« Späť

.....a bol som šťastný!

.....a bol som šťastný!

Príbeh nám rozprával pán profesor pastorálky zo svojej vlastnej praxe.

Moja posledná farnosť. Rok pred pádom komunizmu....mnohí spolubratia vystúpili na výzvu Sv.Otca z Pacem in terris, málilinko voľnejšie sa dýchalo....Moja fara mala zo desať izieb , v každej sa čosi dialo- v jednej hrali chlapci stolný tenis, v druhej som mal náuku snúbencov, v tretej mi dievčatá upratovali, v štvrtej bol údržbár , v piatej sa pozeralo video, amatérsky nadabované....nádherný začiatok leta, niekto sa išiel prevetrať do záhrady, plnej pivoniek, ruží, srdiečok a ovocných stromov.....

Popoludní okolo tretej zazvonila tetka, taká ako tisícky iných....vraj či by som neprišiel zaopatriť dedka, jej muža.

"A čože sa stalo?"- opýtal som sa a clonil som našťastie úzku bráničku do fary, nebolo žiadúce vedieť, koľko je tam ľudí...Absolútne som nemal chuť nechať tých mladých samých. Vravím:

"Tetka, mám snúbencov, nepočká to?"

"Jaj nie pán farár, nože nech prídu! Nach počkajú snúbenci, šak je sobota!"

Nuž keď nepočká-nepočká, povedal som si. Prehodil som si sako, zašiel do kostola pre olejček i Sviatosť a vykročil s netrpezlivo čakajúcou tetkou hore dedinou.

Keď tetka otvorila dvere na "chyži", skoro ma vystrelo. Asi iba kvôli obsahu mojej taštičky som sa ovládal. Dedko Michal sedeli v kresle pred televízorom, pozerali futbal a z hlbokého taniera na kolenách si dávali  segedínsky guláš s takým apetítom, že ho bolo i počuť.....

"Teta Zuzka"- vravím so zvýšeným hlasom i zmenenou farbou pleti-"a či sa to patrí robiť si zo svojho pána farára žarty? Čo som im urobil? Či som vám nepovedal, že mám prácu?"

Tetka slzy na krajíčku, "Prosím pekne,ja som nežartovala!"... a ujčok si pri víťaznom výkriku "Góoool" ešte aj vidličkou pomáhali!

Teraz sa ozval dedko: "Ale no keď sú už tu, dôstojný pán....starká, odnes tanier a nechaj nás!"

Dedko Michal sa vyspovedal, so svätým prijímaním som váhal....ale dal som, aj sväté pomazanie, aj odpustky pre hodinu smrti. Musel som odtiahnuť ruku, ujec sa chystali pobozkať,...pozdravil som, zakýval a prášil späť na faru, aby som ešte aspoň  tých budúcich manželov stihol....

Posádka sa presunula za fary do kostola, opatrne, po jednom-dvoch. Mal som večernú svätú omšu. Nevšimol som si, že tetka Zuzka chýba. No len čo som sa išiel do sakristie preobliecť, začul som umieráčik. Pomodlil som sa,zvon doznel, chlapci zišli z veže....

"A komuže ste....kto nám umrel? "

"Ujček Michal".

Rozbúchalo sa mi srdce, ale pocítil som nával šťastia ako málokedy. Aký spokojný som ho pochovával!

Sestry a bratia, viete ako by som si bol býval dodnes vyčítal, keby som to bol nechal pri žarte?.........Aj to sa stáva.Nebagatelizujme prosby blížnych, aj ke´d sa nám vidia prestrelené. Nemusia byť.

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Odoslané 8.3.2013 22:07.
Krásny príbeh...a aj rozprávačský talent...vďaka... :-)
Odoslané 9.3.2013 10:38.
Odoslané 9.3.2013 12:04.
Zrejme vieš, čo ma inšpirovalo napísať ho....
Odoslané 9.3.2013 12:09 ako reakcia na Mária Künzl.
emoticon Dám si záležaťemoticon tvoje beriem úplne vážne, tí "druhí" - nie iba na MK - tu si musím dať záležaťemoticon Vďaka Irmušemoticon
Odoslané 9.3.2013 20:46 ako reakcia na Mária-Irma Danieliszová.
Aj mňa si urobila šťastnou, Mária Irmuška!
Vďaka za krásne svedectvo!
Odoslané 9.3.2013 21:24.
Odoslané 10.3.2013 14:28.
a vraj, že nikto nevie ani dńa... tetka vedeli!!!
Ale teraz vážne, niekedy situácia býva iná, než sa nám na prvý pohľad zdá a prosbu o svätú spoveď by žiaden kňaz nemal odmietnuť...

pripomenulo mi to situáciu, kedy som silno pocítila nutkanie vybavovať spovedníka mojej tete v septrmbri. Aj ma do teplých krajín poslala, keď mi kňaz kázal jej zavolať, či súshlasí so spoveďou,a dať mu to spätne vedieť, či môže vycestovať...teta môj nápad na spoveď ohundrala , ale privolila... ona, čo chodievala na spoveď pred Vianocami a Veľkou nocou a iba k tomu "svojmu" z inej farnosti, čo chodí na výpomoc... Internet, telefóny... dnes sa dá aj na diaľku zorganizovať POMOC. Teta sa vyspovedala, prijala sviatosti od toho svojho mladého kňaza, čo jej rozumie a aj požartuje s ňou... Volala som mu, že Ďakujem za jeho službu... o peniazoch na benzín nechcel ani počuť...
Keď prišiel farárko pred Vianocami vypomáhať so spovedaním, nedočkal sa mojej tety...odišla k Otcovi v októbri.


Naša suseda roky , desaťročia odolávala snahám zabezpečiť jej kňaza aby po mnohých desaťročiach mohla prijať sviatosť zmierenia. Stále bolo prekážkou to, že čo on povie, ona nemá doma tak, aby mohla prijať takého vzácneho človeka... bla bla bla ... telefonát od mamy: susedu vodviezla sanitka do nemocnice, urob čo je v tvojich silách...modlíme sa s otcom za susedu...aby prijala sviatosti... nechala som to čo som robila, vzala som si okamžite voľno z práce a šla s malou dušičkou na faru... už viem, že budem musieť odpovedať na otázku, súhlasí pani s prijatím sviatostí??? nepôjdeme zbytočne? To keby som vedela!!! Tak priznávam, že za tých mnoho rokov čo sa poznáme, nikdy sa nevyjadrila proti spovedi ako takej, len stále, že nie u nich doma, aj keď je stará a chorá...
Nuž, použila som aj argument, "otec Leander, vy máte dar, že aj tí čo nechcú, keď vás uvidia poprosia o spoveď!" Tak sme vzali čo treba a šli sme. Na JISke už suseda nebola, našli sme ju na oddelení v izbe. Dodnes si pamätám, čo zo mňa vyhrklo: Priviedla som vám priateľa, ktorý vám priniesol Priateľa. Starká zopla ruky s jemným pokynom hlavy na súhlas a ja som vycúvala z dverí izby. Modliac sa opretá o stenu izby.... vyprosujúc milosti pre oboch za ňou.
Polepšilo sa jej, pustili ju domov. Rozdala periny vnučkám, o necelý mesiac v pokoji odišla.
Odoslané 22.4.2013 9:44.