Aký ste mali deň? Ten môj bol plný myšlienok a bojov s únavou... ale aj radosti, povzbudenia a objavov.

Ráno sme sa vybrali na omšu.... po viac menej prebdenej - petardovo - televíznej noci. Nakoniec sme zvíťazili v boji o "rozlepené oči."

Podarilo sa mi zaparkovať na prvý krát a tak som spokojne zakotvila v kostolnej lavici.

Niekoľko detí sa potuľovalo okolo jasličiek a mávalo anjelovi, ktorý na nich tiež kýval, keď mu hodili po pokladničky mincu.

Onedlho vyšiel kňaz a začala sa svätá omša. Pri čítaní evanjelia podľa Jána o tom, že na počiatku bolo Slovo a slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh, som sa zamyslela. Chcela som  vnímať kázeň, ale slová o správach premiešané s teologickými výrokmi som púšťala cez obe uši von. Bojovala som s únavou....

V tom z kazateľnice zaznela otázka: "Kto je vlastne to dieťa v jasličkách?"

Chlapec, ktorý sedel vedľa mňa sa pozrel na svoju mamu a zavrtel neveriacky hlavou: "Mami, to je farár a nevie, že to dieťatko v jasličkách je Ježiško?"

Bolo mu všetko jasné.... 

Nepotreboval premýšľať nad Slovom, ktoré sa stalo Telom... vedel že je. A aj to, že Ježiš nosil dary...

Nuž do konca omše som si priala len jedno.

Aby sme mali srdce, ktoré na rovinu pomenúva veci pravými menami.

Srdce, ktorému nestačí, ak drží malé dieťa, ale také, ktoré ide, aby Ježišovu lásku rozdávalo tým, čo to najviac potrebujú, aj keď vie, že môže byť odvrhuté, pokarhané a zneuctené...

Srdce, ktoré bije v hrudi človeka. Človeka, ktorý vie, že sa Boh doňho zamiloval vo chvíli keď mu daroval život...

 

To dieťa v jasliach je Ježiš.... Spasiteľ - Záchranca, ktorý prišiel kvôli mne, tebe - teda nám, aby nás objal v našom človečenstve...

Je to jasné aj vám, rovnako ako môjmu "kostolnému susedovi?"

Ježiš je tu. Nepotrebuje naše slová. On túži po nás...