Cesty poznávania Boha v dejinách ľudstva

Smelo môžeme povedať, že každý človek má svoju individuálnu cestu  poznávania Boha. Aj keď pochádzame z rovnakého prostredia, naša cesta k Bohu je zaujímavá práve tým, že má  rôznu formu, hĺbku, spôsob, intenzitu, dej, príčinu.

Náboženskí ľudia všetkých čias verili, že svet je plný znakov a stôp božstva. V mimoriadnych, podivuhodných, ba i hrôzostrašných prírodných javoch, ako nádhera vesmíru a živej prírody, divy mikrokozmu a hviezdnych systémov, blesk a hrom, sopky a zemetrasenia, búrky a morské vlnobitie, nevyčerpateľná plodnosť prírody, fascinujúce stretnutie muža a ženy, hlas svedomia vždy tušili božské tajomstvo. Neskoršie to už neboli mimoriadne skúsenosti, ktoré vyvolali údiv, ale pevný a predsa pružný poriadok v prírode, jej pravidelnosť a harmónia. Ako sa toto všetko dá vysvetliť, ak nie zásahom vševediaceho a všemohúceho Ducha?

Tento uzáver stojí na začiatku každého náboženského zmýšľania a tu treba hľadať i začiatok všetkých duchovných vied, na prvom mieste filozofie. Veľkí myslitelia všetkých čias a národov, bádajú po hlbšej skutočnosti, po pôvode a príčinách sveta a vesmíru, sa znova a znova stretali s predstavou Boha.

Počnúc asi 6. Storočím pred Kristom nachádzame v Európe mysliteľov,  ktorí si kriticky všímali náboženskú prax, jej tradície, a usilovali sa o poznanie Boha cestou rozumovej úvahy.  Platón hovoril o Idei dobra a krásna, Aristoteles o Nehybnom hýbateľovi, Plotinos o Jednom a Nad-Jednom.  V tom istom období vznikali aj v Ázii významné myšlienkové prúdy, poväčšine mystickej povahy. Od týchto historicky známych  počiatkov filozoficko-mystického premýšľania o Bohu, Božskom, Božstve až po naše dni jestvuje nepretržitý rad mien väčších alebo menších mysliteľov, ktorí sa zaoberali nevýslovným tajomstvom, skrývajúcim sa za prírodou, ale najmä v ľudskej mysli samej.

Boh filozofov však nie je priamo tým živým a osobným Bohom, o akom hovorí Sväté písmo, ale dôvodom sveta, čímsi nepodmieneným, absolútnym, čo nemožno  pomenovať určitým osobným menom, ale iba abstraktne charakterizovať.

Isteže, Boh nekonečne presahuje všetky ľudské poznávacie schopnosti, filozofická úvaha však môže Boha dostatočne odôvodniť.

Viem, komu som uverila i keď som nevidela, cítim dotyk objatia i keď bez konkrétnych ramien, cítim  nesmiernu lásku, i keď bez konkrétnych dostatočných zásluh, cítim istotu, že Boh je ten, ktorý nikdy neopustí, na koho sa môžem vždy a v každej situácii spoľahnúť.

Podľa knihy:  A. H. Mateje:  „Viem, komu som uveril“

Spracovala: Anna Václavová