Nech je týchto pár podnetov našou prípravou na blížiacu sa nedeľu Pánovho krstu. Krst ku ktorému vyzýval Ján Krstiteľ mal byť vyjadrením obrátenia, ktoré novým spôsobom a navždy chce určiť celý život človeka. Bolo to veľmi vážne a radikálne rozhodnutie – celkom zmeniť svoj doterajší zlý život.
K Jánovmu krstu patrila aj určitá (v našom chápaní) spoveď – vyznanie hriechov. Judaizmus ako taký už vtedy poznal viacero, väčšinou formálnych, vyznaní hriechov, ale poznal aj celkom osobné vyznanie.
V Jánovom krste ponorením do vody môžeme vidieť symboliku smrti a aj symboliku života. Pri ponorení pod vodu je prítomná symbolika smrti /ako pri potope sveta/. A pri vynorení je prítomná symbolika očisty a nového života – akoby pod vodou ostávajú pochované naše hriechy a my sa očistení od hriechov rodíme do toho nového života, v ktorom sa snažíme už staré hriechy naozaj zanechať a žiť lepšie.
Zaujímavá je otázka prečo sa dáva pokrstiť Ježiš? Veď Jánov krst bol snahou odložiť starý život a začať život nový. Ako mohol Ježiš skončiť zo starým, zlým životom a začať nový, lepší život?
V Jánovom krste bolo treba vyznať hriechy a Ježiš predsa žiadne nemal? Veď aj Ján hovorí, že by sa mal dať on pokrstiť Ježišovi a nie, že by on prosil o krst jeho.
Ježiš mu na to však odpovedá: „Len to nechaj, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“
Nie je ľahké rozlúštiť zmysel tejto tajomnej odpovede.
Je dôležité aký zmysel priradíme slovu „spravodlivé“? Vo svete, v ktorom žil Ježiš je spravodlivosť odpoveďou človeka na Tóru, je prijatím celej Božej vôle, Božieho zákona. Ježiš sa tu teda ukazuje ako ten, ktorý celkom plní Božiu vôľu a Boží zákon.
A je tu prítomná ešte táto hlboká symbolika.
Tí, ktorí sa dávajú pokrstiť, pri zostupovaní do vody vyznávajú svoje hriechy a túžia sa zbaviť záťaže svojej hriešnosti – akoby v rieke Jordán – nechali celú svoju hriešnosť.
Ježiš si dokonca naložil na svoje plecia bremeno viny celého ľudstva (všetkých ľudí – aj tých, čo v Jordáne neboli a nikdy nebudú) a zniesol ich do Jordánu. Svoje účinkovanie začína tým, že vstupuje na miesto hriešnikov – medzi nich – pripočítava sa k hriešnikom a berie tie hriechy na seba. Ježišov krst je zostúpením do domu Zlého, zápasom so Silným, ktorí drží človeka vo väzení – a naozaj ako nás často držia v zajatí bezmenné sily, ktoré s nami manipulujú.
Tak je vidieť úzky súvis medzi Ježišovým krstom a smrťou na kríži. Krst je pre neho prijatím smrti za hriechy ľudstva. Lebo až na kríži bolo zaplatené za všetky tie hriechy ľudstva. Takto sa dá vysvetliť aj to – prečo je v Ježišových rečiach na viacerých miestach v evanjeliách - slovo krst – označením jeho vlastnej smrti (porov. Mk 10,38 – Lk 12, 50).
A ešte v evanjeliu čítame o tom, že sa otvára nebo a počuť záhadný hlas, ktorý hovorí: „Toto je Môj milovaný syn“. Boh potvrdzuje a sám vydáva svedectvo Jánovi Krstiteľovi, ktorý počuje tento hlas (ostatní pravdepodobne nepočuli), že Ježiš je naozaj jeho Milovaný Syn. A potom je tu opis niečoho, čo sa zjavilo ako holubica - evanjelista opisuje teda niečo, čo nevie opísať – iba sa to podobá na holubicu. Môžeme tu vidieť zjavenie tajomstva trojičného Boha. Otec, Syn, Duch Svätý.
A tak ako je tento moment začiatkom Ježišovho verejného účinkovania – tak môžeme vidieť prepojenie so slovami Zmŕtvychvstalého Krista: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, ktoré sú začiatkom verejného účinkovania jeho učeníkov. A do dnešného dňa sú poslaním aj pre nás.
