« Späť

Keď vezmeme Básnikovi pero

Keď vezmeme Básnikovi pero

Dostávam veľa vianočných prianí... Niektoré osobné, iné menej... A tak chcem na oplátku priniesť jedno i ja... o Básnikovi, ktorý chcel písať nekonečne krásnu báseň a o "babrošoch", ktorých má v tomto svete vždy po ruke... Prianie o Bohu a o jeho nezbedných deťoch

 

Boh stvoril svet a túžil po tom, aby bol ako jedna nekonečne krásna báseň.

No len čo dal bodku za prvou stranou, už sa jeho pera chytili Adam a Eva... a niekoľko písmen prepísali po svojom. V tej chvíli sa v nich niečo zachvelo. Zistili, že ani had nie je vševediaci a nepozná Božiu gramatiku. Oklamal ich. Rýchle odhodili pero a skryli sa. V jednej chvíli sa ich zmocnil strach.

Božie pero v ich rukách bolo pokrivené. Roztrasené ruky sa márne pokúšali o krasopis. Ešte niekoľko krát ho vzali do rúk, ale ono písalo po svojom.

Boh zahorel smútkom a zmenil taktiku. Na istý čas si vzal farby.

Na dôkaz toho, že svet je krásny a že o ňom naozaj možno napísať báseň, poslal Noemovi dúhu. Abraháma zasa nadchol tmavou hviezdnatou oblohou.

Čas plynul. A On sa znova rozhodol vyexpedovať na zem nejaké perá, ktoré by pripomínali jeho deťom, že neprehral a že sa ešte len chystá na svoj triumfálny zápas. Poslal svojich prorokov, aby ohlasovali, že jeho Hráč sa ešte len zjaví. „Budú ho volať Knieža pokoja a mocný Radca a nakoniec bude ako tichý Baránok vedený na zabitie.“

Keď si tieto správy prečítali vladári a králi usmiali sa. A pomysleli si: „Príde vládca s ktorým si ľahko poradíme. Podľa predpovedí by držať jazyk na uzde a nemal by byť pomstychtivý, inak by ho predsa nemohli volať „Knieža pokoja.“

A keďže mal byť kráľom, bolo každému jasné, že sa musí narodiť v paláci...

Preto pri každej príležitosti narodenia kráľovského potomka si navzájom blahoželali, či posielali dary.

Boli si istí, že poznajú Boha a že sú to oni, ktorí teraz píšu tie pravé dejiny. Majitelia pravdy a moci. Majitelia pozemkov a výsad. Tí, ktorí boli niekým – a nie iba poddaným.... veď mali svoje paláce, dosť peňazí... a mnohé iné privilégia. Mohli si robiť čo sa im páčilo. Vydávať zákazy i príkazy.... A Boh, musel byť s nimi  spokojný...

Aj Farizeji si mysleli to isté. Slúžili mu a čakali Mesiáša. Bohatého a hlavne takého, ktorý ich pochváli. Veď zachovávali všetky príkazy a snažili sa neporušovať ani zákazy, prinášali obety, stretávali sa s ľuďmi... A vo svojich očiach boli naozaj (slepo) svätí... Beda tomu, kto by bol proti nim preriekol čo i len slovo.

 

A Boh? Prestal presviedčať svet. Dovolil ľuďom, aby písali. A aby písali dejiny po svojom. Zasahoval iba tam, kde to bolo nevyhnutné. Chudobnej vdove, ktorá nemala čo jesť poslal proroka Eliáša. Zaplietol sa do Tobiho rodiny, lebo videl, že práve on Tobi mu verí a ide za jeho láskou aj cez mŕtvoly a tmu. A nezabudol ani na moabskú pohanku Rút...

 

Keď Boh videl, ako sú jeho deti spokojné a celkom presvedčené, že majú v rukách svoju moc a keď sa Herodes vytešoval z bohatstva svojho paláca, či Pilát z vlády, ktorú mu zverili Rimania, zamiešal znova karty.

Dotkol sa srdca ženy, ktorú dovtedy nikto nepoznal (ani Jozef) a jej meno bolo Mária.Znova vzal do rúk svoje pero a začal opravovať pravopisné chyby pozemských detí. A robil to v tichosti, pretože mu bolo jasné, že nie sú schopné načítať jeho gramatiku.

Stačí im tá ich – istá, navonok úhľadná, a hlavne netúžiaca po zmene či po znova prečítaní toho, čo bolo raz napísané.

Jeho pero do jej lona mladej ženy napísalo: „Ja – nový život.“

Nevedel o tom žiaden vládca ani veľkňaz. Ten ktorý v Márii rástol bol skrytý pred očami tohto sveta. Jej pokora však presvedčila spravodlivého Jozefa a on ju na slová Anjela prijal za manželku.

Obaja chránili toto tajomstvo pre mocnými. Navzájom si strážili svoje rozochvené srdcia a spolu kráčali aj do Betlehema.

Veď vladár sa rozhodol, že si pomastí brucho. Zistí, koľko má poddaných vo svojej krajine a preto vyhlásil sčítanie ľudu...

No Boh mal dosť nezmazateľného atramentu, aby svojim perom v tvrdosti betlehemského ľudu našiel pre svojho Syna miesto.

Nevzdal sa ani keď počul, ako pred Jozefom zabuchol krčmár dvere a povedal: „Practe sa mi spred očí! Tu pre vás nie je miesto! Už mám plno!“ A nevzdal sa ani vtedy, keď videl, ako si mädlí ruky, pretože má konečne vo svojej „firme“ zisk.

 

Až na konci mesta. Mimo tvrdých ľudských sŕdc. Ďaleko od palácov, od veľkňazov, od farizejov, jednoducho od tých, ktorí sa cítili byť kompetentní na to, aby rozhodli, či toto dieťa je Mesiáš alebo nie, Boh sa rozhodol napísať prvú stránku Vianoc. V maštali. Na sene. Na slame. V chlade.

Hodnota Božieho papiera sa nemeria v jeho kvalite, ale v tom, čo je na ňom napísané.

Nepotreboval veľký dom, ani zámok, ani hrad, ani synagógu aby oslávil narodenie svojho Syna. A nepotreboval ani dary od Herodesa.

Boh ho svojim perom ignoroval. Neposlal mu oznámenie o narodení svojho Syna. A neposlal ho ani predstaviteľom synagógy. Aj tak by ho nepochopili... Vysmiali by sa a s istotou by tvrdili, že Knieža pokoja sa musí narodiť aspoň v nejakom kniežatstve a hlavne vznešeným rodičom, nie takým obyčajným ako boli Jozef a Mária.

A tak Boh pokračoval po svojom... Pozvánku na oslavu narodenín malého Ježiša poslal pastierom a mudrcom, čo nesedeli ako žaba na svojich pokladoch a vedomostiach, ale skúmali a pýtali sa, čo im Pán pripravil do života. Čo im chce povedať? A boli hladní... Hladní po láske....

Keď sa vydali na cestu a zaklopali na brány Herodesovho paláca s otázkou: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ?“ Herodes stŕpol od strachu. Bál sa o svoju stoličku. Nebol pripravený sa s niekym deliť o moc. Veď práve počítal svoje poddané ovečky, ktoré mu majú platiť dane... No navonok zahral prívetivého hostiteľa. A keby nie anjela, ktorý pošepkal mudrcom, aby sa inou cestou vrátili späť a zďaleka obišli kráľovský palác, Boh by sa musel znova pokúsiť o zmenu taktiky...

Prekvapený Herodes sa zachvel, keď zistil, že je oklamaný... a že nemá svoju moc pevne vo svojich rukách... A keďže mu chýbal meč pokory, vytiahol ten, čo mal blízko srdca – meč nenávisti a smrti. A vydal rozkaz: „Choďte a zabite chlapcov – deti od dvoch rokov nižšie...“

Ako sa Boh musel pozrieť so smútkom na zachmúrenú tvár tohto vládcu. Jeho moc spočívala v potláčaní a ničení iných.

Vzdychol si a znova vzal do ruky pero. Poslal anjela a ten prikázal Jozefovi, aby vzal v noci dieťa a odišiel s ním ďalej...

 

Boh sa nevzdáva....

Neustále píše svoju báseň tohto sveta.

Báseň o tom, ako poslal pre teba i pre mňa svojho Syna. A prehovára ku mne i k tebe:

„Neboj sa! Neboj sa robiť odvážne veci. Choď za hlasom svojho srdca. Prekonávaj cestu púšťou, ako to urobili mudrci.

Nezľakni sa Herodesa, keď ti prikáže, aby si šiel, niečo zistil a potom sa vrátil....

Neboj sa písať svojim životom ďalšie strany. Zaradím ich za tie, ktoré som napísal ja, živý Boh, pre teba.

Nedovoľ, aby ti druhí, vzali z rúk pero! Ale svojim napísaným a žitým slovom pomáhaj iným hľadať pravdu...

Obhajuj ju a ak treba, tak prekroč aj hranice dediny, či mesta, kde žiješ. Poslal som ti Ježiša, aby si mohol byť stále slobodný.

Neboj sa a netras sa o svoju „moc“ či „postavenie“ v tomto svete, veď Ja som s tebou aj v maštali a vždy ti dám poznať, kedy je treba odísť z Betlehema a nájsť si nové miesto.

Buď mojim perom! A píš nie to, čo chcú ľudia počuť, ale to, čo šepkám pre teba v hĺbke svojho srdca. Buď pokračovateľom v mojej básní o kráse stvoreného sveta....“

 

Mlčím. A ešte stále pozerám na jasle.

Boh mi dal notebook. A tak vám píšem prianie... spojené s modlitbou

Aby sme rovnako ako On prehovárali k sebe samým a k svojim blížnym ľudskou rečou, ktorá v sebe skrýva pokoru, nádej, lásku a pravdu...

Inšpiráciu nájdeme v Betleheme... na slame a na sene... V dieťati, ktoré nebolo zaujímavé pre média, ale pre človeka má i dnes nevyčísliteľnú cenu....

 

Požehnané Vianoce...