« Späť

Nerobme si z hrobov oltár nášho Pána

Nerobme si z hrobov oltár nášho Pána

Chcem napísať tento môj príspevok veľmi citlivo, a uisťujem vás, že nechcem nikoho uraziť. Viem, že pamiatka na našich drahých zosnulých môže byť v mnohých prípadoch ešte veľmi čerstvá, ale aj taká, že bolí stále, a akosi sa nedá zahojiť...

Tak, ako každý rok, aj dnes, už o pár dní, oslávime sviatok všetkých verných zosnulých v Pánovi, a navštívime hroby našich blízkych, a budeme ich chcieť ozdobiť krásnou výzdobou, ktorú sme na tento účel zakúpili.
Dobre čítate, moji milí, iba ozdobiť prázdny hrob, lebo dušička nášho zosnulého v ňom nie je. Dušička nášho drahého je už u Otca, a povedzme si so všetkou vážnosťou, ona takéto ozdoby nepotrebuje.
Ideme teda ozdobiť prázdny hrob, hlinu, miesto, v ktorom sme síce pochovali našich blížnych, ale kde oni nezotrvávajú.
Pochopme, prosím, že žiadna, aj tá najkrajšia ozdoba na svete, ktorú položíme na prázdny hrob, v ktorom spočívajú už iba kosti našich najdrahších, nebude mať žiadny osoh pre ich dušu.
Všetko to krásne, ktoré obratom zmokne, alebo zapadne snehom, zvädne, zhnije, je iba pre potechu našich očí. Iba pre nás. Žiadny iný účel to nesplní.

Ak chceme, zapáľme aspoň sviecu, ktorá predstavuje živého Krista, večné Svetlo, ktoré svieti v tmách, a ku ktorému duša ihneď po smrti smeruje...

Prečo toto všetko píšem? Nie preto, aby som vás zarmucovala, alebo chcela vyvolať vášne, alebo rozhorčenie, alebo dokonca nenávisť, že nechápem, lebo...

Píšem to preto, aby sme si ako kresťania uvedomili, kde skutočne duše našich drahých zosnulých sú, že sú u Pána, ktorý jediný má v tejto chvíli na ne nárok. Keďže za nás zomrel, a vykúpil nás svojou predrahou Krvou, veríme, že človek ihneď po smrti smeruje ku Nemu, ako Pánovi Neba i Zeme, ako Pánovi nad životom i smrťou, a že On jediný vie, kde sa duše našich drahých práve nachádzajú. My môžeme iba dúfať, že sú zachránené. Že sú už v nebi, alebo ešte v očistci.

 

A preto by sme si mali uvedomiť, že nie krásne vence naši drahí zosnulí potrebujú, ale modlitby, sväté omše a plnomocné odpustky, na ktoré naše dušičky s veľkou nástojčivosťou čakajú. Im nepomôže ani jeden veniec, aj keď prinesený z lásky na ich hrob, ale sv. omša, ktorá je za nich odslúžená, a nami venovaná.

 

Nepodporujme tento turizmus za vencami, ktorý sa v dnešnej dobe tak veľmi rozmohol. Našim drahým neposlúži, nanajvýš tak polahodí nášmu oku, ale to je všetko.
Nebojte sa, že susedia pozostalých vás budú ohovárať. Nebojte sa povedať, že peniaze, ktoré ste mali položiť na prázdny hrob, ste využili pre živých. Áno, pre živých, ktorí to naozaj potrebujú.
Skúste ich poslať na charitu, na misie, skúste si adoptovať na diaľku černoška, ktorý z vašich peňazí bude študovať, ale aj jesť, a piť. Je tam obrovská chudoba, a obrovská bieda, obrovský hlad...
Mŕtvi naozaj nepotrebujú predražené honosy, a honory, ktorými chceme ukázať lásku pred svetom, že ich veľmi milujeme.

 
Jediné, čo si naozaj ozdobme, je naše srdce. Ozdobme si ho živým Kristom, a toho im na ten hrob prinesme.
 

Nech sú nám v tom príkladom naši drahí kňazi, ktorí nepotrebujú klásť na mŕtvy hrob kvety.

Kvety dajme živým. Obdarujme nimi rodičov, manžela, manželku, dokiaľ nám ešte žijú. Preukážme im svoju lásku, kým je ešte čas...

Našim drahým zosnulým preukážme lásku tak, že za nich dáme odslúžiť sväté omše. A že my sami osobne sa na nich zúčastníme a obetujeme za nich sv. prijímanie, najväčšiu obetu, ktorá sa nám ponúka na oltári.

Nič väčšieho a drahšieho totiž im už nemôžeme venovať.

Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nad nami, aj nad dušiami v očistci.

 
 
 

obrázok: oltár nášho Pána v kostole sv. Jakuba v Levoči, ktorého autorom je majster Pavol
https://spis.korzar.sme.sk/c/7790703/pozrite-si-zrestaurovany-hlavny-oltar-majstra-pavla-v-levoci.html

Ďalej
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Článok tu už visí viac ako 2 dni, nikto ho nekomentoval, nikto mu nedal hviezdičky.... Tak budem teda odvážna, a napíšem IBA môj subjektívny názor. Je to môj názor, nikomu ho nevnucujem. Nikomu ho nenatískam, ale potrebujem to zo seba dostať...

Na úvod: Článok sa dotýka aj mňa, nakoľko som stratila muža v pomerne mladom a dosť atraktívnom veku, moje deti stratili ich otca v rannom detstve a pred pubertou.....
Je to len môj názor, nikomu ho nevnucujem: Každý nech si hrob upraví podľa seba, podľa svojho vedomia a svedomia..... ak si pozostalý ten hrob aj vyčančá, neviďme v tom nič zlé. Jedine Kristov hrob bol po zmŕtvychvstaní prázdny. V našich hroboch (či detí, manželov, v hroboch našich milovaných zosnulých) odpočívajú ich fyzické telá, ktoré sa možno už časom rozpadli na prach.... ale tie isté telá čakajú na svoje vzkriesenie, budú oslávené, a preto sa nedá hovoriť len o prázdnom hrobe....(aj keď ich duša je buď v nebi alebo v očistci, dúfajme, že už inde naozaj nie) ! Lebo: aj s mŕtvym telom sa má zaobchádzať s úctou (napríklad pri pitve), a v tom čase už tiež nie je v tom tele duša.
Cintorín je miestom modlitby. Niekedy sa na cintoríne slúžia aj sväté omše, napr. 2.11., cintorín je miestom piety, ticha, nemá sa tam bicyklovať ani fajčiť, či venčiť psov a ani inak sa hlučne správať.... Pri katolíckom pohrebe kňaz pokropí hrob svätenou vodou, ľudia s kňazom sa modlia, spievajú, trúchlia, plačú... preto je cintorín posvätným miestom, kam výzdoba určite patrí, tak ako patrí aj do kaplniek (náročky píšem o kaplnkách, aby si v nich niekto neprestavoval prítomnosť Krista vo Sviatosti Oltárnej).
Takisto kríže na krížnych cestách a malé kaplnky v poli po našich predkoch tiež boli naisto posvätené kňazom, aj ke´d dávno. A je pekné, keď ich vidíme ozdobené kvetmi, vieme, že sa o tieto míľniky dávnejších čias starajú kresťania. U Boha neplynie čas. My žijeme v čase s našimi spomienkami a smútkami. Nie je pravda, že čas všetko zahojí. Z vlastnej skúsenosti viem, že raz prežívame obdobie intenzívnejšieho a niekedy menej intenzívneho trúchlenia, pretože zomrelý chýba. Aj náš, ten konkrétny hrob bol spočiatku dosť ozdobený. Deti boli malé, otec na 1. Vianoce chýbal, tak na hrobe boli aj anjeliky, kresby, aj napísané odkazy na papieri, zaťažené kameňmi, kvety, ikebana, sviečok dosť veľa, dokonca aj jemne ozdobený smrečok tam našiel na krátky čas svoje miesto. Teraz máme malý pomník z tmavého kameňa, na hrobe platňa, bývame v inom meste.... všetko sa mení, všetko plynie.... A napriek tomu je namieste okrem modlitieb, svätých omší vyzdobiť aj kríže popri ceste, aj kaplnky, aj hroby našich zosnulých kvetmi, či už na ich sviatok alebo aj cez rok... V opačnom prípade by mohol byť cintorín považovaný len ako miesto v prírode tak, ako hociktorá lúka alebo háj.
Neverím, že (aj v tomto Dušičkovom čase) platí nepriama úmera: bohato vyzdobený hrob kvetmi a množstvom sviečok = málo modlitieb, málo, resp. žiadne odslúžené sv. omše za zosnulých a takisto neplatí: jednoducho vyzdobený hrob, prípadne len jedna „zatúlaná“ sviečka = veľa modlitieb, sv. omší a obiet za duše v očistci. Človek chýba, potrebujeme sa stíšiť v modlitbe, tak aj kvietok pribudne. Zomrelý to nepotrebuje, potrebujeme to my. Niekto viac, niekto menej.... Ale rozhodne nechcem zostať zahanbená pred Ježišom, že som neplakala s plačúcimi, že som sa neradovala s tými, ktorí sa tešia... je na každom z nás, ako si vyzdobíme miesto posledného odpočinku našich blízkych, kde môžeme smútiť, plakať, modliť sa alebo len ticho uvažovať.... „Šťastný“ je ten, kto má miesto posledného odpočinku svojho blízkeho. Moja kolegyňa stratila muža tiež v mladom veku. Horolezec Peťo Božik zahynul v Himalájach, zanechal dvoch malých synov a pretože jeho telo ešte nenašli, tak mu rodina spravila pomník v jeho rodnej dedine. Aby mali kam ísť smútiť....

Myslím si, že Evkin článok chcel skôr poukázať na striedme kresťanstvo nielen v období Dušičiek, ale aj Vianoc aj Veľkej noci....
Keďže každý máme iný „prah bolesti“ pri prežívaní smútku, samoty, ticha, radosti, aj sviatky prežívame každý trochu inak. Sme ľudia, každý z nás je iný, jedinečný. Stvoriteľ vložil do každého z nás iné potreby, iné dary, inú originalitu. Ale zároveň do nás vložil jediné prikázanie lásky: „... a miluj svojho blížneho ako seba samého!“ A ke´dže som úprimná a dokonca som sa už rokmi konečne naučila mať rada aj seba samú, tak som napísala tento komentár. Musela som.... lebo som sa pri čítaní tohto článku necítila „v pohode“.
Odoslané 26.10.2017 21:17.
Veľmi oceňujem tento blog a sama som mala v úmysle niečo podobné napísať. Pretože tiež pozorujem ten fenomén v rodinách, že si ľudia za živoa nedokážu tak zjavne prejaviť úctu a náklonnosť a potom sa to akosi kompenzuje, keď ten drahý už medzi nami nie je. A teda tiež by som povedala- využívajme čas na materiálne dary, kvety... za života. Naozaj veľmi oceňujem pravdu, ktorú pani Evka zdôrazňuje: využiť bohatstvo sv. omše pre dobro našich zosnulých a upínať pohľad na to kde v skutočnosti sú. Zároveň mi napadlo aj to, čo už predo mnou komentovala pani Anka, že hoci duša našich drahých je už pri Bohu, chodíme vzávať úctu telu, ktoré tu žilo. Je pozoruhodné- čo hovorí duša z očistca sv. Gertrúde Veľkej ohľadom plaču za zosnulými: ako niečo, čo je prejav veľkej lásky a dušu to potešuje ak prejav dobrého priateľa, ktorý s ním súcití. Vence isto tak nepomôžu ako obetovaná sv.omša, ale teraz mi tak dochádza, že tieto veci sa predsa nevylučujú- a každý skutok urobený z úprimnej lásky má hodnotu. A verím, že večnú emoticon
Odoslané 26.10.2017 23:08.
V sobotu sme odprevadili nášho otca, ktorý nás opustil 25. Takže je to všetko veľmi čerstvé. Pamätám si, ako to bolo s pohrebmi kedysi. Teda po roku 1980. Často ľudia zomierali doma. Kňaz prišiel do domu, kde sa už ľudia hodiny modlili pri rakve. Potom bola procesia ku kostolu. Teraz sa to všetko zjednodušilo a rozlúčka je iba v dome smútku po svätej omši. Uvedomil som si, že tie niekdajšie zvyky mali svoj význam. Gestá, truhla, procesia atď. to všetko napomáhalo spracovať bolesť. S mojou manželkou, taliankou, sme sa v dome smútku začali modliť pri truhle svätý ruženec. Až po piatom desiatku sa to začalo podobať na modlitbu. S mojim otcom sme sa spolu modlievali ruženec. On sám sa modlieval každý deň všetkých dvadsať desiatkov. Modlitba, ako všetko, potrebuje čas a vytrvalosť. Moja manželka počas modlitby zakúsila pohladenie jej anjela strážcu. Skutočne sme to potrebovali.
Všimli sme si, že ľudia sú ubehaní utrapení. Nieje pravdou, že v tejto dobe sa nedá žiť ináč. Môj otec žil ináč! Hoci bol roky sám, vytrvalo sa modlil a často pristupoval k sviatostiam. To ho pretváralo. Hoci mal 86 rokov a veľa trpel, nechcel zomrieť. Miloval život! Tešil sa z prírody, zo zvierat, zo svojich pravnúčat. Vždy s ružencom v ruke. Raz nám prezradil, že jeho obľúbenou pesničkou je “za mna i za teba tam na kalvárii stojí kríž”.
Tým chcem povedať, že každý si musí nájsť svoj spôsob prežívania bolesti.
Často sa zdôrazňujú skutky telesného milosrdenstva. Aj skutky duchovného milosrdensva sú dôležité. Arský farár sv. Ján Mária Vianney niekoľko rokov pred smrťou, nebol veľmi ochotný rozdávať peniaze chudobným. Radšej ich posielal na slúženie svätých omší za duše v očistci.
Svätá Katarína z Bologne povedala: čo som neobsiahla na príhovor svätých, to som obsiahla na príhovor duší v očistci.
My sa modlíme za ne a ony sa budú modliť za nás.
Tak, ako je to každý deň v talianskej farnosti San Damiano Piacentino, kde sa každý deň šesť hodín modlia za duše v očistci, a zvlášť za duše biskupov a kňazov. Mamma Rosa v tom bola vzorom.
Odoslané 30.10.2017 21:22.
Anna uplne s Vami suhlasim.
Odoslané 2.11.2017 16:20 ako reakcia na Anna Wechterová Krištínová.