Neviem, či sa Vám už stalo, že ste urobili čosi, čo sa už nedalo vrátiť a ostal len poriadny balvan viny a hanbi. Priznávam, že mne sa to už stalo. Ale viem, že nie som sám. Nedávno som počul tento príbeh.

Slečna čakala na nástup do lietadla na jednom veľkom letisku. Pretože bolo ešte treba čakať dlhšie, rozhodla sa, že si kúpi nejakú knihu. Zároveň si kúpila aj balíček sušienok.

Pohodlne sa usadila a začala čítať, rozhodnutá skrátiť si čas a pritom si oddýchnuť.

Na vedľajšom sedadle vedľa balíčka sušienok si otvoril časopis istý muž a začal čítať.

Keď si ona vzala prvú sušienku, muž si tiež vzal jednu. Cítila sa pobúrená jeho chovaním, ale nepovedala nič, mysliac si: „To je ale drzáň!“

Zakaždým, keď si vzala sušienku ona, muž urobil to isté.

Hnevalo ju to stále viac a viac, ale bála sa vyvolať scénu na verejnosti.

Keď už zostávala len posledná sušienka, pomyslela si: „A čo urobí ten truhlík teraz?“

Muž vzal poslednú sušienku, rozlomil ju na polovicu a jednu dal jej.

Tak toto bolo už príliš!

Ostala hrozne rozčúlená!

V tom momente potlačila zlosť, chytila svoju knihu a svoje veci a nahnevaná odišla do nástupnej haly.

Keď sa usadila v lietadle na svoje sedadlo, otvorila svoju tašku a... obrovské prekvapenie. V taške našla svoj balíček sušienok zatvorený a nedotknutý.

Ostalo jej úplne zle!

Ako sa to mohlo stať, stále si vyčítala v duchu. Nechápala, ako s mohla takto pomýliť.

Úplne zabudla, že svoj balíček sušienok nechala v taške.

Muž sa s ňou podelil o svoje sušienky bez akýchkoľvek problémov, bez námietok, bez vysvetľovania ...a pritom sa ona stále v duchu rozčuľovala, mysliac si, že jej drzo berie sušienky. Najhoršie na tom je, že už nemá žiadnu možnosť, aby veci vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.

Trapas… hmm

Ale ešte väčší robievame každý deň a možno si to ani neuvedomujeme. Obyčajné klebetenie, alebo ak chcete ohováranie, teda zbytočné rozprávanie o chybách iných. Privlastňujeme si to, čo nám nepatrí – súd nad iným človekom. Väčšinou tento zlozvyk pochádza z túžby byť lepší ako ten druhý a preto je ohováranie, či klebetenie hlúpym šliapaním po chrbte druhého. Ale čo s tým, ak sme si na to zvykli tak, že je z toho železná košeľa?

Istá pani navštívila kňaza, aby sa s ním poradila ako odstrániť tento zlozvyk, ktorý vyvoláva stále napätie v rodine aj v okolí. „Neviem s tým skončiť“, sťažovala sa kňazovi. „Jednoducho je to tak rýchle, že si ani neuvedomím a už rozprávam a rozprávam... a  nepomáha ani modlitba, ktorú ste mi odporučili pri poslednej spovedi!“

Milá pani v tom prípade mám už len jednu možnosť a ak nezaberie ani tá, tak potom ste nevyliečiteľný prípad, odpovedal kňaz s vážnou tvárou.

Prinesiem vám vodu sv. Vincenta a vždy keď budete chcieť niečo povedať, naberte si z nej za polievkovú lyžicu, napite sa a aspoň päť sekúnd ju podržte v ústach. Potom prehltnite a môžete pokračovať v rozhovore.

Po dvoch týždňoch sa vrátila naša pani za kňazom, ktorý je naordinoval zázračnú vodu.

„Som nadšená... skutočne to funguje. Tá voda je zázračná. Vždy, keď som chcela čosi povedať, urobila som podľa vašej rady a stal sa zázrak... už sa nemusím červenať a ukrývať kvôli nepremysleným slovám. Prosím, dali by ste mi ešte z tej zázračnej vody?“

Kňaz sa pousmial,... „Myslím, že to nebude potrebné. Zázrak tejto vody spočíva len v tom, že vás naučila rozmýšľať skôr, než hovoriť“.

Aké jednoduché... aspoň na prvý pohľad. Verím, že Vy ten problém nemáte, ale ak predsa, stačí, ak začnete užívať vodu sv. Vincenta. Ak by ste nemali, nevadí. Príďte, rád sa podelím.

m.d.