« Späť

Uväznená prostitútka

Uväznená prostitútka

A nielen ona. Myslím si, že každý sme väzňom, či už hriechu, alebo vlastnej spravodlivosti. A každý patríme tak trocha za mreže. Ak zistíme, že už za nimi sme, začneme nimi lomcovať, hnevať sa, kričať, či rezignovať... Hľadáme obhajcu a vysvetľujeme si po svojom svoje správanie. Pridávame k tomu svetlo svojich reflektorov a predstáv. Veď nie sme až takí zlí? Veď to nemyslíme až tak zle, alebo áno? A čo ona – žena hriešnica – žena prostitútka?

Schúlená žena sedí na pohovke vo svojej kobke.

Ešte je tma.

Nočné ticho zrazu preruší buchot starých dverí a ponáhľajúcich sa krokov.

Miznú a strácajú sa v diaľke.

Svetlo prináša iba plameň sviečky. Tancuje a bojuje o svoj život s vetrom.

 

Žena si prikryje oči. Chcela by plakať, ale slzy sa už dávno stratili.

Ostala akási prázdnota, samota a bolesť sklamania, ktorá ju zahaľuje každé prebúdzajúce sa ráno.

Znova sú na stole. Obyčajné mince, za ktoré predáva svoje telo.

Pri pohľade na sa jej zdvihne žalúdok.

 

Koľký to bol v poradí? S koľkými  mužmi spala a zaplatili jej za to? Koľko ich ešte čaká na jej služby?

 

V ruke stíska malé zrkadlo. Pozrie sa doň. A zbadá tvár zahalenú do únavy a smútku. Okolo krku sa jej ovíja ligotavý náhrdelník.

„Fuj,“ vzdychne si. Dôverne ho pozná. V zrkadle je ona, žena bez mena, čo nenávidí sama seba.

Ale predsa ju nejako volajú.

Po ulici za ňou pokrikujú: „Hej ty prostitútka! Hej ty verejná hriešnica! Hej ty!!!!“

 

Strasie ju.

Prečo to vlastne robí?

Túto otázku si kládla už nespočetne veľa krát. No nikdy na ňu nenašla odpoveď. Vykročila na cestu spomienok a skúsi ešte raz nájsť ten štartovací výstrel na cestu hriechu.

Nepamätá si presne jeho meno. Chcela ho zabudnúť, vytlačiť zo spomienok. Ale bol to muž jej srdca. Milovala ho. Verila mu. Dôverovala každému jeho slovu. Sľúbil jej, že s ňou ostane, že si ju vezme za manželku. Sľuboval jej šťastie a veľa detí...

Dotýkal sa jej a ona mu dovolila, aby ju miloval.

Skončili v posteli.

Skoro prišla o rozum keď ho ráno videla ako si balí veci a odchádza. Skôr ako zabuchol dvere ešte zamrmlal niečo ako: „Prepáč, nemyslel som to vážne. Iba som sa stavil s kamarátmi, že ťa dostanem.“ Vyšiel na ulicu a zmizol Keď ho potom zahliadla a volala na neho, tváril sa, že ju nepozná.

 

Len čo vyšlo slnko, vstala a tvárou zahalenou do šatky, zakrývajúc slzy, kráčala po vodu k obecnej studni.

Ženy pred ňou ustupovali a uvoľňovali jej cestu.

„Nečistá,“ šepkali si. „Spala s akýmsi mužom. Fuj, je poškvrnená. Nedotýkajte sa jej, aby sme sa náhodou nenakazili.“ A odpľuvali si.

 

Sklonila oči. Spomenula si na zákon. Ak urobí niečo také žena, ako je ona, a pristihnú ju pri tom, musí byť ukameňovaná.

Muži čo ju videli sa smiali a premeriavali si ju chlipnými pohľadmi.

 

Nasledovalo niekoľko preplakaných  a bezsenných nocí.

Modlitieb k Bohu.

Otázky.

Či chcela tak veľa, keď túžila milovať?

Či musela byť tak hlúpa, že uverila slovám o láske... ?

 

Nechcela nič iné ako byť milovaná a chránená.

 

Keď sa o jej „romániku“ dozvedel otec, vyhnal ju na ulicu.

Uchýlila sa do kobky, kam chodí len niekoľko lúčov svetla.

 Sama. Zmätená a plná strachu.

Bez priateľov.

Bez rodiny.

Odsúdená na milosť a nemilosť okolia.

 

O niekoľko dní na jej dvere zaklopal ďalší muž. Po dňoch mlčania, mala znova s kým prehovoriť.

Bol voči nej nežný. Milý a dobrý. Vraj či nemá pre neho pohár vody.

Dala mu ho. A nielen ten...

Ráno jej na stôl hodil niekoľko mincí, poďakoval sa za príjemne strávenú noc a hrdo odišiel. Pripomínajúc jej, že ak ho prezradí, ukameňujú ju.

Ostala sama. Slzy jej stekali po tvári a päste zatínala od hnevu. Zasa sa nechala prekabátiť.

Peniaze však potrebovala... Musela z niečoho žiť...

 

Zahalila sa do tkanej prikrývky a triasla sa od zimy. O chvíľu zaspala.

Keď sa prebudila, počula, ako sa pri maličkom okne vytŕčajúcom na ulicu rozprávajú traja páni.

„Tam dole býva!“ Prehovoril jeden.

„Za peniaze a za prísľub lásky ti dá všetko,“ pridával sa druhý.

„Vyskúšam ju.“ Rozosmiali sa a pokračovali vo svojej ceste.

 

Tam niekde sa to začalo.

V tú noc, keď sa nechala oklamať..

Chcela naplniť svoju túžbu po láske. No ostala jej iba prázdnota. Tú potom vymenila za peniaze, peniaze za alkohol, aby bola povoľnejšia... a potom?

 

Si musela zvyknúť!

 Na samotu!

Na pľuvance a odmietnutia počas dňa!

Na výkriky: „Prostitútka“, ale i na kamene, ktoré do nej hodili nezbedné deti....

Na slová o tom, že jej už nikdy nebude odpustené ani zo strany ľudí, ani zo strany Boha.

 

Čas plynul. Nenávidela svetlo.

Tešila sa na nočné návštevy...

Aspoň v tme sa jej nikto nevysmieval, aspoň tu sa jej niekto dotýkal s láskou, jemne a bol k nej prívetivý...

Aspoň tu mala nádej, že bude uzdravené to, čo krváca.

 

Naozaj?

Žiaden dotyk, nemohol zaplátať jej prázdnotu.

 Žiadne slovo nemohlo utíšiť jej bolesť.

Žiaden sľub nemohol naplniť jej túžbu milovať a byť milovaná.

 

„Počula si?“ spýtal sa jej muž menom Bartim, keď jej hádzal na stôl peniaze. „Farizej Šimon zo susednej ulice pozval na večeru toho Nazaretského. Učiteľa, čo si hovorí Ježiš. Vraj robí zázraky. Vypočujeme si jeho učenie, aby sme vedeli, čo to vlastne hlása.“

 

Mykla ramenami. Už o ňom počula. Vedela, že uzdravil chorú ženu. Istá matka spomínala, že jej vzkriesil syna a tí, čo s s ním stretli tvrdili, že je ku všetkým láskavý, nikoho netrestá, ba práve naopak – odpúšťa a uzdravuje.“

 

„Kedy tam bude?“ precedila pomedzi zuby.

„O desiatej,“ rozrehotal sa. „Dúfam, že tam nechceš ísť! Si predsa prostitútka a ňou navždy aj ostaneš!“

Buchol dvermi.

 

„Ostaneš????“

Nie ona nechce ostať prostitútkou. Aj keď je vo svojom prostitúctve ako vo väzení!

A nevie ako má z neho vyjsť. Čo má spraviť! Kde nájsť kľúč!

Možno by mohol dať radu ON – ten Nazaretský...

 

Vzala peniaze a hodila ich s hnevom o stenu. Rozkotúľali sa.

Mávla rukou a nechala ich ležať na zemi.

Potrebovala niečo iné ako strieborniaky.

Chcela v sebe nájsť trocha odvahy.

 

Hlavou sa jej premieľalo tisíc otázok:

Mám ísť za ním? Vysmeje ma? Alebo mi pomôže?

Kto je to? Pomáha iba iným? Tým, ktorí sa chodia modliť? Alebo má miesta aj pre mňa?

A čo povedia farizeji, keď ma uvidia? Nemala by som si pýtať dovolenie, vstúpiť do ich domu?

Premôže moju samotu? Alebo ma odsúdi? Prečo musí prísť cez deň, a prečo nie v noci?

 

Vzala zrkadlo. Pohľad jej utkvel na zúfalej, smútkom a bolesťou prebodnutej existencii.

 

Čo ešte môže stratiť?  

Veď aj smrť a koniec budú pre ňu len odmenou.

Zbabrala a zničila všetko čo mala!

Nemá právo na manželstvo, ani na priateľov.  

Jej vlastný otec ju vydedil!

Čaká ju len súd od ľudí aj do Boha!

Je prekliata.

 

Posledné slová jej prenikali hlboko do duše. Opakovali jej ich ľudia, ktorých stretávala, kamkoľvek sa pohla.

Zapchala si uši.

„Ticho!“ Skríkla a pohľad jej pristál na polici. Stála tam alabastrová nádoba s voňavým olejom.

 

Hodiny odbíjali desať. Vstala zo svojho lôžka a zahalila sa do prikrývky.

Vzala olej a vystúpila na ulicu.

Bolo tam prázdno.

Všetci postávali pred farizejovým domom a čakali na Ježiša.

Prišiel načas a farizej ho pozval k stolu, na ktorom už bolo pripravené jedlo.

Niekoľko ďalších vošlo s ním dnu. Sadli si.

 

V tom sa rozleteli dvere a v miestnosti sa objavila žena – hriešnica – prostitútka.

Zhodila zo seba vrchný odev, do ktorého sa zahalila, aby ju nespoznali. Využila moment prekvapenia a zastala priamo pred Ježišom.

Pozrel sa na ňu. Inak ako ostatní.

Rozplakala sa. Pristúpila k jeho nohám. Ľahla si k nim a slzami mu ich máčala. Vylievala svoje srdce. Vlasy, na ktorých jej dovtedy tak záležalo, použila ako utierku...  

„Pane, pomôž mi,“ vzlykala.

„Pane, odpusti mi....“ Žobronila. „Ty,“ vieš, že som hriešna a zaslúžim si smrť. Ale ja chcem iba milovať a byť milovaná...“

 

Farizeji sa na seba pozerali.

„Toto nemôže byť Boh,“ uvažovali nahlas. „Keby ním bol, vedel by, že je to najväčšia hriešnica a prostitútka z mesta.“

 

„Ja to viem,“ prikývol Ježiš a pozrel sa na hostiteľa.

„Šimon, ty si farizej, učiteľ zákona a pozval si ma, aby si si ma uctil a dal mi jesť. A aby si načerpal z mojej náuky. Potom by si spolu s priateľmi diskutoval o tom, či učím podľa tradície  našich otcov, alebo nie. Je to tak?“

Premeral si ich pohľadmi. Hlavy mali zabodnuté do zeme. Uhádol, prečo ho pozvali.

„Nič z toho, čo som ti priniesol do života, by si nevpustil do svojho srdca.“

Ešte raz sa obzrel. No nikto mu neodpovedal.

„Pozri sa na ňu. Ona ma nechce súdiť, ani poznať moju náuku.Prišla, aby mi umyla nohy, aby mi povedala svoj príbeh a poprosila ma o odpustenie. Pretože túži po láske a vie, že ja ju milujem.“

Šimon niečo zašomral, ale Ježiš ho prerušil. Zdvihol ženu zo zeme, objal ju a pomohol jej vstať.

„Tvoja túžba po láske ti priniesla odpustenie. Odpúšťam ti všetky hriechy, lebo veľmi miluješ. Ten kto málo miluje, tomu môžem odpustiť iba menej.“

Dotkol sa jej tváre: „Už nie si prostitútka. Nie si ani hriešnica. Si mojou milovanou dcérou. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji.“

 

Vstala. A pred očami všetkých odchádzala... So vzpriamenou hlavou...

 

A viacerí jej iste závideli.

 Veď jej odpustil sám Boh...a vyslobodil ju z väzenia samej seba.

 

PS1:

Farizeji a ostatní ju chceli trestať túto ženu tým, že jej neodpustia.

No nezbadali, že ubližujú sami sebe.

Neboli totiž schopní načítať správne Ježišove slová...

A zabudli, že aj oni potrebujú odpustenie.... ono má vždy dve strany, rovnako ako minca:

 

PS2 :

Ak vám neodpustia ľudia, nebojte sa. Boh to urobí vždy a rád!!! 

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
tak neuveriteľne prerozprávané evanjelium som ešte nečítala,,, nie že samotné evanjelium mi dáva veľa ale toto bolo niečo silnejšie ...ďakujem
Odoslané 17.6.2013 2:23.