Tu vidíme súvislosť medzi Božím synovstvom a kráľovstvom pokoja. (Tí, ktorí sa snažia budovať Božie kráľovstvo, ktoré je kráľovstvom pokoja – dostávajú pomenovanie Boží synovia.) Preto nás toto blahoslavenstvo pozýva k tomu, aby sme boli a aby sme konali to, čo koná skutočný Boží Syn - Ježiš a tak sme sa aj my sami stali naozaj „Božími synmi“. Začína sa to týmto základným rozhodnutím, o ktoré prosí apoštol Pavol: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom.“ (2 Kor 5,20) Rozpad vzťahu s Bohom je východiskovým bodom všetkej ľudskej skazy, obnovenie tohto vzťahu je zas základnou podmienkou pokoja vo svete. /Ak je v neporiadku môj vzťah s Bohom,  určite nie som tvorcom pokoja./  Iba človek zmierený s Bohom môže byť zmierený a žiť v harmónii aj sám so sebou a iba človek zmierený s Bohom a sám so sebou môže prinášať do prostredia okolo seba i do celého sveta pokoj.

Pre potvrdenie citát od Thomasa Mertona: „Nežijeme v pokoji s druhými, pretože neprežívame pokoj ani vo vzťahu k sebe samým. A pokoj k sebe neprežívame preto, lebo nežijeme v pokoji s Bohom.“

Pokoj na zemi je Božia vôľa a zároveň veľká úloha pre každého človeka. /Stojí za to spytovať si svedomie – čo všetko sa snažím robiť ja vo svojom okolí, aby som doň prinášal Kristov pokoj?/ Našou jasnou prioritou by malo byť zmierenie sa s Bohom a prehlbovanie nášho vzťahu s ním. Dnes totiž až príliš jasne vidíme, že tam, kde človek stratil Boha z dohľadu, rozpadá sa aj pokoj a násilie vládne s nevídanou krutosťou.

Ako je to ešte s pochopením toho pokoja?

Lebo Ježiš hovorí o rôznych pokojoch – nedávam vám ako svet dáva, ale svoj pokoj vám dávam. Čiže on nám nedáva akýsi falošný pokoj, ktorý môžeme chápať asi takto: - nebudem do toho vŕtať, nebudem sa do toho starať, neozvem sa, nevšímam si - len nech je pokoj. Nemôžeme nikdy obetovať pravdu, spravodlivosť, čestnosť v mene pokoja a za každú cenu... Niekedy sme nútený vstúpiť do konfliktu, nevytvárať si falošné alibi – ja sa nestarám – je našou povinnosťou sa starať.