A chcela bysom aj dnes...
Ku napísaniu ma inšpirovala križová cesta Anky Lojekovej,ale tam sa to nehodilo ako komentár.Mala som takých trinásť-štrnásť, keď dievčatá snívajú o chlapcoch. Chodievala som pre mlieko s dvomi dvojlitrovými smaltovanýmikanvicami do susesdnej dediny. Nezľaknite sa, nemala som zjavenia....to nie,ale cestou som počula vnútorný hlas, ako sa mi prihováral Ježiš. V českobratrskej cirkvi som už nebola, v katolíckej ešte nie. Doma sa o takých veciach nesmelo. Ježiš sa ma pýtal na moje záujmy, čo sa mi páči, ako by som chcela žiť, čo by som chcela robiť ako povolanie. A ja som mu pravdivo odpovedala. Keď som mala na duši nejaký b§ôľ, aj o tom som mu rozprávala. Dávno som to odpustila, ale aj takú veľkú slečnu bil otec, a najmä jeho sestry, lebo sa im nedarilo z dedinského dievčaťa vychovať mestskú malú dámu. Mamka musela mlčať, lebo sa ušlo aj jej. Ježiš mi hovorieval: neboj sa,to prestane. A vždy som sa na tieto podvečery tešila. Myslím, že tieto rozhovory boli tou najkrajšou modlitbou v živote.A ani ke´d som zlyhala, nebála som sa,pretože tu bol pre hriešnikov viac, ako pre spravodlivých.
Ježiša som poznala na hodinách evanjelického náboženstva, kam som chodievala so spolužiakmi.V škole sa vtedy neučilo. A pán farár nám vedel Jeho život tak živo priblížiť, že sa mi to premietalo ako film. Keď mi otecko nedovolil splniť si túžbu stať sa evanjelickou farárkou, rozhodla som sa za každú cenu odísť z domu a vyštudovať hocičo, len aby som bola von z tejto tiesnivej atmosféry.
Ale tieto krásne stretnutia prestali. Stala som sa katolíčkou z dvoch dôvodov- chcela som častejšie prijímať Pána Ježiša , a v evnjelickom kostole nebolo možné stretnúť mladých ľudí, zatiaľ čo v katolíckych, aspoň v Bratislave, ich bolo plno a boli i kňazi, čo sa mládeži s rizikom straty "štátnehjo súhlasu" k účinkovaniu podujali. Len môj život sa trochu zmenil. Neviem, či tempom, či tým, že som už nemalavlastný kútik, v kostole sa modlievalo iba spoločne nahlas pred svätou omšou a cez deň bol máloktorý otvorený. Jedna dimenzia života mi začala veľmi chýbať.
Nemala som núdzu o priateľov s chlapčenskej strany. Ale bola som poriadne prieberčivá.....nevedela som si predstaviť, že by som s manželom ,najbližším človekom nemohla hovoriť o tom, čo mi je najdrahšie. Boli kamaráti v športe, turistike, z tancovačiek. Ale medzi nimi aj takí, čo sa mi smiali, že musím najprv na omšu.....že mám cez dvadsať a odmietam intímnosti...ajediný, čo ´môjho Ježiša bral, zahynul. A tí ostatní "kostolní" chalani radšej "obracali" aapoštolovali neveriace dievčatá.
Preto som vstúpila do inštitútu zasväteného živots. Prežila som pekný život, bohatý na množstvo zážitkov,zaujímavej práce, pekných ciest, kultúru, čítanie......Ale aj zlyhania, a silné. Nie vždy som vnímala, že Ježiš je tu a že ma miluje rovnako ako to trinásťročné dievčatko s kanvami na mlieko.
Nechcem sa chváliť- vlastne nemám čím...Nechcela som byť zaujímavá..... ale až na tejto stránke som sa naučila opäť "chodiť s Ježišom" a rozprávať sa s ním tak, ako za mladi. Napriek tomu, že mám veľa povinných modlitieb. A ja som tak nesmierne vďačná, že to opäť prišlo,že som sa musela podeliť. Ďakujem predovšetkým Jemu, lebo od Neho všetko vychádza, ale aj Vám,priatelia toľkých rôznych názorov a smerov v evanjelizácii a budovaní Božieho kráľovstva.