Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení

Ide tu o ľudí, ktorí hľadajú opravdivú spravodlivosť a opravdivé dobro. Sú to ľudia túžob. Túžia po dobre. Neudúšajú v sebe ten nepokoj srdca, ktorý človeka vedie k tomu, čo je väčšie, lepšie, krajšie. Nenechajú si udusiť nikým a ničím ten nepokoj – tú túžbu. Dokonca sú schopní prelamovať aj tzv. diktatúru zvykov. Najmä tých zlých samozrejme. /Prekonávajú aj to, čo je akoby zabehnuté, ale v skutočnosti zlé – sú nespokojní a chcú urobiť svet spravodlivejším, ľudskejším./ Poznáte tie frázy – to tu takto fungovalo vždy... Všetci kradnú, tak čo... ale oni sa pýtajú – nie ako to robia všetci, ale ako chce Boh, aby sme to robili, aby to bolo dobré a správne. To je tá túžba po spravodlivosti. A Ježiš sľubuje, že táto ich – verím, že je to aj naša - túžba bude raz iste nasýtená. 

A ešte jeden detail – tí, ktorí sú lační a smädní po spravodlivosti – sú vlastne lační a smädní aj po pravde. A pravdou – skutočnou pravdou je Ježiš a Jeho učenie – teda tí, ktorí sú lační po spravodlivosti, pravde, sú vlastne lační po Kristovi. Potvrdzuje to aj výrok Edity Steinovej: „Kto poctivo a vášnivo hľadá pravdu, ten je na ceste ku Kristovi.“

A tí, ktorí sa ho vydajú hľadať, on sa im dá nájsť. „Hľadajte a nájdete.“ Aj o týchto ľuďoch teda hovorí toto blahoslavenstvo – o takomto smäde a hlade, ktorý je blažený, pretože vedie ľudí k Bohu, ku Kristovi a tak otvára ich srdcia i celý svet pre Božie kráľovstvo. S tým súvisí ďalšie blahoslavenstvo:

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Orgán, ktorým možno uvidieť Boha je srdce. Iba rozum teda nestačí.

Srdcom sa rozumie práve táto vnútorná súhra ľudských síl vnímania, pri ktorej je v hre aj pravá prepletenosť tela a duše – to patrí vlastne k celosti človeka. Človek by mal vedieť prijať svoju telesnosť aj duchovnosť – a postaviť telo pod disciplínu ducha. Tak vzniká otázka – ako sa vnútorné oko človeka môže stať čistým? No cez cestu očisťovania. S touto tematikou sa stretávame v Žalme 24: „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten čo má ruky nevinné a srdce čisté.“

Pred bránou chrámu vzniká otázka, kto tam vlastne smie stáť - v blízkosti živého Boha? Podmienkou sú nevinné ruky a čisté srdce. A aby ľudia hľadali Božiu tvár. Pýtanie sa na Boha, hľadanie jeho tváre – to je prvá podmienka pre výstup, ktorý vedie k stretnutiu so živým Bohom.

A ako na to? No cez Ježiša - on Boha vidí – stojí pred ním tvárou v tvár.

Boha uvidíme teda vtedy, keď vstúpime do Kristovho zmýšľania. A to očisťovanie srdca sa uskutočňuje práve v nasledovaní Krista a v zjednocovaní sa s ním. Ako hovorí Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) Teda celým záverom tohto všetkého je – poznávať Krista, milovať Krista, nasledovať Krista. K tomu nás vlastne stále Ježiš nabáda.

Po štyroch blahoslavenstvách, ktoré uvádza Lukáš – nasleduje ešte štyrikrát beda: Beda vám boháči, beda vám nasýtení, beda vám, čo sa smejete, beda ak vás budú všetci ľudia chváliť.

Ľahko tu spoznávame opačné postoje - v porovnaní s blahoslavenstvami, oni držia človeka naviazaného na to, čo je zdanlivé, provizórne, vedú ho k strate vlastnej výšky a hĺbky a tým aj k strate Boha a blížneho a tak aj do vlastnej záhuby. Zvolania beda – nie sú kliatby, nie sú výrazom nenávisti, ani závisti, ani nepriateľstva – ale ide tu o varovanie, ktoré chce zachraňovať. Aby sa tí bohatí, nasýtení atď. trošku nad sebou zamysleli.

Vízia reči na vrchu sa môže zdať byť niektorým týmto svetákom ako náboženstvo neschopných ľudí, ktorí nedorástli pre poriadny život a preto sa im chcú akoby pomstiť /akoby zo závisti/ tým, že blahoslavia svoje zlyhania /Blahoslavení pre ... chudobu, plač, hlad.../ a tupia silných, úspešných a šťastných.

Oni predsa nechcú nejaké budúce šťastie, oni si chcú užiť život tu a teraz a mať raj na zemi a nechcú sa nechať brzdiť najkými výčitkami.

Ale kde vedie ktorá cesta - k čomu? To stojí za zamyslenie.