Starý názor, ktorý prevládal v starozákonnom myslení, že spravodlivému sa darí dobre a že chudoba je následkom zlého, hriešneho života (teda súvis medzi správaním a odplatou) už bol neudržateľný. Lebo práve chudobní sú v skutočnosti často oveľa viac bližšie k Bohu práve vo svojej chudobe a pokore - na rozdiel od boháčov, ktorí stavajú často len sami na sebe a od Boha sa vzďaľujú.
Môžeme sa pozrieť na veľkú zbožnosť mnohých postáv v evanjeliách, ktorí boli chudobnými – veď medzi nich patrí aj Mária, Jozef, Simeon, Anna, Zachariáš, apoštoli. Sú to ľudia aj materiálne chudobní a skromní, ale sú to zároveň ľudia, ktorí sa pred Bohom nevystatujú svojimi výkonmi. Nepokladajú sa pred Bohom za akýchsi rovnoprávnych obchodných partenerov, ktorí si pre svoje skutky uplatňujú nárok na zodpovedajúcu odmenu. Sú to ľudia, ktorí sa aj vo svojom vnútri považujú za chudobných (biednych, hriešnych, odkázaných na Božiu pomoc), ktorí sa chcú dať, nechať, obdarovať Bohom.
Terezka z Lisieux hovorila, keď sa jej pýtali, že s akými zásluhami sa chce pred Boha postaviť, tak že s prázdnymi rukami – pochváli sa predsa jeho zásluhami. Symbolicky otvorené ruky však opisujú ducha chudobných – sú totiž pripravené pre Božiu darujúcu dobrotu. (Vedia, že sú závislí na Bohu.)
Evanjelista Lukáš hovorí len o chudobných, Matúš pridáva chudobní v duchu... aby nevznikol dojem, že chudoba o ktorej tu je reč je čisto iba materiálna záležitosť. Čisto materiálna chudoba totiž tiež nespasí človeka. /Aj chudobný môže byť pyšný na svoju skromnosť a nenáročnosť./ Alebo srdce tých, ktorí veľa toho nevlastnia, môže byť zatvrdnuté a zatrpknuté, zlé – vo vnútri môže byť plné pachtenia po mamone, majetku, môže teda zabúdať na Boha /byť ďaleko od Boha/ a bažiť, naháňať sa len po materiálnych dobrách.
Na druhej strane táto chudoba nie je tiež ani čisto duchovným postojom. Aby sme si to nejako nezľahčovali. /Isteže radikálny postoj, ako sv. František, ktorý opustil všetko a žil celkom materiálne chudobne, nie je určený pre všetkých./ Ale, ako hovorí Sv. Otec Benedikt, potrebujeme spoločenstvá, ktoré žijú chudobu a jednoduchosť, skromnosť. Títo ľudia – a mohli by sme medzi nich patriť aj my, majú ukazovať, že majetok máme chápať ako prostriedok pre službu druhým, nie ako jediný cieľ života.
„Mať - akoby sme nemali.“ (1Kor 7,29)
A aj samotná Cirkev, ako celok, si má byť vedomá, že má byť rozpoznateľná ako spoločenstvo chudobných. Mali by sme sa učiť žiť skromne. Každá obnova Cirkvi môže vzísť iba od tých, ktorí žijú tú istú odhodlanú pokoru a dobrotu pripravenú slúžiť.
Druhá polovica blahoslavenstva nám za takýto život sľubuje nebeské kráľovstvo. „Ich je nebeské kráľovstvo.“ Na svätých to môžeme vidieť najlepšie. Svätí to Božie kráľovstvo už prežívajú a sprítomňujú naozaj už tu na zemi. To je aj naša úloha, a zároveň to bude aj naša odmena.
