« Späť

KUS TEHLY

Boh šepká do nášho vnútra a často k nám hovorí. Niekedy, ak nemáme čas počúvať, musí nám hodiť "kameň", aby sme so ho všimli.

Mladý, úspešný manažér jazdil na svojom novom aute veľkou rýchlosťou za svojou prácou. Odrazu priletel kus tehly a narazil celou silou do bočných dverí auta. Vodič prudko zabrzdil , potom zaradil spiatočku a cúval na miesto, odkiaľ ten kus priletel. Vyskočil za uta, chytil malého "previnilca" a vliekol ho ku svojmu autu s úmyslom zaviezť ho na políciu.

"Co si to urobil? A prečo? Kto si? Vieš, akú veľkú škodu si mi urobil? To je nové a drahé auto a tvoj kus tehly ,ktorú si hodil, ma bude veľa stáť.Vieš o tom?Prečo si to urobil?"

"Pane, odpustite mi to!Nevedel som , čo mám urobiť!" prosil chlapec." Nik tu nechcel zastaviť svoje auto, aby nám pomohol!" Slzy mu stekali po tvári a ukázal smerom na prevrátený invalidný vozík.

"Tam je môj brat. Bez brzdenia išiel rýchlo, preletel cez krajnicu a prevalil sa.Nemám toľko sily, aby som ho zdviho, ba ani vozík.Mohli by ste mi pomôcť, dostať ho znovu do vozíka?Určite sa aj zranil a on je priťažký".

Hlboko pohnutý vykročil mladý jazdec k malému nešťastníkovi, posadil ho opäť do vozíka, vzal vreckovku, poutieral a popozeral jeho odreniny, aby videl, či sa nestalo nič vážnejšie.

"Veľká vďaka, ujo! Pán Boh vás za to požehnaj!" - povedal chlapec a potom sa zaprel do vozíka a tisol brata pomaly domov.

Mladý vodič nasadol späť do auta a ešte chvíľu sledoval, ako sa vozík s chapcami vzďaľoval.Teraz jazdil veľmi pomaly. Zničené dvere nedal nikdy opraviť.Nechal ich také, ako boli, aby si stále pripomenul, že životom nemožno preletieť tak, aby niekto musel vziať kus tehly, aby si ho vôbec niekto všimol.

(Prebraté z Rakúskeho časopisu Betendes Gottes Volk č. 2/2012, autor neuvedený)

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
veci nemusia byť také , ako sa na prvý pohľad zdajú...
každý z nás by mal mať také dvere, ktoré by mu pripomínali.... aby sa nehnal... po ceste sebestrednosti, ale všímal si blížnych a ich dobro..
vďaka za krásny príbeh.
Odoslané 27.5.2012 6:48.
Nedavno som prezila tiez taku "tehlu" na zastavenie a nielen ja. Človek sa zrazu zastaví a uvedomí si o aké hlúposti sa stará a tiež to, že nie sú dôležité. Stretnutie s náhlou smrťou poriadne otvorí oči.
Odoslané 27.5.2012 7:39.
...mne to pripomenulo jedne zážitok,spred 6 rokov, krátko po presťahovaní do Prešova, kedy ma NIEKTO tam hore presmeroval v mojom kráčaní odniekiaľ domov po takej trase po ktorej som ešte nešla. Na hlavnej ceste v tme ležal totiž vozíčkár, ktorého vyvrátil nejaký podnapitý kamarát, prechod pre chodcov bol až o nejakých 30 m ďalej, a oni šli cez vysoké obrubníky....a nesvietili pouličné lampy.
ja, idúc peši, som si všimla nejakú kopu nešťastia na ceste. Pozbierala som pri svetle mobilu nejaké mince rozkotúľané, postavila som vozík, vidiac, že toho chlapa postihnutého nedvihnem, a onen veselý sprievodca mi nepomôže, som ZŤP jedinca nejako odtiahla na kraj cesty a čakali sme pár minút, kým nešlo auto, ktoré som zastavila a poprosila šoféra, aby pomohol nasadnúť vozíčkárovi na jeho vozidlo.
Našťastie z auta vyskočili chlapi hneď dvaja... A ja som vedela, prečo ma Ktosi viedol po úplne inej ceste, než som chcela ísť.
Oplatí sa počúvnuť ten tichý hlások, ktorý nechápeme, ale ak poslúchneme- možno pochopíme.
Odoslané 27.5.2012 11:08.
Uzasne... podobne pribehy ma ucia byt vdacnou za "kamen" ci tehlu... ucia ma pozerat na skutocne hodnoty, nie na tie nepodstatne, lebo to sa casto stava... vdaka za poucny pribeh
Odoslané 7.6.2012 18:14.