ten tretí, je ten, kto by mal hasiť, fúkať alebo jednoducho stáť pri ľuďoch, ktorých niečo bolí...

 

Pred nedávnom som vošla do prváckej triedy a dve dievčinky si skoro skočili do vlasov. Stáli vo svojich bojových postojoch a hádali sa:

 „Ty neprídeš do neba,“ kričala Klára.

„Prídem. Ty tomu nerozumieš!“ bránila sa Nina.

„Nie si pokrstená a teda si pohanka, tak tam neprídeš!“ vysvetľovala tá „pravoverná“

„Prídem. Lebo chodím do kostola,“ bránila sa Ninka.

„Hej!“ ozvala som sa od dverí. Otočili sa hneď ku mne.

Myslím, že keby neboli zbadali moju „maličkosť“, skončí ich konštruktívny dialóg /ako sa to v odborných kruhoch hovorí/ riadnou nakladačkou. A to pre prozaickú otázku: „Príde, či nepríde do neba?“

Rozbehli sa priamo ku mne.

„Ona hovorí, že neprídem do neba a že pôjdem rovno do pekla,“ mieri prstom Nina, ktorá ešte nie je nepokrstená...

„Ale to je pravda, lebo k Ježišovi idú iba tí, ktorí sú pokrstení. A ja som bola. Keď som bola ako bábätko,“ vysvetľuje rozhorčene Klára....

Hlasivkám ešte stále dávajú zabrať a tak si s nimi sadám na koberec a volám k nám aj ostatné deti. /reku nech nie som sudcom a rozhodcom iba ja/.

Hašterivé dievčinky vysvetlili, v čom je problém.

Na to Dávid, jeden z troch šuhajov, čo chodia na náboženstvo zahlásil: „No ale ja by som chcel mať v nebi obidve....“

„Ale ona tam nepôjde, lebo nemá krst.“ opakuje Klára ako pokazene CD. „A babka povedala, že iba ten kto je pokrstený ide do neba. Lebo krst, to je taká brána....“ Kedysi sme si to spomínali.... a tak všetci prikyvujeme, že je to pravda.

Len nepokrstená Ninka je smutná....

Ešte že tam máme Dávida. Otočí sa ku nej. „Máš rada Ježiša?“ spýta sa jej. Ninka prikývne a priznáva „Chodím za ním aj do kostola.“

 „To je dobré. Potom nevidím žiaden problém,“ preberá iniciatívu Dávid. Vstáva z koberca a mieri k učiteľskému stolu. Tam bez spýtania vezme vázu na kvety a smeruje k umývadlu. Naberie vodu a už mieri ku nám.

„Ty sa jej nevysmievaj!“ zamieri rukou na aktérku hádky. „Radšej by si mala porozmýšľať nad tým, ako by sme mohli Nine pomôcť. Viete ako?“

 „Mali by sme ju pokrstiť, ale to nemôžeme, lebo to robí iba pán farár...“

„To je hlúposť! Môžeme! Keby sa vám zdalo, že niekto zomiera, tak ho môžete pokrstiť. Aj moja mama to robí. Ona je zdravotná sestra a robí pri malých bábätkách.... .“ Všetci sme sa na neho pozerali a počúvali, akú dôležitú úlohu máme. Môžeme krstiť!

„No dobre,“ ozvala sa Peťa, „ale Nina v nebezpečenstve smrti nie je. Tak ju pokrstiť nemôžeme.“

Vtedy vyskočil Maťo a chytil ju jemne pod krk „Ale je. Pozri. Takto a ty krsti!“ Mrkol na Dávida.

Zasiahla som... Žiaden krst sa nekonal, lebo nebezpečenstvo smrti okamžite pominulo. A Ninkin krst sme nechali na pána farára....  Dnes je z nej už kresťanka.

 

Spomenula som si...

Dnes mám narodeniny – tie naozajstné – mám výročie krstu. Nikto pri ňom nebol okrem mojich rodičov a krstných. Nemám ani sviečku, ani krstnú košieľku a moja „krstná“ farnosť, je od nás vzdialená pekných pár kilometrov....  Veď totalita bola totalita....

 

No aj keď si na ten deň nepamätám, viem, že v deň krstu sme dostali vstupenku do neba...

 Boh očistil naše srdcia a neustále bojuje o to, aby „fungovali“  napriek všetkým prekážkam na ceste života.

Boh v nás zažal plameň lásky, a túži aby horel, napriek sklamaniam, prievanom, vetrom, tajfúnom, ktoré sa preháňajú okolo nás....

Boh v nás, v deň krstu, začal dobré dielo....

A ja ho prosím za seba i za vás: „Nech ho dokončí...“

 

Lebo na vstup do neba nestačí iba krst, ale treba aj Davidovu ochotu spraviť niečo pre iných a dobré skutky...  

 

Tak nám Pán Boh pomáhaj...

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Je veľkým skutkom, ak s ochotným srdcom spravíme niečo pre iných! Svedčí o láske v srdci, ak sa zastaneme iného v nebezpečenstve za cenu svojho ohrozenia, či zosmiešnenia.
Odoslané 27.6.2012 8:24.
Nádherný príbeh! Také deti, ako bol Dávid, sú požehnaním v triede. A čím je takých detí v triede viac, tým je trieda požehnanejšia... To isté platí o rodinách či akýchkoľvek iných spoločenstvách.
A, mimochodom, v príbehu je výborná inšpirácia pre správny pedagogický postup. Nechávam sa inšpirovať. :o)
Odoslané 27.6.2012 13:29.
emoticon tento príbeh mi vyčaril úsmev na tvári. Keby bolo takých rytierov viac emoticon
Odoslané 27.6.2012 21:05.
Damiána, pochopila som jednu vec.
Ak človek naučí deti, že môžu povedať svoj názor, ak ich púšťa k slovu, ak iba koriguje a nezasahuje príliš... dozvie sa veľa.
To robíš ty, a vstupuješ do ich sveta až vtedy, keď si ony samé už nevedia rady, a obrátia sa na teba.
veľmi by som si želala, aby všetky deti mali takých vnímavých pedagógov, aby sa takým to spôsobom vychovávalo...
som rada, veľmi rada, že si to nenechávaš pre seba a že inšpiruješ iných k zmene prístupov k deťom...
vďaka
Odoslané 1.7.2012 12:58.