« Späť

Päť euro a môj smútok

Päť euro a môj smútok

Pred nedávnom mi moja známa z inej cirkvi, položila otázku: „Môžete byť vy katolíci smutní?“ „Musíme byť smutní,“ odpovedala som mysliac to vážne. „Ale potom prišiel Ježiš zbytočne,“ oponovala. „V Písme je napísané, že prišiel, aby nám daroval radosť a to radosť v plnosti... A ak si pravá kresťanka katolíčka, tak ti Boh zakazuje byť smutnou, lebo ho už vlastníš a vlastníš celé nebo... Nemáš právo na slzy!“

 

Naozaj?  Tak ako to je?

Priznávam....

Posledné mesiace sa venujem diskusiám na tému viery, Božieho kráľovstva, vykladania Božieho Slova... a narážam na mnoho duchovne tvrdých kameňov, či ľudí.

Bijem sa s otázkami, hľadám odpovede.

 Alebo iba nemo stojím pred Bohom a pýtam sa ho: „Prečo?“

Ak odpoveď neprichádza (čo sa stáva častejšie, ako menej často) som smutná...

a čakám kým príde....

 

Keď Ježiš prišiel, aby nám daroval radosť v plnosti...

chcel nám povedať, že v mojom i tvojom živote, príde chvíľa,

kedy sa každý z nás s ním stretne

a uvidí ho z tváre do tváre...

 

Ak sa budeme na ňu tešiť

a pripravovať každý deň,

bude to pre nás najväčšia chvíľa radosti.

Chvíľa pokory a odovzdania sa

ale i dôvery a lásky.

Bude to chvíľa, kedy sa stretneme

so svojim veľkým a dobrým Bohom,

ktorý nesúdi podľa toho,

čo o nás hovoria ľudia,

ani podľa toho, ako sa k nám správajú.

On pozerá na úmysly našich skutkov a myšlienok...

Ale to bude až raz...

(To „RAZ“ nemusí byť, keď budeme mať 90 rokov..)

 

A čo dovtedy, až príde to „RAZ“?

 

V žiadnom prípade si nemyslím,

že Boh chce, aby sme boli smutní...

Na každý deň nám pripravil radosť... aspoň malú,

takú, ktorá nám pripomenie, že raz príde ta veľká....

Našou úlohou je, aby sme ju objavili....

a aby sme na ňu trpezlivo čakali.

 

Ak to však poviem mojej známej, odbije ma po svojom:

„Ste pomýlení, lebo neveríte Božiemu slovu,“ pripomína mi a opakuje to čo často počuje vo svojom zbore. „Nie je na vás požehnanie od Hospodina, lebo keby ste uverili radosti – tej maximálnej, boli by ste už tu a teraz spasení...“

 

Mojou odpoveďou je obyčajná veta: „Sme ľudia. A Boh sa stal človekom... A ako človek plakal, bol hladný, smutný aj nahnevaný...“

 

Je to však argument, ktorý nezaberá...

 

Nie všetko, o čom sú ľudia presvedčení, že je „múdre“ a „správne“ také naozaj je....

 

Veď čítajte ďalej. Príbeh, ktorý som objavila v pošte.

 

Do holičstva vstúpi chlapec. Holič sa nakloní k zákazníkovi a pošepká mu: „Toto je najhlúpejšie dieťa na svete. Pozrite, dokážem vám to.“

Vytiahne dve päť eurovky, dá si ich do jednej ruky, do druhej ruky sto eurovku a ponúkne ich chlapcovi so slovami: „Vyber si jednu ruku.“

Chlapec siahne po tej s dvoma päť eurovkami a odíde.

Holič sa otočí k zákazníkovi: „Vidíte. Nikdy sa nepoučí!“

 

Keď zákazník odchádza, zbadá chlapca ako líže zmrzlinu. Podíde k nemu a spýta sa ho: „Prečo si si vzal tie dve päť eurovky namiesto sto eur?“

Chlapec sa zamyslí a povie. „Pretože v ten deň, keď si vezmem sto eurovku, hra skončila.“

 

Tak isto je to aj s radosťou...

Boh nám ju dáva na každý deň.... v päťeurovkách...

Raz keď, nám podá stovku, hra na zemi sa skončí....

 

Nuž nebojme sa tých, čo nám hovoria, že sme naplno neuverili Bohu, ak v sebe nosíme smútok a bolesť. Je to niečo, čo je súčasťou našich životov.

Pamätajme, že aj Ježiš plakal... a jeho duša bola smutná až na smrť....

 

Nedovoľme  ľuďom, ktorí si myslia, že vlastnia všetku evanjeliovú múdrosť, aby nám nahnali strach... strach z toho, že ak nebudeme kráčať, cestou, akou idú oni, budeme zatratení...

Strach z toho, že ak nebudeme veriť presne tomu, čomu veria oni, nebudete spasení....

 

Ostaňme ľuďmi, ktorí si nenechajú ukradnúť zdravý sedliacky rozum....

A modlime sa za tých, ktorí si ho ukradnúť už dali...

Aby mali odvahu a silu odhodiť strach a vziať si ho späť.

 

Berme od Boha radosť v hodnote „desať eur“ na deň,

a investujme ju, aby bol aj dnešný deň krajší...

 

Boh nám v tom pomáhaj.

 

 

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Výborne povzbudzujúce. A také, že z toho "človečina vonia".Ďakujem.
Odoslané 30.8.2013 16:11.
Ten zdravý sedliacky rozum, tým si to u mňa úplne vyhrala. Pravdu máš. A taký ľudia ani nemajú v sebe pokoru, pretože si sami myslia, že zjedli všetku múdrosť sveta a musia o nej presviedčať tých druhých.
Odoslané 30.8.2013 17:01.
Veľmi dobre a pravdivo napísané! Tiež mám rovnaký názor a nemám rada, keď sa niekto snaží presvedčiť druhých, že "nie sú dobrí kresťania"... Ďakujem za povzbudenie!
Odoslané 31.8.2013 16:03.
Myslím, že radosť by mala byť devízou kresťanov. Pavol píše, aby sme sa ustavične radovali (Flp 4,4). Snažím sa ho brať vážne. On zvlášť, ktorý bol prenasledovaný židmi a mal kopec súžení píše tieto slová.
Rovnako ma v tomto fascinuje sv. František z Assisi.
Je to pre mňa výzva. Pred obrátením som mal predstavu o kresťanoch, že sú strašne unudení a smutní, bez života.

Otázkou je, či Boh chce, aby sme boli smutní. Zoslal nám Potešiteľa, ktorý nám uľahčuje život. Moja osobná skúsenosť je, že čím bližší vzťah s ním mám, dni sú veselšie a radostnejšie, aj keď sa veci nedaria. Keď sa vzďaľujem, mám pocit, že všetko riešim a musím niesť sám. Vtedy veru úsmev na tvári nemám.

Ja by som bral tú stovku aj teraz a užíval si ju aj vo večnosti emoticon

Nuž nebojme sa tých, čo nám hovoria, že sme naplno neuverili Bohu, ak v sebe nosíme smútok a bolesť. Je to niečo, čo je súčasťou našich životov. Súhlasím s tým, ak máme bolesť v srdci kvôli ostatným a ich dobru, či ich spáse.
Kiež by som mal viac bolesti nad svojím hriechom a nad tým, že teľkí ľudia ešte nepoznajú Ježiša.
Odoslané 2.9.2013 14:53.