« Späť

Skúsený Boh a blato

Skúsený Boh a blato

Nosím so sebou papier a pero. Malý zošit, do ktorého si z času na čas napíšem, čo mi práve brnklo do nosa... Chodím s kožou na trh.... a dovoľujem iným, aby hodnotili, skúmali, s pohoršením či s radosťou prijali „kamienok blogu“, čo ma omína v „topánke.“

Nerobím to však preto, aby som „zámerne“ dávala svojim hodnotiteľom do rúk meč, ktorým mi majú odseknúť hlavu, ani preto, že si myslím, že viem „viac“ ako iní, ale iba preto, aby som sa podelila s tým, čo mi brnklo do nosa....

 

S tým, čo mi Boh dovolil, aby som „skúsila.“

 

Pred pár dňami som navštívila kamarátku z detstva.

Jej dve deti si ma po chvíli „ulovili“ a vtiahli ma do sveta farieb na tvár a bublinkovej plastelíny. Tvorili sme, maľovali. O chvíľu sme mali tváre ako indiáni a ruky neboli vyzdobené inak.

Ich mama povolila uzdu spomienkam.

„Keď sme boli také decká ako vy,“ začala so smiechom. „Modelovali sme všetko možné, ale z blata.“

„Z blata?“ Zazrela na ňu zhrozene dcéra.

„Fúj, to bolo nehygienické,“ pridal  pohoršene synátor. „Vieš koľko baktérii si musela mať na svojom tele? Ešte že si to prežila. To ste asi nemali ani antibakteriálne mydlo, čo?“

„Veru nemali,“ rozosmiala som sa. „Aj tak sme tu a sme živé a zdravé. Aj ja si na to dobre pamätám!“ obrátila som sa ku kámoške.

„Bolo to pri potoku. V ten deň sme vyrobili 24 panákov a boli sme celé od blata.“

„Ja som ti tým blatom potom maľovala aj okuliare,“ priznávala mama dvoch pohoršených detí, ktoré svojou mimikou dávali jasne najavo, že to čo hovoríme – je v ich reči „morbídne.“

„  potom, keď sme prišli k babke....“

„Určite ste dostali,“ doplnila nás princezná.

„Ale kdeže,“ mávla rukou jej mama. „Najskôr síce lapala po dychu, no keď videla akého panáka z blata (aj keď už bol bez hlavy) jej nesieme, len si vzdychla: „Aj hlina je boží dar.“ A potom nám povedala: „Choďte a umyte sa v potoku.“

„V potoku?“ Jakub nechápavo krútil hlavou. Znelo to ako poznámka o nevhodnom správaní. „Vieš čo všetko sa v tej tečúcej vode mohlo skrývať? Kto tam čo vylial?“

„Veru v potoku,“ prikyvovala spolužiačka a vôbec jej nevadilo, že „ničí“ svoje deti. „Špliechali sme sa, kričali a smiali. K babke sme sa vrátili mokré ako myši. Potom sme sa opaľovali na deke.“

„My sme veru plastelínu nepotrebovali, stačilo nám blato.“

„No to sa nemáte čím chváliť,“ skonštatoval Jakub.

„Prečo nie? Som rada, že sme mali blato a že sme ho použili. Keby sme vtedy nič nevyviedli, nemali by sme na čo spomínať.“

„Žili ste v dobe, keď bolo všetko nehygienické!“ zakončil debatu s spolu so sestrou si radšej sadli k stolu.

 

My „dospeláčky“ sme sa konečne mohli posadiť v obývačke. „Je to s nimi hrozné!“ sťažovala sa spolužiačka. „Neviem  na čo budú raz spomínať. Boja sa blata... Voda v potoku je pre nich humus... To všetko majú z tej školy.“

„Neboj sa, Pán Boh si už pre ne nejaké to blato nájde,“ potešovala som ju, nemysliac na to, že to nebude dlho trvať.

 

O pár dní sa „Rodinka čistotných“ zastavila na kus reči. Keďže nemám ani guľôčkovú plastelínu, ani farby na tvár, a pastelky, čo mám, bolo treba zastrúhať, prišla na rad šomranie. „My sa tu nudíme,“ sťažovali sa decká. „Mohli by sme ísť von?“

Bolo po daždi, blata dosť, tak prečo nie. Obaja vyštartovali na dvor a ako inak aj do záhrady.

„Nájdite si niečo, s čím sa môžete hrať,“ povzbudila som ich....

 

Po hodine sa ráčili vrátiť – na naše veľké prekvapenie – v tmavo hnedo – čiernom prevedení. Smiali sa a z bielych búnd im odpadávali kusy blata.

My, skôr narodené, sme ostali stáť v nemom úžase. „Neskutočné, naši zástancovia antibakteriálneho mydla, sa zmenili na blatové potvory.“

Ich mame sa to nezdalo až také smiešne, už už bola pripravená „vyštartovať“ a zvolávať hromy blesky.... spojené s práčkami a sprchami. Chytila som ju za ruku, v nádeji že to predýcha.

„Vy dvaja ste teraz plní bacilov,“ povedala  som so smiechom.

„Nevadí,“ rehotala sa dievčinka. „Bolo to skvelé... Kubo má blato aj v kapucni.“

Neostávalo nám nič iné, len umyť zablatené topánky, ruky a tváre...

Zvládli sme to sami – bez mamy. „Som nevedel,“ filozofoval Kubo, „že mi stačí blato, aby som sa tak dobre zasmial.“

Aj mne stačilo....

Uvedomila som si, čo asi prežívala babka, keď mňa a moju kamarátku videla v „zablatenom prevedení“

Nuž je to o skúsenosti.....

Boh nám dovolí aby sme si vyskúšali toho pomerne dosť.....

aby sme  padli ako Mária Magdaléna,

aby sme pochybovali ako Tomáš a vyhlasovali: „Kým nevložím prst do Kristových rán, neuverím.“

aby sme ako Peter, po každej zrade povedali: „Pane ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.“

Dovolí nám, aby sme na svojom tele i duši nosili skúsenosť chromých, ochrnutých, slepých, či posadnutých.

Dovolí, aby sme zažili, čo znamená byť prenasledovaný, nespravodlivo obvinený, či hladný.

Dovolí nám, aby sme si pýtali (každodenný) chlieb.

Boh nám dovolí veľmi veľa vecí bez toho, aby ich komentoval,

alebo aby pridal návod na používanie „samoty, choroby, zrady, straty priateľstva..“

Je to Boh, ktorý dovolí, aby sme mali SKÚSENOSŤ

 

Prečo?

Lebo aj on si toho veľa skúsil.... aby sa stal skúseným.....

 

Ježiš prišiel, aby si vyskúšal kožu človeka a premenil jeho slabosti na odpustenie hriechov.

Ježiš si vyskúšal ako chutia slzy. Plakal a tak svojimi slzami pripravil kanál, cez ktorý sa bolesť človeka vyplaví na Božie svetlo.

Ježiš si vyskúšal chuť spánku a premenil ho na požehnanie pre unavených a smutných.

Ježiš si vyskúšal utrpenie. Sám sa dotýkal trpiacich, aby ich mohol uzdraviť svojou ľudskou prítomnosťou a láskou.

Ježiš si vyskúšal prázdnotu a bolesť smrti. Plakal nad zosnulými, aby nám priniesol istotu (večného) života.

Ježiš si vyskúšal, čo to znamená byť učiteľom v chráme, kde ľudia stoja, počúvajú ale nerozumejú tomu, čo povedať. Vedel, že našim slovám porozumejú len tí, ktorí nás majú skutočne radi.

 

Ježiš zakúsil tvoj i . môj život....

Rozšliapal predsudky a odsúdenie (nikdy nebol za prehnané hygienické návyky, dokonca blatom potrel oči chorého)

Stal sa Človekom – aby sa ponoril do bezmocnosti človečenstva.

A tak nám sprostredkoval SKÚSENOSŤ ako žiť s Ním....

 

Skúsenosť požehnania i hriechu je vzácnym darom, ktorý nám daroval náš

SKÚSENÝ   BOH

 

Spoľahnime sa na neho. Je to Boh, ktorý sa o nás stará....

 

Ďalej
Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Vďaka, sestrička Damiána. Pri prebdených nociach synčeka keď mal horúčky, niekededy vyčerpaní a naštvaní na všetko, sme sa tiež pýtali Pána, že ako dlho? No teraz sme vďační za túto skúsenosť a aj za mnohé ďalšie, lebo môžeme rozumieť ostatným. Vtedy sme boli väčší frajeri s množstvom rád bez času na vypočutie. ...skúšky pomáhajú
Odoslané 19.11.2013 12:03.
Krásne, blatové podobenstvo o skúsenom Bohu a o nás emoticon Vďaka zaň emoticon
Odoslané 19.11.2013 12:16.
Napadlo ma, ako platili (aj platia) slová, že všetko je od Boha zadarmo, ako to blato, ako deti sme nemali mimoriadne hračky, už v 70 tych rokoch mali "bohatšie" deti od susedov krásne hračky z Ameriky, a my sme mali "len" bábiky zo Slovenska tých čias, ale šťasní sme boli ako v raji... Hrali sme sa so všetkým a zadarmo emoticon Naša maminka nás už tu učila "nepoškuľovať" zbytočne na tých, čo mali iné veci... veľmi mi to pomohlo... keď prišla zákl.školaemoticon Tam mali deti už všeličo emoticon a nechýbalo mi to emoticon Podnes nechýba emoticon Ďakujem Bohu za jeho štedrosť a za "umyté oči", lebo inak by som tieto poklady Boha nikdy neuvidela emoticon
Odoslané 19.11.2013 12:21 ako reakcia na Mária Künzl.
Marcelka, tak musím sa ti priznať, že som sa v tomto tvojom blogu ,,nepriamo" našla :-), a že blato je fantastický stavebný materiál vedia už aj malé deti v postieľkach :-D . Totiž ako deti, keď bolo vonku dosť blata, sme zhotovovali hniezda pre vtáčiky. Blato sme poriadne vymiesili, aby bolo dobre tvarovateľné, a kde sa nám zdalo niekde na dome vhodné miesto, pekne sme tam blatovú zmes pricapkali do tvaru hniezda a bolo. Keď sme išli na druhý deň skontrolovať, či sa tam už nasťahovali vtáčiky, hniezda tam už neboli, lebo poodpadávali, nedobre to na stenách držalo. Ešte pred pár rokmi tam svietili po stenách hlinené podkovičky od tých hniezd, dnes tam samozrejme už nie sú, keď začal veľký boom zo zatepľovaním. Všetko to vtedy začalo vlastne tým, že jeden chalan na dvore kameňmi zhodil lastovičkám hniezdo, takže sme usúdili, že pre istotu spravíme hniezd viac, veď človek predsa nikdy nevie....Lenže zo steny odpadávali, tak sme začali zhotovovať hniezda len pri zemi. Tu však hrozilo, že vtáci si ich nevšimnú... Samozrejme, že nechcem, aby sa takéto stavanie hniezd stalo návodom pre ľudí, ale posúď len, kde uložiť vtáčiky, ktorým niekto zhadzuje hniezda?
Odoslané 20.11.2013 11:23.